Začalo sa to jednoduchou myšlienkou: potešiť 27 seniorov v zariadení sociálnych služieb v Senci a pripomenúť im, že na nich niekto myslí. Z vianočných krabičiek plných lásky však postupne vyrástlo niečo oveľa väčšie – obrovská komunita ľudí, celoročná pomoc, prepájanie generácií a vízia spoločnosti, v ktorej staroba nemusí znamenať osamelosť a odsunutie na okraj záujmu.
Príbeh Janky Galatovej, Silvie Slobodovej a ich spoločného diela Koľko Lásky o.z. nie je iba príbehom úspešného projektu. Je aj pozvaním premýšľať o tom, ako sa pozeráme na starnutie, čo znamená dôstojne starnúť a aké miesto vytvárame starším ľuďom medzi nami.
V strednom veku už nie je staroba vzdialená abstraktná téma. Starnutie našich rodičov nám ju prináša nástojčivejšie, a zároveň si čoraz väčšmi uvedomujeme aj vlastnú pominuteľnosť a plynutie času.
Stojí za to položiť si otázku, na ktorú sa často zabúda: V akej spoločnosti chceme raz zostarnúť my sami? Pretože kultúru starnutia, v ktorej raz budeme žiť, spoluvytvárame už dnes. O tomto všetkom som sa porozprávala s jednou zo zakladateliek Koľko Lásky o.z., Janou Galatovou.
Keď sa obzriete na úplný začiatok projektu „Koľko Lásky sa zmestí do krabice od topánok?“, na čo si spomínate najživšie? Tušili ste vtedy, čo všetko môže z jedného nápadu vyrásť?
Spomínam si na obdobie, ktoré bolo pre mňa osobne nesmierne ťažké. Mamina bola v poslednom štádiu onkologického ochorenia a v novom prázdnom dome, v novom mieste na život som sedela s polročným bábätkom a premýšľala, ako tie ťažké dni premeniť na niečo pozitívne. Spomínam si aj na obrovské množstvo správ a času stráveného na sociálnych sieťach odpisovaním ľuďom a koordinovaním dobrovoľníkov po tom, ako sa spustila lavína s názvom Koľko Lásky sa zmestí do krabice od topánok?. Na málo spánku a tiež na neskutočné prekvapenie z toho, koľko ľudí chce pomôcť a akých ľudí mi to prinieslo do života. Nie, ani vo sne sme so Silviou netušili, čo môže z tohto nápadu vyrásť a až kam zájde.
O dobrovoľníkoch hovoríte s veľkou láskou a úctou. Ako si vysvetľujete, že sa vám podarilo okolo myšlienky „Koľko Lásky sa zmestí do krabice od topánok?“ vytvoriť takú silnú komunitu ľudí ochotných venovať svoj čas a energiu druhým?
Naši dobrovoľníci sú skutočne naše lásky. Sme za nich nesmierne vďační. Okolo 80 % dobrovoľníkov nám z roka na rok pokračuje v dobrovoľníckej činnosti, čo je krásne číslo a svedčí o tom, akých skvelých ľudí sme našli. Určite sme mali aj veľké šťastie na dobu, kedy sme s našim vianočným projektom začínali. Nebolo veľa ľudí a projektov, ktoré by sa vyslovene zameriavali na pomoc seniorom, systematicky celoročne už vonkoncom. A veľmi silno fungovali sociálne siete. Algoritmus nám prial, aby náš projekt videlo veľa ľudí a dostal sa presne k tým ku ktorým mal. Mali sme skutočné šťastie, že sme našli ľudí, ktorí sa pre pomoc seniorom zapálili rovnako ako my a mnohí z nich sú s nami už 7, 8 či dokonca 9 rokov.
Niektorí z ľudí, ktorí začínali ako dobrovoľníci, sa postupne stali vašimi zamestnancami. Čo sa zmení, keď sa zo spontánnej dobrovoľníckej iniciatívy stane profesionálna organizácia? A čo ste si, naopak, veľmi strážili, aby sa „cestou nestratilo“?
Zmenilo sa to, že sme museli nabehnúť na veľmi prepracovaný systém práce, ktorý bežne v organizáciách spravuje niekoľko oddelení a to v podstate zastrešujeme my dve so Silvi. Takže to pre nás znamená, že máme ešte viac práce a tlaku zo zodpovednosti ale na druhej strane aj nádherný pocit, že to čo skutočne milujeme sa stalo našim povolaním. Máme teraz omnoho viac moc meniť veci systematickým spôsobom a skutočne ešte viac pomáhať. Naši zamestnanci (zamestnankyne) sú ľudia, ktorí sú s nami naozaj mnoho rokov a pre poslanie organizácie naozaj dýchajú. Ako výzvu sme vnímali prejsť z čisto priateľského vzťahu do profesijného a nastaviť si hranice a fungovanie, ale myslím si, že sme to zvládli naozaj dobre a rýchlo. To čo sme si pri tomto prechode strážili bolo nestratiť blízke priateľstvá, ktoré sme za tie roky mali vybudované a takisto aj dôveru ostatných našich dobrovoľníkov a ich koordinátoriek, ktoré nám tiež roky pomáhajú, ale zatiaľ sa ešte zamestnancami stať nemohli. Veľmi nám záleží na tom, aby vedeli, že sú pre nás takisto dôležití a že s nimi do budúcnosti počítame.
Vaša pomoc už dávno nekončí pri vianočných krabičkách. Čo ste počas rokov pochopili o osamelosti seniorov, čo ste na začiatku ešte nevedeli?
Na začiatku sme si mysleli, že seniorom chýba najmä pozornosť. Po rokoch práce sme pochopili, že osamelosť je oveľa hlbšia. Nie je to len o tom, že človek nemá s kým stráviť Vianoce alebo že nedostane darček. Je to predovšetkým pocit, že už nie som pre nikoho dôležitý, že sa ma nikto nepýta na môj názor, nikto nečaká na môj telefonát či príbeh.
A práve preto naša pomoc už dávno nekončí pri vianočných krabičkách. Krabička dokáže priniesť obrovskú radosť v ten moment a trvať ešte nejaký ten týždeň, ale sama osebe osamelosť nevyrieši. Senior potrebuje vzťahy, kontakty a pocit, že stále niekam patrí. Postupne sme preto začali prepájať seniorov s deťmi, školami, dobrovoľníkmi aj firmami a vytvárať príležitosti na pravidelné stretávanie. Zistili sme pritom ešte jednu dôležitú vec. Seniori nechcú byť iba prijímateľmi pomoci ale chcú byť aj užitoční a odovzdávať svoje skúsenosti. Všetky naše projekty aj možnosti pomoci a firemného dobrovoľníctva nájdete na našom webe www.kolkolasky.sk. Dnes preto vnímame osamelosť seniorov ako celospoločenský problém! A že sa to týka takého obrovského množstva ľudí na Slovensku a na svete.
Veľkú pozornosť venujete aj prepájaniu generácií. Prečo je podľa vás dôležité, aby sa deti a mladí ľudia stretávali so seniormi, nielen jednorazovo, ale dlhodobo? Čo tým získavajú obe generácie?
Toto je niečo čo sme pochopili hneď prvý rok našej existencie projektu Koľko Lásky sa zmestí do krabice od topánok?. Prítomnosť detí dokázali zjemniť tvár seniorov, dokázali ich priviesť k tomu, aby sa narovnali a pozreli okolo seba, aby vyšli z izby a aby opäť ožili. Pochopili sme, že tieto generácie sa vedia nesmierne obohatiť. Deti prinesú energiu a život a seniori múdrosť a pokoj. A toto keď sa spojí tak je to nádherné prepojenie. Veríme, že medzigeneračné prepájanie má najväčší význam vtedy, keď z neho nevznikne jednorazová návšteva, ale vzťah. Práve preto sa snažíme vytvárať programy, v ktorých sa deti a seniori stretávajú opakovane a majú možnosť sa navzájom skutočne spoznať.
Školám ponúkate možnosť začleniť dobrovoľníctvo a medzigeneračné prepájanie do vzdelávania. Čo by ste si želali, aby si dieťa z takejto skúsenosti odnieslo do svojho dospelého života?
Želáme si, aby si na tieto medzigeneračné stretnutia pamätalo a aby to formovalo ich osobnosť. Želala by som si, aby si dieťa odnieslo predovšetkým presvedčenie, že má schopnosť meniť svet okolo seba. Aby dobrovoľníctvo nevnímalo ako jednorazovú aktivitu či povinnosť zo školy, ale ako hodnotu, ktorá ho bude sprevádzať aj v dospelosti. Aby sa z detí stali dobrosrdečné empatické bytosti, ktoré sa naučia rešpektu voči starším a schopnosti počúvať ich múdra.
Chceme vychovávať generáciu ľudí, ktorým nebude ľahostajné, ako sa žije ľuďom okolo nich. A možno práve dieťa, ktoré dnes strávi hodinu rozhovorom so seniorom, bude o dvadsať rokov človekom, ktorý si všimne osamelého suseda, pomôže niekomu v núdzi alebo povedie svoje vlastné deti k dobrovoľníctvu. Ak sa nám podarí vychovať generáciu, pre ktorú bude všímavosť voči druhým samozrejmosťou, potom sme dosiahli naozaj veľa.
Pre čitateľov máte aj konkrétnu výzvu v súvislosti s vašim obdivuhodným projektom HRDINA – Koľko lásky v sebe máš?
Áno, tento jedinečný celoročný program pre základné školy ( štátne, súkromné, umelecké i špeciálne) vznikol, aby prepájal deti a seniorov počas celého školského roka. Snažíme sa, aby si deti a seniori vytvorili puto a naučili sa navzájom od seba hravou formou tie skutočné supersily života. Počas roka tie isté deti stretnú tých istých seniorov minimálne 5 x do roka a podľa nami pripravených prezentácií, pracovných hárkov a checklistu aktivít trávia dni so seniormi o čom následne píšu hrdinský zápisník.
Momentálne beží 2. ročník tohto projektu. Minulý rok program ukončilo takmer 2000 detí v 100 skupinách. Deti týmto projektom získavajú niečo, čo sa veľmi ťažko učí z učebníc. Učia sa empatii, trpezlivosti, rešpektu, všímavosti a prirodzenej ochote pomáhať. Viac informácií nájdete na www.kolkolasky.sk/hrdina
V súčasnosti budujete aj Medzigeneračné centrum aktívneho starnutia SPOLU. Keby sa vám podarilo naplniť vašu víziu, ako by podľa vás vyzeralo dobré miesto pre starnutie človeka?
Áno, už rok funguje naše medzigeneračné centrum v Hrubej Borši, ktoré ponúka bezpečný priestor na stretávanie detí, rodín a seniorov. Zároveň prináša mnoho možností ako seniorov aktivizovať. Pre mňa osobne dobré miesto pre starnutie nie je definované tým, koľko služieb seniorovi poskytneme, ale tým, či má stále pocit, že niekam patrí, že je potrebný a že má dôvod ráno vstať. Chcela by som, aby sme sa na starnutie prestali pozerať ako na obdobie, keď človeku život postupne všetko vezme, prácu, zodpovednosť, rozhodovanie, spoločenskú úlohu. A priala by som si, aby seniori zostali váženou súčasťou komunity. Presne takúto myšlienku rozvíjame aj v našom SPOLU Medzigeneračnom centre aktívneho starnutia. Miesto, kde sa prirodzene stretávajú seniori, deti, rodiny aj dobrovoľníci. Kde senior neprichádza iba preto, aby „dostal program“, ale preto, že môže niečo priniesť aj on zo svojho života.
Čo vás roky blízkeho kontaktu so seniormi naučili o starnutí?
Roky blízkeho kontaktu so seniormi ma naučili najmä to, že starnutie neznamená, že človek prestáva potrebovať to, čo potreboval celý život. Práve naopak. Seniori to potrebujú aj naďalej ale keď sa im to nedostáva, čerpajú zo svojich spomienok a utiekajú sa práve k nim. Často sa sústreďujeme na to, čo človek vekom stráca ako je zdravie, sila, samostatnosť. My však každý deň vidíme, koľko toho v nich naopak zostáva. Túžba rozprávať sa, smiať sa, tvoriť, môcť poradiť, niekoho objať alebo sa tešiť na ďalší deň. A asi najsilnejšie čo som pochopila, že osamelosť môže byť v starobe niekedy väčším problémom než samotný vek. Preto má aj obyčajná ľudská pozornosť obrovskú hodnotu. Návšteva, rozhovor, spoločná aktivita či vedomie, že na nich niekto myslí, dokážu človeku vrátiť pocit, že stále niekam patrí.
Zmenilo to aj váš vlastný pohľad na to, ako chcete raz starnúť vy?
Určite. Kedysi som nad starnutím premýšľala len cez zdravie, že človek chce byť čo najdlhšie zdravý a sebestačný. Dnes viem, že už ani to nestačí. Chcela by som starnúť obklopená ľuďmi, zostať aktívna a mať stále pocit, že som pre niekoho svojou existenciou potrebná. Chcem mať možnosť v starobe robiť veci, ktoré ma bavia a také, ktoré majú pre iných zmysel. Aj keď ich možno raz budem robiť pomalšie. A uvedomila som si ešte jednu dôležitú vec. Kvalitu vlastného starnutia si do veľkej miery vytvárame už dnes. Životným štýlom, pohybom, budovaním zážitkov, spomienok, mierou stresu, ktorou si necháme ničiť myseľ a vzťahmi, ktoré budujeme so svojimi rodinami a širšou komunitou, ktorej sme súčasťou. Staroba je bližšie ako si vieme predstaviť preto neodkladajme sny a priania na potom a žime naplno tu a teraz.
Koľko Lásky o.z. vzniklo z potreby potešiť seniorov. Dnes však hovoríte aj o dôstojnosti, zmysluplnosti, aktivizácii a spolupatričnosti. Čo podľa vás naša spoločnosť ešte stále dostatočne nevníma o starobe?
Myslím si, že stále máme tendenciu zamieňať si starostlivosť s tým, že za seniora všetko urobíme. V dobrej viere ho tým však niekedy pripravujeme o to najdôležitejšie, o možnosť byť užitočný a cítiť, že jeho život má stále zmysel. A tým ho nevedomky izolujeme od komunity. Spoločnosť si často neuvedomuje ako silno dokáže osamelosť pôsobiť na psychiku ľudí a ako silno je prítomná v živote seniorov. Preto začleňujme viac seniorov do našich životov a dávajme im úlohy v živote, ktoré zvládnu.
Ako jednu z posledných aktivít, ktorým sme sa v Koľko Lásky o.z. začali venovať je firemné dobrovoľníctvo. Firmy, ktoré poskytujú svojim zamestnancom čas na firemné dobrovoľníctvo sa obracajú na nás, aby sme pre nich zorganizovali zmysluplné aktivity, ktorými ich zamestnanci prispejú do životov seniorov a pomôžu ich tiež aktivizovať. To sa nám krásne darí, preto ak máte túto možnosť aj Vy, obráťte sa na nás a spoločne pomôžeme seniorom ešte viac!
