Akou zásadnou zmenou prechádza psychológ, ktorý sa výborne orientuje vo všetkom, čo zmena prináša? Má to ľahšie? Je ušetrený pochybností? A čo robí, keď ho prepadnú obavy?
Spýtala som sa Michala Baču, ktorý sa po viac ako 20-ročnej korporátnej skúsenosti na rôznych manažérskych pozíciách a po mnohých projektoch rozhodol opäť vrátiť k individuálnej psychologickej práci, ktorá ho napĺňa a fascinuje.
Michal pomáha ľuďom, ktorí sú vystavení dlhodobej záťaži a stresu, riešia množstvo osobných aj pracovných problémov súčasne, a pritom túžia byť dlhodobo efektívni a prínosní.
Čaká vás podnetné čítanie s úprimnými myšlienkami, prečo sa oplatí nasledovať svoje túžby, spoliehať sa na potenciál stredného veku a mať jasno vo svojich hodnotách a zmysluplnosti.
Mali ste úspešnú kariéru v renomovaných firmách, v ktorých ste pôsobili dve desaťročia. Ako sa odohralo rozhodnutie, že chcete ísť svojou vlastnou cestou?
Ja som nejakých päť šesť rokov rozmýšľal. Vedel som, že chcem urobiť zmenu a posunúť sa. A nechcel som ďalšiu zmenu v bledo modrom. Keď som nad tým celým uvažoval, tak som videl, že niekam sa posunúť znamená urobiť zásadnú zmenu. Čo bolo zaujímavé, minulé skúsenosti ma naučili, že keď „to“ príde, tak budem vedieť, že je to ono. Sám sebe som hovoril, že keď to bude zmena, ktorá ma skutočne chytí, tak to zistím. Trvalo to niekoľko rokov a zrazu prišla tá idea. Bolo to v novembri 2020. Bola rozbehnutá pandémia. Svet sa zatriasol, rozbili sa nám stereotypy, zrazu sa prestalo chodiť každý deň do práce, robilo sa hodne z domu, išlo sa viacej na podstatu. Myslím si, že niekde v mojom podvedomí to určite zohralo nejakú rolu, že aj ja som sa s väčším odstupom zamýšľal nad vecami. Mal som akurát dvadsiate výročie od nástupu do prvého zamestnania v korporácii. Uvedomil som si, že ešte minimálne dvadsať rokov budem na trhu práce. Celý polčas. Prišlo mi, že ešte zďaleka nie je neskoro na zmenu.
Odkiaľ sa zobrala istota, že toto je tá vaša nová príležitosť?
Keď som si predstavil, ako by to mohlo fungovať. Aj s tým, že som chcel opäť nastúpiť do vzdelávania, dobehnúť zameškané psychoterapeutické vzdelávanie, ktoré som si nemal šancu počas tých 20 rokov dorobiť, hoci ambíciu som mal. Nešlo to skĺbiť, lebo práca s klientmi a biznisový svet sa nedajú celkom optimálne prepájať. Túžba venovať sa svojmu rozvoju, vrátiť sa k mojim témam, ktoré zostali odložené, ma neskutočne nadchla.
Bol to šiesty zmysel, intuícia, vnuknutie…?
To, čo z hĺbky duše nemám rád, je akákoľvek ezoterika a utiekanie sa k nadneseným a zjednodušeným vysvetleniam. To ale neznamená, že nevnímam duchovnú, spirituálnu dimenziu. Je to pre mňa okrem iného rovina „napojenia sa na seba“. Proste tá idea prišla. Nesmierne ma zaujala a keď som sa o tom rozprával s blízkymi ľuďmi, že mám takýto plán, tak v princípe mi všetci povedali, že mám ísť do toho. Bol som prekvapený, aké to bolo pre nich jednoznačné.
Mal som vtedy 45 a uvedomil som si, že teraz je ten správny čas – po päťdesiatke by to bolo náročnejšie.
Dovolili ste si svoju víziu rozvíjať, a zároveň sa vám dostalo podpory od ľudí, ktorí vás poznajú. Uľahčilo to potom ďalšie procesy?
Na jednej strane som mal vnútornú istotu – keď som si celú zmenu predstavil, tak som vedel: toto je pre mňa, toto treba spraviť. A potom ten milión praktických vecí, ktoré sa diali najbližší rok, dva. To bolo veľmi náročné. Veľa som pochyboval. Nie v zmysle, že bola hlúposť po dvadsiatich rokoch zahodiť za hlavu všetky tie skúsenosti a vzťahy z firiem. Skôr z perspektívy seniornosti, že som mohol z toho všetkého čerpať a stavať na tom, ale rozhodol som sa budovať niečo od začiatku. Prišli myšlienky, či budem mať na to silu, či to nebol rozmar, či mám experimentovať. Boli to však iba krátko trvajúce záblesky zneistenia.
Teraz, po takmer troch rokoch môžem povedať, že hoci boli niektoré obavy opodstatnené, boli zbytočné. V realite je to teraz v niektorých aspektoch ešte lepšie, než som si predstavoval. Veľa som na mojej ceste zmeny objavil a našiel. Bola by škoda, keby som to vtedy z nejakej opatrnosti zahodil. Asi by som nefungoval úplne užitočným spôsobom, keby som zostal v pôvodnom prostredí.
Váš príbeh mnohých podporí v tom, aby nasledovali svoju túžbu. Vám sa to oplatilo.
Veľmi, aj keď som mnohé nemohol predvídať, časom sa to vykryštalizovalo. Som vďačný za takúto skúsenosť. Veľakrát sa hovorí o tom, že máme nasledovať svoje sny a počúvať sa. V tomto som pragmatický človek a myslím aj na svoje záväzky a zodpovednosti, treba živiť rodinu a postarať sa o životný štandard detí.
„Stále zdieľame nejaké stereotypy, čo je úspešný a dobrý život.
Máme o tom rozhodovať my sami z našej vlastnej perspektívy.“
Niektoré motivačné stratégie obchodujú so zjednodušenými návodmi, že môžeme mať čokoľvek chceme.
Je pre človeka lákavé a oslobodzujúce, že dokáže vystúpiť z niektorých stereotypov a zabehnutých chodníčkov. Ale čo je v živote neskutočne potrebné je byť na niečo zacielený. Hrozba neohraničeného chcenia je nebezpečná v tom, keď ľudia nerešpektujú reálne obmedzenia, ktoré sú objektívne dané. Máme limity: fyzické, zdravotné, ekonomické… Samozrejme, veľa limitov sa dá prekonať. Ale nemôžeme ignorovať tie hranice, ktoré sú pevne dané – nie sme všemocní, aj keby sme veľmi chceli.
Vnímam, že je to práve prekračovanie hraníc, ktoré ľudí oslabuje.
Veľa ľudí, keď sa dotknú vyhorenia alebo vyhoria, sa do takéhoto stavu dostanú práve preto, že nerešpektujú niektoré limity. Myslia si, že môžu všetko. Keď za tým bezhlavo idú, tak to „prepália“. Mnoho ľudí je v súčasnosti kvôli nadsadeným očakávaniam vyčerpaných, nešťastných a frustrovaných. Strácajú samých seba, lebo majú pocit, že sa musia nepretržite snažiť a o niečo sa pokúšať. A naberú si toho na všetky strany, aj pracovne, aj osobne, aj vzťahovo, aj kvôli zážitkom, proste vrchovato zo všetkého.
Pozorujem okolo seba, že si ľudia zamieňajú kvalitu života za zhromažďovanie dôkazov, aby o tom presvedčili ostatných.
To, že mám veľké množstvo zážitkov a úspechov ešte nemusí znamenať, že žijeme naplnený život. Aj v tejto oblasti to vieme preháňať.
Kedysi sme si sadli na strategické porady a špekulovali o víziách, vymýšľali veľa plánov. Dnes, keď si sadneme a začneme dávať dohromady ciele a plány, tak nemáme problém vymyslieť veľké množstvo dobrých, užitočných vecí, ktoré by aj zarobili peniaze. Aj vieme, ako to treba robiť, aj máme na to potrebné kompetencie. Keď nemáme, tak si ich vybavíme. Nič z tohto nie je nijaký veľký problém. Problém je akurát to, že všetko, čo si takto krásne vymyslíme a „vymaľujeme“ väčšinou nezrealizujeme preto, lebo chceme všetko naraz. Strácame focus. Minimálne máme fyzické limity, koľko času môžeme denne venovať práci a tvorivosti. Našim najväčším nepriateľom je pažravosť – chceme všetko. Potom nás z toho bolí brucho a prichádzame o radosť.
Za kľúčové považujem dokázať povedať „nie“ a slobodne sa vzdávať cieľov, ambícií a snov nie preto, že by boli zlé. Preto, aby sme si vytvorili priestor na niečo, čo môže byť v danej chvíli dôležitejšie a významnejšie.
Sme skôr zvyknutí všetko počítať na kvantitu. Prežiť jednu vec v plnej kvalite je hodnotnejšie, než desať vecí zrýchlene.
Bude to závisieť aj od toho, či sa rozhodujeme hlavou alebo srdcom?
Keď sa ľudí pýtam, či si myslia, že sme skôr racionálne alebo skôr emocionálne bytosti, mnohí reagujú, že je dobré držať emócie pod kontrolou a príliš ich nepúšťať do života, lebo ho komplikujú. Niektorí vsadia na to, že potrebujeme byť iba racionálni, lebo emócie veľa vecí kazia.
Pravdaže, každý sa postupne presvedčí, že emócie majú v našich životoch veľmi zásadnú úlohu. Racio s emóciami koexistuje. Je to spoločný tanec. Jeden druhého potrebujú, aby sa zladili.
Potvrdzuje to známy príklad obrazu jazdca na slonovi. Emócie sú ako ten obrovský slon a racio je ten malý jazdec hore na jeho chrbte. Emócie majú síce obrovskú silu, ale keď ich jazdec pomaly nasmeruje tam, kde chce ísť, tak slon prejde džungľou aj bez mačety.
Slon odignoruje jazdca, pokiaľ by chcel od neho prudké zmeny a bol by nátlakový. Musí to byť kontinuálny a zmysluplný proces, vtedy nás emócia krásne nesie.
Neraz nás vnútorný rozpor medzi tým, čo by sme chceli a tým, čo sa od nás očakáva paralyzuje a nie sme schopní slobodnej voľby.
Každý z nás má vlastnú životnú cestu a na každého vplývajú rôzne okolnosti. Sú ľudia, ktorým proaktívnosť vštepili múdri rodičia a prostredie, z ktorého vzišli.
Naopak, niekto, komu to nebolo dané doma a prešiel si veľa krízami, aby zistil, čo funguje a čo nefunguje, sa vyprofiloval do odolnej osobnosti idúcej si za svojimi cieľmi.
Práve prechody medzi uvažovaním, vnútorným nastavením a postojmi sa výrazne menia v závislosti od kritických situácií. Tie buď človeka „zomelú“, alebo nasmerujú hlbšie k sebe, k iným ľuďom, k hodnotám. Vždy si vieme vybrať, s akými hodnotami rezonujeme. Napĺňanie života zmyslom je uskutočňovanie určitých hodnôt, pre ktoré sa rozhodujeme.
„Vnútorná sloboda je mierou osobnej zrelosti.“
Výhodou stredného veku je, už máme nažité a to nám umožňuje nerobiť zbytočné prudké pohyby.
Bude to súvisieť s múdrosťou, vek sa s ňou tradične spája. Aspoň by sa mal, keďže počas života vďaka reflexii a spätným väzbám sa snažíme pravdivo porozumieť tomu, čo sa nám deje a učíme sa v živote orientovať. Človek premýšľa nad tým, čo sa mu dialo a deje, spracováva skúsenosti, integruje skúsenosti, vedomosti, informácie. Tak prichádza k väčšej, hlbšej múdrosti. Tá múdrosť nás veľakrát spomaľuje a neraz aj zastaví, aby sme nerobili zbrklé, impulzívne rozhodnutia.
Keď sa dostaneme do stredného veku, nevyhneme sa mnohým zmenám, na ktoré nie vždy reagujeme konštruktívne. Čo považujete za jadro krízy stredného veku?
Keď je človek mladý, tak sníva, že sa chce dostať na školu. Podarí sa mu to a myslí si, že bude dobre. Potom zistí, aký je to stereotyp a teší sa, že keď zmaturuje, už bude dobre. Tá maturita je taký veľký moment, s veľa stresom, aj s radosťou, keď už je po nej. Možno príde vysoká, kedy za prvý semester máme aj päť maturít. A onedlho na to príde zase každodennosť. Obraz nadobudnutia diplomu navodí pocit, že potom už bude skutočne dobre. Po oslavách štátnic sa objaví, že diplom vlastne nič neznamená. Chce to dobrú prácu. V zamestnaní mladý človek zistí, že je junior a robí všetko, len nie to, čo ho baví. Snaží sa dosiahnuť seniorský post, manažérsku pozíciu a nejaké benefity k tomu. Popritom si treba založiť rodinu, postaviť dom, absolvovať dovolenky a naplniť ďalšie ambície a vysnívané veci. A potom už bude dobre.
Často nebude a príde zničujúca dávka frustrácie a bezmocnosti.
Niekde okolo stredného veku, medzi štyridsiatkou a päťdesiatkou príde k precitnutiu. Stretol som takých, čo mali všetky patróny vystrieľané už pred štyridsiatkou a všetky sny svojej mladosti úspešne zrealizované. Zistili, že to povestné „bude dobre“ neprišlo.
Tá schéma neustáleho podmieňovania, že až potom, keď sa to či ono podarí, je zradná. Radosť z toho je krátkodobá. Keď sa méty minú, čo nás má vzrušovať? Čo nás má nadchýnať? Z čoho máme mať potešenie a radosť, keď sme zistili, že všetko to, čo sme chceli, už máme? Môžeme to znásobovať, ale ani to nevyrobí povznášajúcu radosť.
Veľakrát si myslím, že práve toto je podstata krízy stredného veku. Také to zistenie, že kráľ je nahý. Všetko to, čo sme si v plnej kráse predstavovali sa ukáže v realite obnažené.
Toto je teror príležitostí, o ktorých sme hovorili v úvode. Človek zistí, že všetko dosiahol a čo teraz? A tak robia muži hlúposti. Nájdu si mladú ženu, kúpia si jachtu, motorku, vrhnú sa na strelené záľuby. Stále hľadajú, čo by ešte mohli. Obyčajné veci ich nevedia potešiť.
A pritom riešenie je veľmi jednoduché a je veľmi blízko: dobre je už teraz. V ktoromkoľvek momente života môže byť dobre, ak sa tak rozhodneme. Predpokladám, že veľa ľudí bude v tomto bode namietať, že tak to nie je a že predsa treba veľa vecí na to, aby bolo dobre. Napriek tomu to takto ale vidím a považujem to za jedno z najpodstatnejších zistení v živote – a nie som vôbec sám, kto to takto vidí.
Ako cez to klientov sprevádzate?
Zaujíma ma celý príbeh človeka, ako prišiel tam, kde je a čo všetko sa mu dialo. Odrazový mostík k úvahám, ako s tým ďalej môže človek naložiť spočíva v akceptácii toho, čo k jeho prejdenej ceste patrí. Častá otázka: Prečo sa teraz nemôžem mať dobre? má jednoduchú odpoveď: Je za tým strach z toho, čo už mám? Neschopnosť tešiť sa z toho, čo už mám? Nevyrieši sa to naháňaním za ilúziou šťastia a úspechu.
Samozrejme, je aj veľa ľudí, ktorým sa podarilo dosiahnuť úspech a vedia sa z toho úprimne tešiť a vedia prežívať hlboký život. Bez väčšej krízy stredného veku. Všetko to, čo sa im podarilo dosiahnuť si vážia a považujú to za prostriedok k naplnenému životu. Nepreceňujú to, ten hlbší zmysel majú niekde inde. Napríklad si vážia hĺbku vzťahu a hĺbku pekných momentov. Vážia si moc, ktorú získali a vďaka tomu, že majú potrebné peniaze a vplyv vedia tú moc nasmerovať zrelým spôsobom pre ďalšie dobré veci. Vytvoria zo svojho úsilia nástroj pre budovanie niečoho zmysluplného.
Každý máme svoje tempo a rytmus. Niekto viac, niekto menej reflektuje svoje prežívanie, aj v hĺbke spracovávania sa líšime. V strednom veku by sme však mali z našej zrelosti ťažiť. Náš potenciál rastie a je cennejší.
Michalovi môžete napísať na https://www.psychologickesluzby.sk/michal-baca/
