Keď na sebe spozorujeme prvé prejavy pribúdajúceho veku, premkne nás stres, aktivuje sa naša zraniteľnosť a prepadneme pocitom neistoty. Najskôr nám príde ako dobrá stratégia zakryť viditeľné známky starnutia a ignorovať nepríjemné pocity, ktorých sa snažíme zbaviť za každú cenu. Dlhšie nám trvá, než prijme, že sú skutočné a chcú nám niečo povedať. Nikto nás neučí (keď si odmyslíme reklamy), ako reagovať na kvantum rôznorodého stresu, ktorý zmeny súvisiace so starnutím do našich životov prinášajú.
Ako akceptovať zmysluplnosť starnutia?
Než vám k tomu napíšem nejaké postrehy, ponúkam šesť príbehov. Žiadny nepatrí konkrétnemu človeku. Sú kompilátom z mnohých vypočutých príbehov, aby som na nich ilustrovala tému, ako nás starnutie – fyzické, mentálne, emočné vháňa do krízy stredného veku.
Keď si príbehy prečítate, doprajte si chvíľu na uvažovanie. Ktorý sa vás dotkol, čo z neho s vami rezonuje? Chvíľu to pozorujte a potom čítajte ďalej.
🧡 Mám pocit, že zrazu idem prudko dolu z kopca. Moja vitalita a nadšenie sa vytratili a mám pocit, že žiadna motivácia ma nedokáže zachrániť od pocitu márneho snaženia. Všetko sa totiž zhoršuje, keď si predstavím, že nemám dôvod vstávať ráno z postele. Načo, prečo?
🤎 Som šialene unavená. Keby len to, ja sa cítim úplne prázdna. Som napnutá a podráždená v každej chvíli. Cítim sa ako v pasci, z ktorej nedokážem ujsť. Chcem sa uvoľniť, ale nejde to. Hromadia sa mi povinnosti, ktoré nestíham a viem, že to bude ešte horšie. Ako nad tým môžem vyhrať?
🧡Dokázal som fičať vysokou výkonnostnou rýchlosťou. Ani som si nestačil uvedomiť, ako rýchlo z môjho života zmizli drobné radosti. Syn odišiel študovať do zahraničia a manželka má svoje koníčky. Mne zostala iba práca, kde mi teraz hrozí, že ma vymení niekto, kto nepotrebuje voľný čas pre seba. Niekto, kým som bol ja pred 15 rokmi. Kto som teraz ja?
🤎 Som pripravená vykúpať sa vo svojej frustrácii, aby som dokázala lepšie porozumieť samej sebe. Rada by som sa vyhla chybám, ktoré som urobila v minulosti. Dá sa nájsť nejaká radosť v predstave, že by som svoje starnutie prijala a prestala vzdorovať?
🧡 Pracoval som tak tvrdo a tak dlho, až som z toho ochorel. Najhoršie je, že hoci musím odpočívať, nedokážem to. Ja neviem, čo je to ničnerobenie. Ako mám sám seba presvedčiť, že mám hodnotu aj vtedy, keď nerobím dôležité veci? Ako mám uveriť tomu, že aj keď sa nebudem o niečo snažiť, aj tak ma budú mať ľudia radi?
🤎 Cítim bezhraničnú zmes smútku, vyčerpania, stratenej vôle a beznádeje. Rada by som to všetkým vysvetlila, lebo túžim po tom, aby ma pochopili a boli empatickí. Nejde to. Iba dostávam rady, ako sa mám vzchopiť a objaviť nový zmysel života. Mám sa tešiť, že ma čaká skvelá životná etapa. Ako mám tomu uveriť, keď si najviac zo všetkého želám byť neviditeľná a mať pokoj od ľudí aj od sveta?
O momentoch, keď sa necítime vo svojej koži
Nehovoríme o svojich rozporuplných pocitoch – ani verejne, ani blízkym. Nie sme vychovávaní k tomu, aby sme priznali svoju nedokonalosť a neschopnosť poradiť si s nepríjemnými pocitmi. Vnímame to ako poníženie, ako niečo, čo by malo ostať ukryté pred zrakom druhých, aby sme ich alebo seba nevystrašili. Nasadzujeme si masku odvahy a smútime len v súkromí. Predstierame, že sme statoční a záťaž zvládame.
Ku kríze pristupujeme, akoby šlo o anomáliu v našom živote, ktorá má ostať utajená alebo ignorovaná. Znamená to, že sme z bežného vnútorného rozpoloženia urobili tajomstvo, ktoré nemá nikto poznať. Ťaživé tajomstvo, ktoré nás oberá o pokoj na duši, kazí nám radosť a berie nádej.
Múdrosť však patrí tým, ktorí si dokážu priznať, že im je ťažko, beznádejne, frustrovane, zlomene, bezvýchodiskovo… Ako to počúvam od ľudí, ktorí si dovolia debatu so mnou. V tej ich zraniteľnosti je sila – sila postaviť sa za seba a hľadať zdroje podpory, vnútornej i vonkajšej. Prizvať niekoho citovo nezainteresovaného do svojho príbehu je oslobodzujúce. Inak o prežívaní uvažujeme, keď máme spolucestujúceho a nie sme sami stratení v chaotickej džungli pocitov a myšlienok.
Zimovanie – Ako nájsť útočisko v ťažkých časoch
Názov skvelej knihy Katherine May, v ktorej som objavila analógiu s procesmi, ktoré v nás spúšťa kríza stredného veku. A hoci je tento výraz spájaný s negatívnou konotáciou a bulvarizovaním, popisuje životné obdobie, kedy naše nevedomie prichádza s rekapituláciou doterajšej pomyselnej polovice života.
Hlboko so mnou rezonovalo, ako autorka opísala svoje bolestivé obdobie. Ťažko jej ochorel manžel, syn prestal chodiť do školy a vlastné zdravotné problémy ju priviedli k odchodu z náročného zamestnania. Hlbokými úvahami zdieľa skúsenosti o sile odpočinku, o tichej kráse zimy a o cyklickom, nie lineárnom chápaní života. Mayno zamýšľanie sa s prírodnými a mytologickými metaforami vo mne vyvolalo silnú odozvu. Smutné a chladné obdobia sú rovnako intenzívne a silné, keď prídeme do stredného veku.
„Každý z času na čas potrebuje zimovať, niektorí aj viackrát.
Zimovanie je čas chladu; obdobie, keď všetko leží ladom a vy sa cítite odstrihnutí od sveta, odmietnutí, odstavení na vedľajšiu koľaj, zabrzdení alebo obsadení do roly outsidera. Možno k tomu dôjde v dôsledku dlhej choroby alebo významnej životnej udalosti, ako napríklad narodenie dieťaťa alebo úmrtie v rodine, no možno zimujete v dôsledku poníženia alebo zlyhania. Možno ste práve v prechodnej fáze medzi dvomi životnými obdobiami. Niekedy sa zimovanie len potichu zakráda do vášho života a signalizuje postupné odumieranie vzťahu či pozvoľný nárast potreby starostlivosti o starnúcich rodičov alebo stratu sebadôvery. Inokedy príde obdobie zimovania náhle, ako keď zistíte, že vaše pracovné zručnosti sú absolútne zastarané, alebo keď firma, kde pracujete zrazu zbankrotuje, prípadne, keď vám partner povie, že sa zamiloval do niekoho iného. No vždy, keď príde čas zimovania, nezvolili ste si ho dobrovoľne a cítite sa osamelo a ubolene.
Nemáte však na výber. Radi si predstavujeme, že život je jedno dlhé a krásne leto, a keď sa ochladí, sme z toho sklamaní. Snívame o horúcich plážach, o miestach čo najbližšie k slnku a nekonečne dlhom období tepla. Lenže takto to nefunguje. Emocionálne máme skôr tendenciu potácať sa medzi obdobiami horúceho leta a studenej, neprívetivej zimy. Aj keby sme nejakým zázrakom mali nesmierne šťastie a dokázali udržať svoje zdravie a svoju spokojnosť pod kontrolou celý život, obdobiu zimy sa skrátka i tak nedokážeme vyhnúť. Naši rodičia zostarnú a zomrú, priatelia nás oklamú, nástrahy sveta nás napokon dostihnú. Občas to sami pokašleme. A potom príde mráz.“
Nekonečná, nepredvídateľná zmena je odvekou podstatou života
Keď máme nažité, nastáva čas na premýšľanie, rekapituláciu, obnovu stratených síl a veľké upratovanie či radikálnu obnovu. To všetko je nevyhnutné. Nahovárame si, že sa to možno dá nejako zjednodušiť, než nás to dohoní so spoľahlivou zákonitosťou, že život sa vo svojej podstate nedá mať pod kontrolou.
Snažiť sa nájsť dokonalé pohodlie – fyzické, emočné, duševné, duchovné je ilúzia, ktorú nám vnucujú reklamné príbehy. Keď sme zmietaní rozporuplnými myšlienkami a emóciami, niet kam ujsť. Hľadanie rýchlej útechy je únik, ktorý nám iluzórne oddiali prežívanie frustrácie, ale precitnutie bude o to tvrdšie.
Moja osobná skúsenosť (tiež som midliferka), aj skúsenosti mojich klientov potvrdzujú, že niektoré myšlienky a pocity sú ťažko stráviteľné. Hlavne vtedy, keď sa ich snažíme popierať, alebo sa tváriť, že ich nemáme na tanieri. Trávenie uľahčuje uvedomenie si, že život je konštantná zmena. Jediné, čo dokážeme mať pod kontrolou, je spôsob, akým sa k nej postavíme.
Som fanúšičkou pozitívneho myslenia vďaka technikám z pozitívnej psychológie, ale nepovažujem ich za všemocné. Keď sa usilujeme vytesniť druhú stranu svojho príbehu, ktorý sa nám nepáči, nájde si svoju cestu, aby sa nám ukázal v najmenej vhodnej chvíli. Zvyčajne vtedy, keď nás budú sužovať pochybnosti, že čo ak nie sme dosť silní, aby sme to všetko zvládli. A čo ak to nevydržíme? Čo potom?
Ako sa o seba starať v období, kedy sa naše prežívanie mení?
Som si vedomá, že sa nedá dosť zdôrazniť, aké je dôležité samých seba prijímať práve takých, akí sme v tejto chvíli. Nie takých, akými by sme si prali byť alebo akými by sme podľa svojho presvedčenia byť mali.
Môžeme s pribúdajúcim vekom bojovať, alebo ho akceptovať. Alebo ideálne spojiť akceptovanie a bojovanie. Akceptovanie, že sú určité zmeny, ktoré nemôžeme zvrátiť. Dejú sa zvonku aj z vnútra. Obidve sú dôležité. Bojovanie s vekom sa oplatí nahradiť prácou, ktorá pomáha naše telo udržiavať zdravé. Dá sa viesť „boj“ za to, aby sme ostali flexibilní po všetkých stránkach. Aby sme sa postavili zahanbujúcim pocitom a strachu. Aby sme si vážili samých seba za to, aký máme postoj k privilégiu žitia dlhšieho života.
Chcem o tom väčšmi na svojom blogu písať. Ako tému starnutia uchopiť nie cez väčší výkon a drinu, ale cez prijatie toho, že zmeny sa nedejú jednorazovo. Prichádzajú v cykloch, znovu a znovu. Sú bežnou súčasťou života. A je rozdiel, či ich vnímame ako zlyhanie a očakávame, že sa rýchlo poučíme. Alebo si povieme, že aj druhá polovica života je len otázkou praxe.
Budem postupne prinášať odpovede na najčastejšie otázky súvisiace so stredným vekom:
- Ako nájsť zmysel života v tejto fáze života?
- Ako sa vysporiadať s výzvami, ktoré prináša starnutie: zdravotné problémy, strata blízkych, zmeny v pracovnom aj osobnom živote?
- Ako nájsť nové spôsoby na rozvinutie svojich záujmov a získanie nových skúsenosti?
- Ako udržiavať zdravý životný štýl a zvládať stres?
- Ako nadväzovať nové vzťahy a udržiavať existujúce?
- Ako sa vyrovnávať s pocitom osamelosti a izolácie?
- Ako sa vysporiadať s emocionálnymi výkyvmi a zmenami nálad?
- Ako nájsť rovnováhu medzi prácou a osobným životom?
- Ako objaviť spôsoby pomoci ostatným?
P.S.
Uvítam, keď sa podelíte o svoje zážitky, skúsenosti a čokoľvek, čo chcete zdieľať cez moje príspevky s ľuďmi. Keď mi napíšete, môžeme blog tvoriť spoločne.
