V dynamike fungovania sa nám nemusí dariť žiť tak, aby mohol byť každý jeden deň ukážkou našich najlepších schopností.
Napriek tomu, život z nás vytiahne to najlepšie, keď mu dáme šancu.
Potenciál, ktorý naplno rozvinieme, prichádza ako výsledok súhry medzi nami a životnými výzvami. Tie stále prichádzajú a neustále sa menia. Ideálne sa novým výzvam vystavujeme sami, aby sme si vybrali najvyššiu odmenu – radosť z pocitu prekonávania seba.
O päť mesiacov mám päťdesiat rokov. Blízki a priatelia sa ma pýtajú, ako chcem toto výročie oslavovať. Chcú byť pripravení naplniť moje očakávania.
Som v rozpakoch, lebo nemám jasnú predstavu. Na jednej strane netúžim po mega párty, na druhej som začala rekapitulovať, kam som doteraz zašla, keď už som za polovicou života.
Mám veľa dôvod plesať, že už mám nažitých päť dekád.
Chcem sa s vami o doterajšie reflexie podeliť. Neviem, či vám budú na úžitok. Mne dáva zmysel zverejniť svoje úvahy – je to pre mňa dôkaz, že svoju zraniteľnosť sa učím premieňať na zdroj sily a odvahy.
- UŽ som získala slušnú predstavu o tom, kto som
S nadhľadom si uvedomujem, v čom som dobrá, čo mám rada, k akým hodnotám sa hlásim, ako túžim žiť a čo si vo svojom živote neprosím. Tieto otázky mi kedysi nedali spať. S pätnástimi rokmi vlastnej praxe mám istotu, že robím prácu najlepšiu možnú pre mňa. Nie som príliš váhavá (nerátam nerozhodnosť pri farbe lodičiek), ani prehnane skromná, keď sa mám postaviť za svoju profesionalitu.
Konečne sa nezakrádam po špičkách vo svojom vlastnom živote, nepochybujem o svojej intuícii a neprekážam si pri tom, ako vášnivo žijem a ešte vášnivejšie snívam o tom, čo chcem stihnúť.
- UŽ sa toľko neporovnávam s druhými
Keď som mala dvadsať, bola som poriadne vynervovaná počúvaním a pozorovaním všetkého, čo dokázali ostatní. Ľudia v mojom okolí sa stali meradlom mňa samej a ustavičné porovnávanie s nimi mi ulúpilo duševnú pohodu na celú desaťročnicu. Veľa času som stratila žiarlivosťou a napodobňovaním. Snažila som sa o dušu, a trvalo mi nájsť svoj vlastný „štýl“. Ťažkopádne som sa radovala s ostatnými z ich úspechov, lebo som ich vnímala ako svedectvá mojej neschopnosti.
Pred päťdesiatkou som schopná jasať nad tým, ako sa ľuďom okolo mňa darí (závidím žičlivo). Dovoľujem si byť sama sebou bez zvierajúceho pocitu úzkosti. Často si hovorím: Čo je to, čo je pre teba skutočne dôležité? Odpovedám si zoznamom z denníka vďačnosti a súcitnosti a preosejem nepodstatné plevy.
Je to také oslobodzujúce, nestarať sa o to, čo všetko dokázali a stihli všetci ostatní. Pripomínam si, čo som stihla ja sama.
- UŽ nepotrebujem dostávať povolenia
Moja húževnatosť a vytrvalosť začali prinášať plody. Nepotrebujem sa v každej situácii vybrať tou najbezpečnejšou a najsprávnejšou cestou, aby som predišla kritickému hodnoteniu alebo posudzovaniu mojej osoby. Výrazne sa oslabila moja tendencia nespôsobiť nikomu emočné nepohodlie a radšej ustúpiť, než ísť do konfrontácie.
Keď nie som unavená, púšťam obavy z toho, čo si kto o mne pomyslí. Väčšmi sa starám o to, na čo mám dosah a neodsúvam svoje potreby na vedľajšiu koľaj. Dobre sa vyspať, kvalitne sa najesť a radostne sa hýbať má prednosť pred inými aktivitami.
Snažím sa nesnažiť sa zavďačiť každému. Niežeby som sa stala nafúkanou, nepokornou, povýšeneckou alebo obmedzenou. To sa, dúfam, nestalo. Iba prestali nesúhlasné názory otriasať mojim sebaobrazom a kritika ma v žiadnom prípade nepošle do kúta.
- UŽ si dovolím bez výčitiek myslieť na seba
Podávať výkon za každých okolností už nie je priorita číslo jeden. Spomaľovať, netlačiť na seba a načúvam tomu, čo v danej chvíli potrebujem je kľúčové. Cenzurujem imperatívy „mala by som, bolo by treba a patrí sa“. Keď moja integrita a autentickosť vyhodnotia, že sa mám do niečoho, čo mi dáva zmysel vložiť, aktivizujem sa naplno. Žiadne nakladanie sa do nálevu s príchuťami, ktoré by mi ostatní odporúčali či dokonca ochucovali. Môj nálev, moje príchute, nijaké konzervačné látky ani zvýrazňovače chute. Iba naturálne ingrediencie z trvalo udržateľných snáh rešpektujúcich mňa aj ostatných.
Môj drahý život plný súcitu, láskyplnosti a vrúcnosti – voči sebe aj iným. S otvorenou náručou sa rútim v ústrety výzvam aj v druhej polovici života.
- UŽ môžem rozdávať nažitú múdrosť ako čokoládu 😄
Predošlé riadky sú prešpikované mojim optimizmom. Úprimne priznávam, že sú dni, kedy ma tieto úvahy nedokážu nadľahčiť. Keď ma intenzívne prepadnú obavy o zdravie rodičov, svokrovcov, mužove, aj svoje vlastné, o budúcnosť syna, o budúcnosť krajiny, planéty… Je toho veľa, čo mi nahrá na úzkosť a strach a mám chuť sa vykašľať za zdolávanie výziev.
Vtedy pofňukám, poľutujem sa, ale nemarinujem sa v tom tichom zúfalstve príliš dlho. Tak akurát, aby som išla so sebou prebrať, aké mám možnosti.
Bolesť a strach mi nemajú brániť v tom, aby som rozdávala ešte viac lásky, empatického pochopenia a bezvýhradného prijatia. Ešte stále sa v tom môžem zdokonaľovať a rásť do odvahy a statočnosti.
Moja doterajšia empíria hovorí:
💚 Život je nekonečný proces sebaobjavovania a sebapoznávania.
💚 Žitie tvorí neohraničený a nepredvídateľný dialóg medzi našimi vlastnými možnosťami a životnými situáciami, v ktorých sa nachádzame.
💚 Život od nás chce, aby sme sa v každej chvíli rozvíjali a rástli.
💚 Život miluje toho, kto si ho užíva.
Foto: Jakub Gulyas http://jakubgulyas.com/
