Aj vďaka svojej rodine intenzívne túžila vystúpiť zo šialenstva, ktoré žila vo svojom skrytom vnútornom svete. Tento, pre iných neviditeľný svet, ju odklonil od jej dovtedajšej dráhy vedkyne a znalkyne a hodil ju do neprebádaných vôd výživy, ktoré sa stali epicentrom jej života.
Je to už 12 rokov, čo sa téme výživy Barbara Sviežená profesionálne venuje do hĺbky a v každej jej podobe, o čom sa presvedčíte na jej webe https://barbarasviezena.sk/
Barbara je nutričná NLP koučka, mentorka a sprievodkyňa svetom psychiky a výživy. Odovzdáva, motivuje a sprevádza ženy aj mužov na ceste von z emočného jedenia, na ceste k sebe.
V úprimnom a ľudskom rozhovore s Barbarou sa dozviete o tom, ako našla prepojenie medzi striktnou biológiou a nesmiernou silou ducha a psyché. Prečo kladie dôraz na to, aby svojich klientov naučila jesť vedome a vnímať signály tela. Opisuje, že existuje široká škála odchýlok od normy v stravovaní a vysvetľuje, vďaka čomu nastáva prerod vo vnímaní jedla a výživy ako takej. Poukazuje na to, ako nám škodia pseudoporadcovia a ako sme ovplyvnení umelým svetom neexistujúcej krásy.
Máš doktorát v oblasti genetiky a molekulárnej biológie. V tvojom inovatívnom prístupe založenom na štúdiu odborných zdrojov je zrejmé dvadsaťročné pôsobenie v oblasti biológie, genetiky, epigenetiky a výživy. Ako ti úspešná prax vedkyne pomáha v tvojej druhej vášni?
Niektoré dôležité rozhodnutia v mojom živote sa udiali vďaka vnímaniu silného volania duše… niekto tomu povie intuícia, niekto hlboká vnútorná múdrosť, niekto vyššie ja… Nezáleží na pomenovaní toho, čo nás vedie. Rozum ma viedol ešte v gymnaziálnych časoch k humanitným vedám a psychológii, a po dvoch rokoch zmätku, kedy som ani nešla na vysokú školu, sa zrodila vášeň k biológii, genetike a molekulám. Možno to vyznie zvláštne, ale chcela som pochopiť, čo nás presahuje. A chcela som to spoznať cez vedu. Aký paradox! Veda a určitá forma dominancie mužského princípu vo vedeckom svete ma zvláštnym spôsobom upokojovali. Jasné pravidlá, nastavený systém, merateľnosť a uchopiteľnosť výsledkov. Svet začínal byť pre mňa zrozumiteľnejší, a zároveň ma extrémne fascinoval a udivoval.
Pri štúdiu molekulárnej genetiky a biochémie som zažívala hlboké momenty uspokojenia, pokory, dojatia a fascinácie. V momentoch, kedy som sa vďaka pochopeniu skrytých reakcií, prírodných zákonov, nemenných konštánt a regulačných procesov dostávala bližšie a bližšie k vnímaniu nádhery života a sveta som paradoxne viac a viac upadala do sebadeštrukcie porúch príjmu potravy (PPP).
Práve psychické utrpenie vyplývajúce z neliečených porúch ma viedlo k túžbe nájsť prepojenia medzi prísnou a striktnou biológiou, ktorá vníma živé systémy ako stroje a medzi nesmiernou silou ducha a psyché. Vždy som hľadala súvislosti a prepojenia medzi nezlučiteľným.
Nuž, a ako mi to pomáha pri mojom dnešnom poslaní a práci? Ako mi pomáha vedecká báza, z ktorej som vyrástla? Opieram sa o vedecké fakty, hľadám odpovede vo vedeckej literatúre, pracujem s metodológiou, ktorá sa opiera o dokázateľné (nielen empirické) výsledky. Kriticky myslím, avšak zároveň prehlbujem svoju schopnosť empaticky vnímať utrpenie tých, ktorých bolí duša. Pochopila som, že výživa nie je len o technickom nastavení gramáže potravín, ale o prepojení lásky k telu, sebe a úcty k životu.
Imponuje mi tvoja odvaha a autentickosť, kedy otvorene hovoríš, že si sama mala dvadsať rokov problém s kompulzívnym a emočným jedením a prejedaním sa. Ďalších desať rokov si z toho hľadala cestu von. Je to silný príbeh pre tých, ktorí u teba hľadajú „to“, čo by mohlo pomôcť aj im.
Som absolútne otvorená v komunikácii môjho príbehu, detailov utrpenia, ktoré človek s akoukoľvek formou PPP zažíva. A tu chcem zdôrazniť, že PPP nie sú len hraničné, psychiatrické diagnózy ako je anorexia alebo bulímia. Medzi týmito hraničnými formami existuje široká škála odchýlok od normy v stravovaní. Vždy keď jeme a nemáme hlad, využívame jedlo na zmenu nášho emočného statusu. Používame jedlo na únik od svojich boľavých emócií. Keď sa prejedáme, jeme čo nechceme, máme rigidný vzťah k jedlu, chronicky diétujeme, odopierame si, aby sme následne „zlyhali“, sústavne chceme meniť naše telá… Prináša to so sebou obrovskú dávku frustrácie, utrpenia, hanby, viny, výčitiek, bolesti až sebanenávisti. A o tom hovorím otvorene, pretože napriek tomu, že som nikdy nežila vo veľkom tele, pocity hanby za telo, za seba a kompenzáciu emočného diskomfortu jedlom poznám veľmi dobre.
Môj príbeh začal v 15-tich rokoch a trval dlhých 20 rokov, kým som bola ochotná ho riešiť. Dlho som totiž nebola schopná požiadať o pomoc. Za svoj problém som sa hanbila tak ako tisíce, desaťtisíce žien, ktoré svoj problém nesú skrytý za dverami domovov. Prelom nastal v momente, keď som dopadla na akési povestné dno, kedy som pochopila, že jediná cesta je cesta smerom nahor. Vtedy som bola ochotná urobiť čokoľvek, aby som z toho vystúpila. Je to 13 rokov, čo postupne spoznávam množstvo účinných techník, metód a spôsobov, ako so sebou pracovať, aby som už nikdy nepadla tak ďaleko od seba. Spleť najefektívnejších techník využívam pri práci s tými, ktorí ešte trpia. Vzhľadom k jedinečnosti každého príbehu však na prvom mieste využívam empatický prístup a prijatie toho, kto sedí oproti mne.
Ponúkaš dlhodobo udržateľnú zmenu založenú na sebaspoznávaní a tréningu vedomého jedenia a žitia. Máš k tomu silné motto: „Prestať diétovať, vedome jesť a vedome žiť“. Aké sú reakcie klientov, keď im ho pomáhaš implementovať do každodenného života?
Ak by som to mala povedať veľmi jednoducho, to čo učím, je návrat k sebe na úrovni tela a duše. Na úrovni tela hľadáme cestu k intuitívnemu stravovaniu cez vnímanie skutočných potrieb tela. Na úrovni duše hľadáme autenticitu, osobné hodnoty a stratenú identitu. Je nádherné pozorovať premenu klientov, hlboké uvedomenia a následne aj zmenu v ostatných oblastiach života vďaka jednoduchým nástrojom, ktorými sa len rozpamätáme na to, ako sme to mali, kým sme o to neprišli. Ale hovorím zbytočne v inotajoch.
Keď niekoho naučím, čo znamená jesť vedome, čo sú signály tela, ako ich rozpoznať, ako vnímať čo môjmu telu slúži a čo nie, nastáva prerod vo vnímaní jedla a výživy ako takej. Akonáhle sme schopní sa zastaviť, vnímať seba, telo a to, čo sa v ňom deje, vnímať svoje pocity a chute, začíname byť citlivejší. Aj na seba. Začíname si venovať pozornosť, učíme sa prijímať svoje potreby s láskou. Tam nastáva skutočná zmena. Teší ma, keď vidím ako vďaka praktickým nástrojom moji klienti zjemňujú voči sebe a pojem sebaláska prestáva byť pre nich len abstraktným pojmom. Ideme cez telo a jedlo, a teda sme ukotvení v každodennosti.
„Cez každodennosť sa dejú dlhodobé zmeny.“
Niektorým ľuďom vzťah k jedlu a telu ovplyvňuje každú oblasť života počnúc myslením, prežívaním, reagovaním, končiac rozhodovaním a správaním. Je v tom veľa sebatrýznenia, bezmocnosti a frustrácie. Čo ľuďom v takomto sebadeštruktívnom nastavení pomáha?
Chcela by som napísať univerzálne pravidlo, avšak vzhľadom k našej odlišnosti to nie je možné. Na druhej strane je veľa vecí, čo nás spája vo vzťahu k sebadeštrukcii.
Vždy je základom pre zmenu vedomé rozhodnutie, túžba žiť inak. Akonáhle sa rozhodneme, hľadáme riešenie problému. Dovolím si tvrdiť, že absolútnym základom je pochopenie vlastných dôvodov, prečo tú zmenu chcem. Vnútorná motivácia. Veľa ľudí si nadáva, že sú leniví, nedisciplinovaní, nič nevydržia a od začiatku sú presvedčení, že aj tak sa im to nepodarí. S takýmto nastavením sa veľmi nedá dopracovať k trvalej zmene. Preto ako prvé riešime vždy mentálne nastavenie a posvietime si na to, čo je pre nás skutočne dôležité, čo má pre nás skutočnú hodnotu. Táto fáza je najpodstatnejšia, pretože na nej potom vieme stavať všetko ostatné vrátane toho najdôležitejšieho – praktizovania.
Druhá rovina, ktorú tu chcem spomenúť – pre ľudí, ktorí sú v sebadeštruktívnom nastavení je extrémne dôležité prijatie, vypočutie, nesúdenie a pochopenie. Pri rozhovoroch stále vnímam, že to, vďaka čomu sa otvárame jeden druhému je osobná skúsenosť, empatia a súcit. Nie súcit, ktorý vyvoláva ľútosť, ale súcit, ktorý mi umožňuje vystrieť ruku a postaviť toho oproti mne do rovnocennej zarovnanej pozície.
„Veľa z tých, ktorí trpia alebo trpeli problémom vo vzťahu k jedlu a telu,
je vnútorne tak ubitých negatívnou samovravou, že ani nedokážu vnímať láskavé slovo…“
Robíš obdivuhodnú osvetu k témam manipulácie s jedlom a kultom tela. Nie je prekvapujúce, akú negatívnu rolu v tom zohrávajú sociálne siete.
Iba pomenúvam veci pravdivo. Totiž, kým vedieš so svojim telom vojnu, je náročné uzavrieť mier so sebou a s jedlom. V mene fitness a zdravého životného štýlu sa štíhle a pevné telo stalo telesnou ikonou modernej doby. Sociálne siete nám ukazujú skutočne umelý svet neexistujúcej krásy. V dôsledku odchýlky od toho, čo je považované a ukazované ako krásne, je pre nás prirodzené nenávidieť svoje telo. Žijeme podmienečnú sebalásku, teda lásku a sebaopatrovanie podmieňujeme tým, že vyhovieme ideálu krásy.
Ja hovorím o tom, že sme stále klamaní, manipulovaní a podliehame ilúzii o šťastí v štíhlom tele. Rok čo rok sa vrháme do sebapoškodzovania jedlom a nejedením, diétovaním, odopieraním, zakazovaním a sebatýraním. To, čo robí dnešný diétny priemysel, resp. marketing viazaný na diétny priemysel, je sústavné prehlbovanie presvedčenia, že nie sme dosť tak, ako sme. Presviedčajú nás, že to správne jedlo, váha a pohyb nás urobia šťastnými a naplnenými. Lenže ja vidím aj odvrátenú (a teda najmä tú odvrátenú) tvár. Sama som žila v extra štíhlom tele a hlboko nešťastný a nenaplnený život ovládaný dogmou strachu z jedla a pribratia. Pretože faktom je, že žiadne krivky ani hmotnosť nám nezaručia TEN život. Žiadne sebatýranie, sebaznehodnotenie, sebaznevažovanie, sebaklam o tele a jedle nemôže fungovať dlhodobo.
„V dnešnom kolektívnom podvedomí panuje stigma hmotnosti a stigma ‚tučnoty‘.
Forma predsudkov a stereotypov je takmer obdobná rasovej diskriminácii.“
Zdôrazňuješ rozdiel v tom, či sprevádzaš mladú zdravú ženu s pár kilami navyše, alebo zrelú ženu po klimaktériu, s vyšším tlakom krvi a poruchou funkcie štítnej žľazy. Tam sa jedálniček a odporúčania nastavujú odlišne. Nie všetci kladú v každej chvíli dôraz na zdravie. V oblasti výživy je veľa pseudo odborníkov, ktorí nie sú erudovaní a etickí.
Môžem hovoriť opatrne a môžem to pomenovať tak, ako to je. Budem teda radšej autentická a sama za seba. Som občas nahnevaná na všetkých trénerov, ktorí nerozumejú výžive a už vôbec nie fungovaniu ženského tela, som nahnevaná na pseudoporadcov, ktorí nedokážu odhadnúť svoje kompetencie, na všetkých výživových guruov, ktorí manipulujú vedeckými faktami a zanášajú virtuálny priestor dezinformáciou a chaosom bez štipky pokory a zodpovednosti.
Som naštvaná na influencerky, ktoré predávajú škodlivé produkty, som naštvaná na mužov, ktorí vnucujú ženám spôsoby stravovania, ktoré nám nikdy nebudú fungovať. Pretože ženy majú odlišné potreby vo výžive ako muži, takže žiadne prerušované hladovanie, nízkosacharidové diéty, úžasné ‚zdravo sa tváriace‘ výživové smery nebudú bežnej a teda jedinečnej žene fungovať DLHODOBO. V žene sa ukrýva cyklická bytosť, sínusoida emócií, materinská láska aj bezodná frustrácia z materstva, hormonálne búrky a zároveň sa na nás prejavuje tlak doby na výkon, na dokonalosť a na krásu.
Samozrejme, píšem to s hlbokou úctou k všetkým, čo pristupujú k výžive komplexne a s citom, nechcem vôbec paušalizovať… Avšak, myslím si, že nie som veľmi vzdialená realite, ak popisujem fenomén dnešnej doby v oblasti fitness a well-being. Najviac nebezpečné sú tieto vplyvy smerom na najzraniteľnejšiu generáciu – generáciu našich detí.
„Je až alarmujúce, koľko detí a mladých ľudí má už skúsenosti s diétovaním,
má strach z jedla a potravín, strach z tučnoty, a nespokojnosť s vlastným telom.“
Sú midliferky a midliferi v niečom špecifickí, keď riešia emočné zajedanie, prejedanie a nezdravý vzťah k jedlu? Ako sa ti s nimi spolupracuje?
Úžasne. Pretože ide zvyčajne o zrelé ženy (a mužov – uvádzam v zátvorke len preto, že sú zatiaľ skutočne vo veľkej menšine). Ich zrelosť sa prejavuje najmä v schopnosti komunikovať svoj vnútorný svet, túžbe žiť život podľa svojich predstáv. Vnímajú už jasne, čo je pre nich v živote dôležité a vedia častokrát vo väčšej ľahkosti púšťať a odpúšťať. Možno som ovplyvnená tým, aké ženy vstupujú do môjho poľa, kto ma vyhľadá, kto so mnou rezonuje. Ale baví ma, že väčšina žien, ktoré ku mne prichádzajú chce rásť a uvedomuje si mieru zodpovednosti za to, ako sa v živote majú. Nezdravý vzťah k jedlu je u nich v absolútnej prevahe spôsobený únavou z povinností, nadprácou, zachraňovaním blízkych, prílišnou kontrolou, perfekcionizmom, podmienením vlastnej hodnoty výsledkami a nedostatočnou regeneráciou.
„V zrelšom veku vieme s mnohými emočne vysiľujúcimi myšlienkami dobre pracovať,
lebo sa im lepšie otvárame.“
Sama si v strednom veku – tvoja energia, vyžarovanie a zanietenie pre to, čo robíš, číslovku veku posúvajú smerom dolu. Je niečo, čo je pre teba v tomto období výzvou?
Áno, som ročník 1976, a teda som vo veku, keď mimoriadne silne túžim vnímať zmysel vo všetkom, čo robím a čo ma obklopuje. Hľadám súlad medzi tým, čo vnútri cítim, že je správne a tým, čo reálne žijem. Súlad medzi mysľou, telom a emocionalitou. Na jednej strane si uvedomujem konečnosť života, na druhej strane jeho nekonečné možnosti. Stále sa teda aj ja učím púšťať, netlačiť, žiť v čo najväčšej ľahkosti, pokore, úcte a fascinácii životom a jeho prejavmi tak, ako to bolo ešte za mojich študentských čias.
Mám 33 rokov trvajúci vzťah – tam nachádzať harmóniu v spolužití je pre mňa stále výzvou. Okrem dospelého syna mám 9-ročnú dcéru, ktorá ma neskutočne veľa učí a je pre mňa životnou výzvou prijať plne jej svet a pritom cez ňu prijať aj seba. Mojou výzvou je aj udržať balans medzi prácou a plným uvoľnením, v prospech uvoľnenia. Pravdou však je, že život milujem so všetkými výzvami, ktoré k nemu patria.
„Dopriala by som každému žiť svoj autentický, nedokonalo dokonalý život podľa seba.“
