Ako sa vyrovnávaš s obmedzeniami (ak nejaké vnímaš), ktoré pribúdajúce roky prinášajú?
Asi najvýraznejším obmedzením pre mňa predstavuje čas – presnejšie, jeho nedostatok. Na začiatku však musím poznamenať, že hoci mám 47 rokov, mám len 9 ročnú dcéru, takže zažívam typický nedostatok času všetkých rodičov mladších školopovinných detí. V posledných rokoch si intenzívnejšie uvedomujem plynutie času a musím priznať, že ma to zvykne stresovať. Považujem ho za príliš vzácny a nechcem ho premrhať. Niežeby som si nedokázala oddýchnuť a len tak vychutnávať pokoj ničnerobenia a vlastné myšlienky. Naopak, túžim po tom, aby som to robila častejšie. Ale keďže mám toho počas dňa veľa a je to často hektické, snažím sa čo najefektívnejšie zadeliť čas a to ma núti ho neustále sledovať. Chcem všetko stihnúť. Akoby ma celkom opustila ľahkosť bytia, ktorú som v mladosti mala až príliš. Zodpovednosť, ktorá v mojom živote výrazne zosilnela po narodení mojej dcéry ma miestami drví. Cítim, že na seba kladiem zbytočne veľké nároky ako na mamu, na ženu, ktorá má rodinu a domácnosť a popri tom sa snaží zarábať a cítiť vo všetkých sférach úspech a satisfakciu. Výsledky a odfajknuté položky. Samozrejme, chápem, že sa nedá kontinuálne zažívať len satisfakcia, ale čím som staršia, tým viac potrebujem cítiť práve spokojnosť. Akoby ona bola mojim cieľom. Vnímam, že je veľmi dôležité nájsť si pravidelne čas a venovať sa aj sama sebe a je mi ľúto, že ho mám pre seba momentálne tak málo.
Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?
Nemám celoživotný návyk alebo rituál. Každé životné obdobie mi prinieslo rôzne motivácie, zväčša v podobe živej bytosti, s ktorou zdieľanie zážitkov bolo to skutočné naplnenie života. Príroda, vychutnávanie zážitku a spoznávanie nových miest sú pre mňa esenciálne. To sa tiahne celým mojim životom od mladosti. Vždy boli aj vzácne okamihy, ktoré som si dokázala vychutnať osamote. Často som si do prírody brala so sebou knihu, alebo papier a pero. Zvyčajne však potrebujem vedľa seba spriaznenú dušu, s ktorou zdieľam zážitok a emóciu. Východ slnka spoza hrebeňov Tatier vytŕčajúcich z oblakov je nádherný, ale ak máš vedľa seba niekoho, kto to prežíva s tebou, je to transcendencia. Moja dcéra je čoraz viac aj mojou parťáčkou, navyše napĺňa môj život už len tým, že je, že vidím, ako v nej rastie poznanie, ako sa vyvíja jej krásny charakter a osobnosť, ako sa zdokonaľuje vo veciach, ktoré ju bavia. Veľmi dlhú dobu bol naplnením môjho života môj prvý a zatiaľ jediný pes, s ktorým som mala veľmi silné prepojenie a môj denný režim a vlastne celý život bol vtedy prispôsobený jeho povahe a potrebám. Keďže Jerry bol Maďarská vyžla, potreboval nadpriemerne veľa pohybu a tiež mentálnej aktivity. Veľa sme chodili von za každého počasia, do prírody v blízkosti nášho domova aj na výlety. Nebol to len pes, bol to môj parťák a prežil so mnou veľa pekných aj ťažkých chvíľ. Toto plemeno som si vybrala zámerne. Chcela som parťáka na behanie a pobyt v prírode, inteligentného psa, ktorý so mnou zdieľa úplne všetko. Starať sa plnohodnotne o toto plemeno je náročné na čas, pohyb aj psychiku, pretože okrem toho, že vyžla nerozpráva, robí a chce robiť s tebou úplne všetko :-)
Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?
Druhá polovica môjho života mi priniesla človeka, o ktorom by som chcela o pár dekád potvrdiť, že to je muž môjho života. Teším sa na všetko, čo budeme spolu zdieľať – spoločne sledovať ako naša dcéra rastie a zažívať v trojici aj v dvojici nové zážitky a tiež sa vracať na miesta, ktoré sme si obľúbili, aby sme sa vrátili k spoločným spomienkam. Veľmi sa teším na vytváranie spoločných zážitkov. Dúfam, že budeme mať v budúcnosti viac času práve na tie zážitky, na cestovanie a užívanie si voľných chvíľ v prírode alebo kdekoľvek na peknom mieste, kde stačí, že svieti mesiac a ráno vyjde slnko a všetko je dokonalé presne tak, ako je. Dúfam a teším sa, že budem mať viac času aj na seba, na aktivity, ktoré si nemusím odfajknúť a pri ktorých nebudem sledovať plynutie času. Myslím si, že každá fáza života má svoje danosti, bez ktorých sa nezaobíde a ktoré ju zároveň napĺňajú. Všetko nás to obohacuje, bez ohľadu na to, či to považujeme v tej chvíli za stresujúce, alebo radostné. Veľakrát som si povedala: Keby som mala túto hlavu pred 20 rokmi, užila by som si to oveľa viac. Ale to by už nebolo ono, pretože aj ten stres, aj to “nepoznanie” patrí k autenticite momentu. A nič nie je také krásne, ako keď je to autentické. Snažím sa však poučiť. A tak si vo chvíľach, kedy mám pocit, že nič nestíham a že žijem v jednom kolotoči, hovorím, že to patrí k tomuto momentu, k tomuto obdobiu. Viem, že toto obdobie vystrieda nové a budem naňho s radosťou spomínať a budem si želať vrátiť ho a prežiť znova. Tak si ho snažím užiť so všetkým, čo v sebe obsahuje.
Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života?
Samozrejme, čím som staršia, tým som na pominuteľnosť citlivejšia, detská bezstarostnosť je už dávno preč. Ale nevnímam to ako čosi dramatické. Máme silné puto s mojou mamou a sestrou. Sme taká pevná trojka. Čím som staršia, tým si viac želám, aby bola moja mama nesmrteľná. Mojou transcendenciou je moja dcéra. Je to prirodzené, každý človek vidí svoje pokračovanie vo svojich deťoch. Možno aj tým, že som na moju dcéru tak dlho čakala, mám z toho, že som jej mamou a ona mojou dcérou, veľké zadosťučinenie. Možno to niekto považuje za nadmerné sústredenie sa na dieťa, ktoré jedného dňa tak či tak vyrastie a osamostatní sa. Ja som na to nielen pripravená, ja sa na to teším. Moja súčasná úloha je pripraviť ju čo najlepšie na osamostatnenie. Nemyslím tým len to, že sa odsťahuje, začne zarábať a založí si rodinu. Pre mňa bude najväčším zadosťučinením práve to, že pôjde svojou cestou. Že nájde tú svoju pravú cestu. Snažím sa ju vychovávať tak, aby vedela definovať svoje potreby, vyhodnocovať rozličné možnosti a vedela sa riadiť podľa toho, čo sama chce a po čom túži. Toto snaženie mi vyhladzuje vrásky, keď pomyslím na pominuteľnosť :-)
Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele?
Počas pracovného týždňa to je skoršie ranné vstávanie. Získam tak čas navyše, čas pre seba. Moja dcéra a zväčša aj muž ešte spia. (A ak je aj muž hore, vie, že ma má nechať na pokoji :-)) Spravím si kávu, pripravím raňajky a desiatu a potom si pustím hudbu a zacvičím si. Ten čas, nech je akokoľvek dlhý či krátky, je zužitkovaný na maximum! Cez víkendy je to tiež predstava prípravy kávy a pocit, že sa nikam neponáhľame, pripravíme si bohatý brunch a môžeme si spraviť zaujímavý program.
Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?
Nikdy nie je neskoro na čokoľvek nové. Môžete začať trénovať na triatlon aj v 50-tke a úspešne sa ho zúčastniť. Môžete sa zaľúbiť v 50-tke, užívať si to a pritom sa necítiť, že ste tých prvých 50 rokov premrhali čakaním na lásku svojho života. Môžete sa stať úplne iným človekom, keď začnete robiť to, po čom túžite. Hoci ste si o sebe mysleli, že ste nejakí, že potrebujete celý život žiť v zabehaných koľajach alebo podľa nejakých pravidiel, môže sa to úplne zmeniť aj po aj po 50-tke aj po 70-tke. Totiž, to nezáleží od veku. Nespôsobí to ani žiaden zázrak, či zázračná osoba. Záleží to len od vás, o tom, pre čo sa rozhodnete.
Na záver mi ešte dovoľte podeliť sa o jeden príbeh.
Ginger, žena, ktorú osobne poznám, stretla ako veľmi mladá, mala necelých 18 rokov, muža, ktorému nedávno umrela manželka a on ostal sám s malým sotva 6-mesačným dieťaťom. Bolo to pred vyše 70 rokmi. Hoci to pre tú dobu a spoločnosť znamenalo výrazné vybočenie zo štandardu, Ginger nasledovala svoje srdce. V krátkej dobe sa vydala za tohto muža a s láskou sa starala o malé dievčatko, ktoré si, žiaľ, svoju biologickú matku nemohlo pamätať inak, ako z rodinných fotografií, ktoré boli celý čas súčasťou ich domu. Neskôr mali spolu ďalšie dve deti. Všetky tri deti vyrastali v láskyplnom a inšpiratívnom domove, všetky volali Ginger rovnako “mama”. Podľa mojich pozorovaní si bola najstaršia dcéra so svojou adoptívnou mamou najpodobnejšia zo všetkých detí a mali najbližší vzťah. Ginger prežila so svojim manželom dlhý a naplnený život. O tom niet najmenších pochýb. Bol to starší manželský pár na pohľadanie. Často sa držali za ruky, žmurkali na seba, správali sa k sebe s nevídanou úctou. Deťom vštepili svojim životom veľa pozitívnej výbavy do života. Jej manžel umrel, keď mal vyše 80. Keďže som poznala aj jeho, pomyslela som si vtedy, aké mal šťastie, že stretol práve takú činorodú, pragmatickú a zároveň citlivú ženu ako je Ginger. Pri jeho dobrote mohol skončiť aj s iným typom ženy, a príbeh tejto rodiny by vyzeral celkom inak. Napriek jej životaschopnej povahe mi bolo Ginger veľmi ľúto, vedela som, ako ho oddane milovala a stála pri ňom celý život aj napriek mnohým neprajným okolnostiam počas ich života. Pár rokov po smrti jej manžela sa Ginger nečakane zaľúbila. Do vdovca. Vraj sa správa ako teenagerka, hlásila mi jedna jej dcéra. Na svoje 85. narodeniny si naplánovala výlet do Viedne, Budapešti, Bratislavy a Prahy spolu so svojim novým partnerom, o niečo starším od nej. Vidieť tých dvoch bolo neopísateľne osviežujúce a inšpiratívne. Išla z nich veľmi podobná energia ako keď som ju stretla s jej zosnulým manželom. Vtedy mali čosi okolo 70-tky. Teraz som hľadela na muža a ženu, ktorým síce ťahalo na 90, ale vtipkovali a doberali sa ako mladí zaľúbenci. Teraz má Ginger 91 a šťastne si nažíva so svojim partnerom. Poviete si, že to je ojedinelý príbeh a Ginger mala proste dvakrát také výnimočné šťastie. Ja som presvedčená, že to šťastie vytvorila ona sama. Svojim pričinením, svojou činorodosťou, pragmatickosťou, svojou empatiou a nevyčerpateľnou vierou v šťastie. Tým, ako uvažovala a uvažuje. Keď sme sa naposledy videli, mala 87 rokov, povedala mi: „Musíte ma prísť s Lujzou (tak sa volá moja dcéra) navštíviť do Washingtonu, ale lepšie to bude, keď bude Lujza väčšia, aby si to poriadne vychutnala, je tam toho toľko na videnie a spoznávanie. Určite musíte za mnou prísť.“ Neviem, či sa nám to podarí zrealizovať, lebo Washington nie je zrovna za rohom. Ale na tom až tak nezáleží. Jedno je isté. Keď Ginger posledný krát vydýchne a dúfam, že to bude až o veľa veľa rokov, bude sa usmievať a jej srdce bude spokojné a naplnené.
Zuzana Aichová (1976) je zakladateľkou výnimočného portálu www.mojakalokagatia.sk
Zuzkin príbeh, ako MojaKalokagatia vznikla si môžete prečítať tu: https://lifekoucing.sk/navod-na-pouzitie-seba-sameho/
