Veronika Samborská: „Život podľa seba sa začína tým, čomu venujete svoj čas“

IMG_7580

Učím sa ich prijímať. Občas mi to ide, niekedy vôbec nie. Niektoré obmedzenia totiž neprišli len s vekom, ale ruka v ruke so zdravím, ku ktorému som sa aj ja sama nie vždy správala zodpovedne.

Stále viac si uvedomujem, že už nemôžem fungovať tak ako pred dvadsiatimi rokmi a že nie všetko zvládam. Bývam z toho unavená, nervózna a hnevám sa. Zvlášť keď ma práca baví a mám veľa nápadov. Telo ma však väčšinou zastaví. A to je napokon dobre. Kedysi som mu to nedovolila.

Každý deň sa snažím dopriať si aspoň pár minút spánku navyše, pretože práve spánok je môj najväčší rest. A aj najväčší záväzok do budúcna. Konečne mi došlo, že nevyspatá som nepoužiteľná, takže si už spánok sama sebe kradnúť nedám.

Nemám jeden zázračný rituál, ktorý by mi všetko vyriešil. Pomáha mi zvedavosť, práca, ktorá ma baví, rozhovory s ľuďmi a možnosť stále sa niečo nové dozvedať. 

A chcela by som napísať, že mi pomáhajú manžel a deti, ale muži na tom naozaj nie sú okolo 50 oveľa lepšie a deti v puberte či pri štarte vlastného dospeláckeho života, dávajú tiež poriadne zabrať. 

Ale aj táto hormonálna všehochuť má vlastne svoje čaro, ktoré ma udržuje v strehu a v kondícii. Rodinná zmes okorenená pracovným tempom je teda asi ten najlepší rituál, lebo si dokážem napriek všetkému sadnúť, vyložiť nohy, pustiť dobrý film alebo seriál a vychutnať si obyčajné ničnerobenie.

Na cestovanie a na viac energie, ktorú budem môcť venovať svojim záľubám. Chcem ďalej pracovať, tvoriť, stretávať zaujímavých ľudí a robiť veci, ktoré majú pre mňa zmysel. Nechcem však, aby mi práca zabrala celý život. Teším sa na viac času pre seba, svoje zdravie, oddych aj rodinu.

Veľmi si želám, aby sme si s manželom a deťmi zostali blízki tak ako doteraz. A hoci svoje deti milujem, rada ich pustím vlastnou cestou, aby som aj ja mohla kráčať tou svojou. Verím totiž, že sa na tých cestách aj tak vždy niekde stretneme.

Áno. Asi hlavne to, že čas letí ako bláznivý a deti rastú rýchlejšie, než by som si želala. Sú etapy života, ktoré som si mohla užiť inak. Boli chvíle, ktoré som nevyužila naplno. A sú momenty, keď ma strasie od strachu z toho, čo bude potom…

No nechcem sa pominuteľnosťou trápiť. Čo ak by som pre to všetko trápenie zabudla žiť? Všetko má svoj začiatok aj koniec. Budem veriť, že ten môj koniec je ešte poriadne ďaleko a že dovtedy si budem užívať život a rok čo rok na narodeniny pripíjať dobrým šampanským.

Ja až tak rada nevstávam. Väčšinou ma k tomu donútia povinnosti. Nikdy som nebola spachtoš, ale únava z rokov ponocovania vo mne vyvoláva potrebu najmä ranného vyspávania.

A práve preto sa prvú minútu po prebudení snažím presvedčiť samu seba, že tento deň bude určite stáť za to. Našťastie, v tomto som dobrá. Uverím si a potom to už ide bez problémov.

Veď syn mi ráno pred odchodom do školy venuje úsmev, dá mi bozk na čelo a poďakuje sa za výbornú desiatu. Dcéra mi pošle správu a zaželá krásny deň. A manžel? Vždy si ma k sebe pritúli.

Toto všetko mi pomôže vykotúľať sa z postele, aj keby som to vôbec nemala v pláne.

Žite presne tak, ako žiť chcete.
Niektoré povinnosti sa obísť nedajú, ale inak robte najmä to, čo naozaj úprimne robiť túžite.
Nemusíte vždy všetko stíhať, ale ani nečakajte na správny vek či správny čas.
Nebojte sa meniť názor ani smer.
Starajte sa o svoje zdravie a venujte čas ľuďom, ktorých ľúbite.

Facebook
Twitter
LinkedIn
Prešla som jednu etapu životnej cesty bez toho, aby som sa „hlbšie“ pozerala do svojho srdca. A hoci sa mi naplnil detský sen a roky som pôsobila ako publicistka, moje pravé poslanie je v pomáhajúcej profesii. Môj osobný zmysel života „prehovoril“ presvedčivo a zanietene, keď som objavila koučovanie. Teraz som šťastná, že môžem „hľadajúcich“ sprevádzať na ceste za otvorením brány do vlastného vnútra, aby si zodpovedali, kým sú, čo v nich je a kam chcú smerovať.
Mgr. Janette Šimková
akreditovaná koučka