Ako sa vyrovnávaš s obmedzeniami (ak nejaké vnímaš), ktoré pribúdajúce roky prinášajú?
Aktuálne riešim skôr len obmedzenia, ktoré mi nastavuje moja vlastná hlava a trochu telo, ktoré som nikdy nejak veľmi nešetril. Pribúdajúce roky však menia aj moje okolie a obmedzujú viac rodinných príslušníkov a to sa pretavuje aj do mojich vlastných obmedzení.
Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?
Ja stále hovorím, že síce mam hardvér päťdesiatnika, ale softvér je stále tínedžerský. Snažím sa svoju hlavu neustále prekvapovať a dávať jej nové a nové podnety. Mám rád nové miesta. A nemusia byť len ďaleko. Pred vlastnými myšlienkami totiž neutečieme. Moja hlava stále produkuje blbé nápady. Každé narodeniny si odpovedám na svoje celoživotné otázky, aby som zistil, či už som dosť starý, a tým pádom aj dosť múdry. Jedna z nich je napríklad, kam sa stratí biela farba, keď sa roztopí sneh? 😊
Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?
Myslím, že to má Nohavica vo svojej piesni Starý muž, tam to odpáli slovami:
„Až budu starým mužem, budu staré knihy číst a mladé víno lisovat.
Až budu starým mužem, budu si konečně jist tím, koho chci milovat.“
To mi príde ako veľmi fajn vízia budúcnosti.
Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života?
No dobre, tak pôjdem hlboko do vnútra. Mám strach z toho, že ma nechá „v štichu“ môj mozog. Jednoducho, že mi odíde hlava a ja budem odkázaný na pomoc. Bojím sa toho byť príťažou. Nechcem si nechávať veci na bucket liste. Chcem ich zažiť, kým som pri „sile“. Ale pominuteľnosť beriem fatalisticky. Tým, že sa mi nepodarilo mať deti, tak je pominuteľnosť konečná.
Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele?
Inšpiruje ma v tomto Avor. Môj pes. On nerieši. On vstane a teší sa aj na to málo, čo mu jeho život prinesie. Vie, že pôjde 3x za deň von, vie že dostane najesť a potom vie, aké oslobodzujúce je oddychovať a hrať sa. Keď nie som doma, tak sa obklopí tými, ktorých ma rád. Prdiacim Hrochom a Zajacom. Prevláči si ich všade so sebou. V čom to je iné, ako to, z čoho by sme sa ráno mali tešiť my?
Buďme obklopení ľuďmi, ktorých máme radi. Prechádzajme sa, dýchajme a ochutnávajme, čo nám život prináša.
Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?
Moja 85-ročná mama túži žiť. Neverí svojmu veku. Túži chodiť po výletoch, chodí cvičiť na trampolíny, na yogu i pilates. Čo je úžasné, ale zároveň má chronické bolesti. Snažím sa jej vysvetliť, že sa z toho má tešiť. Ak ju niečo bolí, je to dôkaz toho, že žije. Prijmime to. Všetko. Čo nám prišlo do života. Aj bolesť, aj radosť, aj smútok. Aj straty aj nálezy. Prijmime samých seba. Nehovorme si, že sme na niečo príliš starí. Nie sme. Ak chceme žiť, žime. Ak chceme milovať, milujme. Proste robme všetko, čo robiť chceme. Lebo ak to odložíme, možno to už nestihneme.
Martin Menšík (1979) – rodák z Banskej Bystrice, ktorý má rád dáta, ľudské zdroje a komunikáciu.
Vyznáva učenie sa praxou a prepájanie vzdelávania s potrebami trhu práce.
Stojí za marketingom značky Profesia a projektami ako HR Days či Edujobs.
Je zakladajúcim členom Inštitútu zmeny – www.institutzmeny.sk
