Nedokázala si o svojich trampotách pohovoriť s nikým, ani sama so sebou. Nikto ju nenaučil vyznať sa v sebe ani si urobiť vlastný úsudok. Musela sa vždy utiekať k autoritám, lenže tie, ktoré uznávala, sa navzájom nezhodovali; medzi matkou predstavenou od Ptáčat a naším oteckom styčné body neboli.
Ja som cez takéto rozpory prešla počas svojho intelektuálneho dospievania, a nie až potom; vďaka svojmu útlemu detstvu som mala sebadôveru, ktorá mojej matke chýbala; cesta pochýb, po ktorej som sa vydala ja, jej bola neprístupná.
Pasáž z biografickej novely Velice lehká smrt spisovateľky a filozofky Simone de Beauvoir (1908 – 1986) z roku 1964. Autorka v nej opisuje posledných niekoľko týždňov života svojej matky. Takmer reportážne až naturalistické vykreslenie fyzického a mentálneho chátrania človeka je spojené s bilancovaním jej vzťahu s matkou.
Čítala som na etapy túto malú mocnú knihu plnú myšlienok na zamyslenie a rozjímanie. Niektoré vety som si pre seba vypísala na ďalšie reflektovanie. Potom som si povedala, že z nich môže byť blog slúžiaci ako inšpirácia. Lebo ako píše Simone:
Je potrebné predstierať, že smrť sá dá včleniť do života, a zachovávať chladný rozum tvárou tvár čomusi, čo sa rozumu vymyká: nech sa každý tým zmietaním citov prehryzie, ako vie.
Vo svojom pozoruhodnom diele majstrovsky vykresľuje lipnutie na živote starej chorej ženy. Opisuje nesmiernu životnú silu svojej matky, ktorá do poslednej chvíle nechce zložiť zbrane.
„Len ma pichnite,“ povedala mamička. „Veď mi to predsa robí dobre.“ Znova sme ju obrátili na bok; držala som ju a pozorovala som jej tvár, na ktorej sa miešalo zúfalstvo, odvaha, nádej, úzkosť. „Vždy mi to predsa pomáha.“
Aby sa uzdravila. Aby umrela.
Stať sa človekom hodným staroby je triumfom života
Simone sa neobmedzuje iba na vykreslenie priebehu choroby, ale ukazuje aj výrazný charakterový profil svojej matky. So všetko láskou odhaľuje jej slabosti a tiene. Nie aby ich hodnotila a kritizovala, ale aby opäť raz pochopila, prečo sa mama k nej správala tak, ako sa správala. A prečo žila svoj život v utrpení, pretvárke a pokrytectve.
Byť v duchu sám svojim protivníkom je často užitočné, ale moja matka bola iný prípad: tá sama proti sebe žila. Mala do všetkého chuť, ale vynakladala všetku svoju energiu, aby si tú chuť nechala zájsť. Toto sebazaprenie však podstupovala s hnevom. V detstve jej spútali telo, srdce i dušu postrojmi príkazu a zákazu. Naučili ju, aby si sama nasadila tesnú ohlávku. Bola to žena s horúcou krvou: ale znetvorená, zmrzačená a sama sebe odcudzená.
V príbehu pútavo vykresľuje matkin osud, jej manželstvo, vzťah k nej a sestre. Analyzuje príčiny nezhôd s matkou, ktorá na ňu žiarlila a chcela jej život kontrolovať.
Ostatne, ako by sa mohla pokúsiť porozumieť mne, keď sa vyhýbala tomu, čítať vo svojom vlastnom srdci? Jej doterajší život jej nedovoľoval zaujať ku mne postoj, ktorý by nás neodcudzoval; všetko nepredvídateľné ju desilo, pretože jej kedysi vštepili, že má myslieť, konať aj cítiť len v hotových šablónach.
Rozhostilo sa medzi nami nepreniknuteľné ticho. Až do chvíle, keď vyšla Pozvaná (autorkin prvý román v duchu existencializmu), nevedela o mojom živote takmer nič. Snažila sa presvedčiť samú seba, že aspoň v oblasti morálky som „solídna“. Verejný ohlas ju zbavil ilúzií, ale práve v tom okamžiku sa náš vzájomný vzťah zmenil. Hmotne bola odo mňa závislá, nijaké praktické rozhodnutia nerobila bez poradenia sa so mnou: bola som opora rodiny, zastávala som funkciu syna.
Starostlivosť, ktorú sa Simone snaží v posledných týždňoch života poskytnúť svojej matke, je svedectvom o jej ľudskosti, túžbe preniesť sa cez všetko zlé a pripraviť jej skutočne znesiteľný odchod. Zároveň je to veľké duchovné cvičenie.
Nijako som neľpela na tom, mamičku pred smrťou vidieť, ale nezniesla som pomyslenie, že ona už neuvidí mňa. Prečo človek prikladá takú dôležitosť okamihu, keď ho pamäť už nezachytí? Asi že by sa už nedal napraviť.
Čo sa mňa týka, až do špiku kostí som pochopila, že do posledných okamihov umierajúceho sa zmestí absolútno.
Prepychová vyzývavosť sveta, kde nie je miesto pre smrť
Tak prišli Simone chvíle na uliciach s výkladmi, keď opúšťala nemocnicu, aby sa išla domov vyspať. Napokon sa jej lepšie správalo v nemocničnej izbe s matkou, lebo v byte bola v nepretržitom očakávaní, kedy zazvoní telefón so správou „už je to tu“.
Zúčastnili sme sa generálky svojho vlastného pohrebu. Nešťastie tkvie v tom, že tento zážitok, všetkým spoločný, si každý prežíva sám. Neopustili sme mamičku v umieraní, ktoré považovala za uzdravovanie, a napriek tomu sme od nej boli neodvratne oddelené.
Nebola hrdá na to, že matku klamali o jej zdravotnom stave. Lekári jej pravú diagnózu o zhubnom nádore s metastázami nepovedali, a tak sa po operácii uzdravovala s vedomím, že len čo sa črevá zahoja po zápale, pôjde domov.
Odsúdili sme ju na mlčanie; prinútili sme ju, aby zamietla všetku svoju úzkosť, aby prekonala všetky pochybnosti: pripadala si – ako tak často vo svojom živote – previnilá a zároveň nepochopená. Ale nemali sme na výber: v prvom rade potrebovala nádej.
Autorka je ľadovo úprimná. Zvolila si, že len pravdivosť vo vzťahu k matke jej umožní vymaniť sa z nánosov zákerných stereotypov, rodinnej pretvárky a toxických vzťahov. Vystupuje tak za všetky dcéry, ktoré vykračujú spoza tieňov, ktoré na nich matky vrhajú.
Zachováva si však súcit, zhovievavosť a filozofický nadhľad.
Keď odíde niekto, kto nám je drahý, platíme pálčivými výčitkami svedomia za fakt, že sme ho prežili. Smrť nám odhaľuje jeho neopakovateľnú jedinečnosť; stáva sa pre nás rovnako rozsiahly ako svet, ktorý už pre neho neexistuje, svet, ktorý svojou prítomnosť dovršoval; pripadá nám, že mal v našom živote zaberať viac miesta: vlastne všetko miesto. Snažíme sa vymaniť z toho závratu: bol to jedinec medzi jedincami.
Ale pretože človek nikdy pre nikoho neurobí všetko, čo je v jeho silách – ani v tých pochybných medziach, ktoré si stanovil –, máme si napriek tomu veľa toho čo vyčítať.
Voči mamičke sme sa v posledných rokoch previnili hlavne tým, že sme ju zanedbávali, zabúdali na ňu, neprejavovali jej dosť lásky. Pripadalo nám, že sme tieto viny vykúpili tými dňami, ktoré sme jej obetovali, pokojom, ktorý jej dodávala naša prítomnosť, tým, že sme od nej dokázali zahnať strach a bolesť. Bez našej neúnavnej bdelosti by trpela oveľa viac.
Všetci ľudia sú smrteľní: ale pre každého človeka je jeho smrť nešťastím
Uzatvára svoje úvahy Simone v závere knihy, z ktorej si odnášam aj vedomie toho, ako nám sloboda v autenticky žitom živote dopomôže k tomu, aby sme sa vlastnej smrti dôstojne postavili.
Je vo veku, kedy sa umiera. Smútok starcov, ich vyhnanstvo: väčšina z nich si predsa nemyslí, že už nadišla ich hodinka. Aj ja som použila túto frázu, a dokonca o svojej vlastnej matke. Nechápala som, že je úprimné oplakávať rodičov alebo prarodičov, ktorí majú vyše sedemdesiat. Keď som stretla päťdesiatročnú ženu zdrvenú zo straty svojej matky, považovala som ju za neurotickú: všetci sme predsa smrteľní; v osemdesiatich rokoch už je človek dosť starý, aby umrel…
Ako zabrániť tomu, aby sa stal život paródiou na samých seba
Šesť rokov po vydaní novely Velice lehká smrt napísala Simone de Beauvoir The coming of age, ktorá je štúdiou venujúcou sa tomu, čo v skutočnosti znamenajú slová starší a starý? Ako ich používa spoločnosť a ako na druhej strane definujeme generáciu, ktorú sme sa učili rešpektovať a milovať, ale namiesto toho sme ju kritizovali a vyhýbali sa jej? A čo je najdôležitejšie, ako naše zaobchádzanie s touto generáciou odráža hodnoty a priority našej spoločnosti?
Boli to sedemdesiate roky minulého storočia a jej úvahy sú stále aktuálne.
Staroba nie je nevyhnutným koncom ľudského života.
Je to staroba, a nie smrť, čo treba dať do kontrastu so životom. Staroba je paródiou na život, zatiaľ čo smrť premieňa život na osud: istým spôsobom ho zachováva tým, že mu dáva absolútny rozmer.
Simone upozorňuje, že starnutie nie je projekt – nie je to niečo, o čo by sa človek mohol usilovne snažiť, aby dosiahol triumf. Je to fakt – niečo, čo sa má splniť podľa vlastných podmienok, niečo, čo celý život cvičíme, keď sa učíme ovládať svoje tendencia vzdať sa.
Rast, dozrievanie, starnutie, umieranie – plynutie času je predurčené, nevyhnutné.
Existuje len jedno riešenie, ak staroba nemá byť absurdnou paródiou na náš bývalý život, a to pokračovať v nasledovaní cieľov, ktoré dávajú našej existencii zmysel – oddanosť jednotlivcom, skupinám alebo veciam, sociálnym, politickým, intelektuálnym alebo kreatívnym…
V starobe by sme si mali dopriavať neutíchajúce dostatočne silné vášne, ktoré nám zabránia obrátiť sa do seba. Život človeka má hodnotu, pokiaľ človek pripisuje hodnotu životu iných prostredníctvom lásky, priateľstva, rozhorčenia, súcitu.
