Motivácia k zmene nemusí mať silu tornáda

photo-1475178278683-8c225ae5ec3e

„Mám sa dosť! Mám dosť života, ktorý vediem. Už som urobila toľko pokusov o zmenu, až mi je z toho nanič. Keby sa dala moja frustrácia speňažiť, dobre si prilepším. Už ma nebaví so sebou bojovať a neustále sa snažiť o nové pokusy, aby nebol môj život jedno veľké zúfalstvo. Lezie mi na nervy počúvať od ľudí okolo mňa, že by mal môj život vyzerať inak. Aj sama to dobre viem. Skúšala som všeličo, ale neviem si s tým rady, tých pokusov som urobila toľko, že už nevládzem“ – spustí nasrdene pôvabná žena tesne pred tridsiatkou, len čo dosadne na gauč v mojej koučovni. To, že je na seba poriadne nahnevaná je zrejmé. Tá zlosť sa postarala o úprimnosť a doviedla ju k rozhodnutiu prebrať svoje prežívanie s niekým emočne nezainteresovaným.

Mať dosť seba samého? Nie je to nebezpečné?

Často vo svojej praxi počúvam, ako ľudí ničí, keď si hovoria: „Zajtra urobím niečo iné!“, hlavne, keď sa ani zajtra nič nezmení. Väčšinou v pozícii „leziem si na nervy“ nie je človek osamotený. Všetkým okolo – priateľom, blízkym, kolegom – jeho výhovorky po čase začínajú liezť na nervy. Býva otravné byť dlhodobým svedkom rozprávania, ako niekto premárnil možnosti, ktoré mohol využiť minulý týždeň, mesiac, rok… Všetka podpora a motivácia vyjde navnivoč, pokým chronickému sťažovateľovi nezapne, že si lezie na nervy aj on sám. Až vtedy zvyčajne pripustí, že môže svoj postoj zmeniť. 

Byť zaplavený pocitmi zlyhania a sklamania, mať plné zuby neschopnosti a nemohúcnosti – čo už len na tom môže byť podporné? Je to však dobré na to, že pred sebou prestaneme konečne uhýbať a ľutovať sa. Vďaka za to. Môže nás to konečne rozpohybovať k tomu, že prestaneme hľadať dôvody zablokovania a zacyklenia niekde vonku, mimo nás.

Kde hľadať bod zlomu?

Naše predstavy o tom, ako by mal vyzerať náš život sú v nás zakorenené veľmi hlboko. Niektoré sme pobrali po ceste, niektoré nám boli podsunuté a daktoré sme si sami vytvorili. Časom sa z nich stanú myšlienkové vzorce, ktoré determinujú správanie, a to ovládne každodenné fungovanie. Zvykneme si na to a príde nám nepodozrivé, že si podrážame nohy a sabotujeme samých seba. Návyk nerešpektujúceho prístupu k sebe sa stane automatom. Potom je otáľanie, nerozhodnosť, sebaklam a porovnávanie s ostatnými prirodzenou súčasťou nás. Vytvoríme si kontrastný protiklad k tomu, čo skutočne chceme. Staneme sa jeho rukojemníkmi, a zrazu nestačí iba chcieť ísť z toho von.

Jordan Belfort, autor knihy, podľa ktorej natočili film Vlk z Wall Street, to trefne vystihol: „Jediná vec, ktorá stojí medzi tebou a tvojím snom, je ten posratý príbeh, v ktorom si dookola omieľaš, prečo tvoj sen nemôžeš dosiahnuť.“ 

Ako skoncovať s výhovorkami?

Sú to také milosrdné náplaste na našu pohodlnosť. Objektivizujú, prečo teraz nie je ten pravý čas. Takýchto príbehov je veľa: „Nemôžem si dovoliť dať teraz výpoveď. Nemám dosť skúseností rozbehnúť vlastný biznis. Bojím sa, že prídem o peniaze. Keď o svojom nápade ľuďom rozprávam, hovoria mi, že už je tu takých služieb veľa, že bude veľmi ťažké uspieť. Viem to, moja hlava chce istoty, lenže bez riskovania sa nepohnem z miesta. Na druhej strane mám už plné zuby toho robiť prácu, ktorá ma nebaví. Neviem sa rozhodnúť, stále zvažujem za a proti a idem sa z toho zblázniť.“ 

Iba jediná osoba vie, ako v sebe zapálite iskru

Na počiatku svojej praxe som robila všetko preto, aby som sa múdro pýtala a rafinovaným prieskumom zisťovala, čo klienta napokon pohne k aktivite. Bolo pre mňa oslobodzujúce zistiť, že ľudia sú schopní uskutočniť dramatické zmeny bez ohľadu na stupeň motivácie. Vieme, že najväčšmi sme motivovaní vlastnými túžbami a želaniami, než niečím zvonka. Žiadne hrozby, sľuby, finančné odmeny, ocenenia či iné vonkajšie faktory nemajú na motiváciu taký vplyv ako mobilizácia vnútra. Bežne sa využíva, aby si človek na stupnici od 1 do 10 sám ohodnotil mieru svojej motivácie. Predpoklad je, že tí, čo sa označili 10, podniknú niečo s oveľa väčšou pravdepodobnosťou ako tí, čo sa označili dvojkou. Nie je to však tak! Mám z praxe potvrdené, že ľudia schopní výrazných zmien na úrovni správania sa pohybujú na celej škále motivačného kontinua, nielen na jeho najvyššom konci. Motivácia nemusí mať silu elektrárne či tornáda, takýto stupeň u väčšiny ľudí nie je dosiahnuteľný. Motivácia je absolútne výlučne individuálna záležitosť. 

Ako začať o zmene uvažovať

Zmena má svoje štádiá a chcieť ju razom je ako skok do vody, ktorej hĺbku nepoznáme. Môžeme vyviaznuť bez zlomeného väzu a nemusíme. Potrebujeme sa na celý proces pozrieť ako na postupnosť krokov a vymedziť si, odkiaľ začneme a čo budeme postupne podnikať. Nezanedbateľné sú dôvody, pre ktoré chcem dosiahnuť zmenu správania, rovnako ako aj klady, schopnosti, hodnoty a zdroje, na ktoré sa môžem spoliehať. V hre budú aj prekážky, ktorým bude treba čeliť, a ktoré budú vytrvalé, aby nás spochybnili. A potom nasleduje ešte niečo kľúčové: úprimná konfrontácia so sebou, či som na zmenu správania pripravená. Úrovne uvažovania nad tým budú rôzne – od: nebudem to robiť, nemôžem to robiť, môžem to robiť, budem to robiť, robím to až po ideálne: ešte stále to robím.  

Rozhýbať sa do akcie

Záujem o zmenu ešte nie je záväzok, že ju človek aj uskutoční. Čím sme bližšie k zmene dlhodobého správania, tým sme bližšie aj k vnútornému konfliktu a pochybnostiam, či chceme a dokážeme zmenu presadiť. Dôležitou stratégiou je vedomie toho, že konfliktné pocity, neistota a výhrady sú bežné, a neraz nevyhnuté. Inak by nemohlo prísť do nášho života niečo nové. Viac ako na aktívnom „vykonávaní“ zmeny sa narobíme na našom mentálnom natavení. Potrebujeme prísť na spôsob, ako skrotiť pochybnosti, neutralizovať obavy a obmedzujúce myšlienky prekrývať užitočnými. Keď toto zdoláme, omnoho ľahšie sa nám robí rozhodovacia súvaha a príprava stratégie v podobe toho, čo všetko od nás zmena chce a čo na to budeme potrebovať. 

Čo si budeme hovoriť, hlava má rada hru na to, uvažovať iba nad „proti“ a nevšímať si „pre“. Máme obavy vydať sa na vlastnú cestu za vlastnými snami, pretože sa úporne sústreďujeme iba na „čo ak“, „čo by sa mohlo stať“ a „prečo to tak nepôjde“. Pokojne premrháme veľa času útekom pred vlastnými snami namiesto behu k nim. A je to tak v poriadku, pokým sa z toho neobviňujeme.

Dostať sa do prešu nás môže doviesť k slobodnejším rozhodnutiam

Mnoho motivačných odporúčaní nás smeruje k tomu, aby sme slobodne a naplno hovorili áno všetkému, čo chceme robiť, aby sme mohli byť so sebou spokojní. Mne sa v praxi ukazuje, že často cesta vedie tadiaľ, kde si trúfneme povedať nie všetkým veciam, ktoré nám neprospievajú. Žienka z úvodného príbehu napokon zistila, že je pod obrovským tlakom naplniť očakávania rodiny usadiť sa a mať rodinu. Ona sama to tak necítila. Bolo pre ňu oslobodzujúce zistiť, že viac ako polovicu vecí, ktoré od seba chce, robiť nemusí. Nebolo by to kvôli nej, ale kvôli ostatným.  

Na počiatku sa neraz stačí popasovať s vyjasnením si, čo je to, čo od seba naozaj očakávame – my sami, nie tí druhí. Potom prichádza uvedomenie si, že netreba čakať na žiadny zázračný veľký tresk, aby nám zmenil spôsob života. Nad svojim sebaurčením máme vždy plnú moc. Rada v diskusii so sebou používam formulku: „Len ty sama vieš, čo chceš. Tvoje rozhodnutie bude mať následky. A len ty sama si môžeš zvoliť, čo urobíš.“ 

Nech žije autonómia. To je tá najväčšia hybná sila – len ju stačí aktivovovať. 

Rozhýbať sa do akcie chce impulz, prečo sa nám zmena oplatí.
Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Prešla som jednu etapu životnej cesty bez toho, aby som sa „hlbšie“ pozerala do svojho srdca. A hoci sa mi naplnil detský sen a roky som pôsobila ako publicistka, moje pravé poslanie je v pomáhajúcej profesii. Môj osobný zmysel života „prehovoril“ presvedčivo a zanietene, keď som objavila koučovanie. Teraz som šťastná, že môžem „hľadajúcich“ sprevádzať na ceste za otvorením brány do vlastného vnútra, aby si zodpovedali, kým sú, čo v nich je a kam chcú smerovať.
Mgr. Janette Šimková
certifikovaný kouč RCS