Ako sa vyrovnávaš s obmedzeniami (ak nejaké vnímaš), ktoré pribúdajúce roky prinášajú?
Od 35-ky som začala vnímať, že potrebujem viac spánku, dnes mám 45 a úplne som si na to zvykla, byť vyspinkaná do ružova. Už to nevnímam ako obmedzenie. Chvála bohu mám to tak, že čím som staršia, tým som zdravšia. Žnem úrodu celých rokov vedomej práce s telom, psychoterapií a vyladeného stravovania. A mám z toho dobrý pocit. Momentálne je jednou z mojich učiteliek dáma po sedemdesiatke, ktorá sa pohybuje ako vodný had, je jemná a flexibilná v pohyboch, nemá žiadne bolesti a je mi inšpiráciou, že môže byť zo mňa zdravá, životaschopná a radostná starenka. 😊
Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?
Pred niekoľkými rokmi si ma zavolal tekutý systém tela: veľa zvučím a dýcham do mojich tekutín, venujem svojmu prirodzenému prejavu tela veľa pozornosti a najväčším benefitom tejto praxe je, že tekutinový systém tela je „za“ sociálnou identitou, tj. za tým, ako som bola vychovávaná, čo ma naučili, čo si vyžadujú moje sociálne role a statusy. Je to čisté jednoduché bytie. Často v tele prežívam prúdenie života, vlnenie radosti, že žijem a je to bezdôvodné, celkom nezávislé od mojich životných okolností. Cítim prírodu a prepojenie so všetkým živým. V tomto rezonančnom poli vody je mi dobre a ľahko. Ak vnímam, že strácam tekutosť a plynulosť, nájdem si opäť čas, vedome dýcham, zvučím, hýbem sa a opäť cítim plynutie. Mojou túžbou bola ľahkosť bytia a na tejto vlne dnes surfujem.
Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?
Netuším. Od nejakého času som prepadla prítomnosti, vďačnosti za každý deň, za každý dych. Moja myseľ neputuje príliš často do budúcnosti. Prestala som samú seba umiestňovať do budúcnosti, čakať na niečo alebo po niečom túžiť. A takto som v živote spokojnejšia.
Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života?
Uuuu, tak to je zaujímavá otázka. Je to vráska sústredenia. Áno, dalo by sa to tak povedať. Často „trénujem“ vedomý výdych ako vedomú smrť. Smrť je pre mňa bránou. Mám obrovský rešpekt pred neznámom, ale v tele neustále bežia procesy odumierania a celkom úprimne, niekedy sa na ne vedome nalaďujem, otváram sa cíteniu smrti a je to láskavejšie, akoby si to vedela hlava predstaviť.
Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele?
Hmm, nemám na seba požiadavku ráno vstávať radostne. Skôr si strážim pravdivosť. Som otvorená cítiť sa rôzne a nemám v sebe, že radostne je viac ako pokojne, neutrálne, ustarostene. Ráno vstávam bežne medzi treťou a štvrtou a kým sa zobudí celá rodina, mám 3-4 hodiny čistého času pre seba, pozorovania ako sa noc rozjasnieva, Slnko ma často víta farebným divadlom, hrám si na gongoch, alebo meditujem, či čumím do blba a popíjam kávu. A to je niečo, čo mi vždy prinesie radosť, nech sa cítim po zobudení akokoľvek. 😊
Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?
Poproste Život, aby vám ukázal, aký je zázrak, že žijete. Pripustite, že vaše bytie je mystériom, ktoré stojí za to odhaliť.
Monika Stehlíková (1976) je somatická psychoterapeutka.
Venujem sa vedomej práci s telom už viac ako dve desaťročia a som mamou tanečnej psychoterapie na Slovensku. Vediem somatickú školu plynulosti emócií (naživo) a celoročné online vzdelávanie v akadémie Poď z hlavy do tela.
Moju prácu výrazne ovplyvnil výcvik Dance Movement Psychotherapy, mindfulness, tantra, čchi-kung a holotropná prax. V súčasnosti skúmam pohybový prístup Continnum movement, ktorý vytvorila Emilie Conrad, a ktorý pracuje s tekutým systémom tela, fluiditou a vedomím tela. Mojou túžbou je pomôcť ľuďom, aby sa napojili na ich vnútornú životnú pulzujúcu silu, uvoľnili hlboké štruktúry tela, v ktorých sa uchovávajú dávno zabudnuté spomienky či vzorce, ktoré ich nevedome organizujú a napojili sa na múdrosť svojho tela. Z celého srdca želám každému, aby spoznal svoju esenciu, totalitu bytia a mystérium, ktorým je telo a život. Tak môže zažívať tichú (možno nikým nevidenú), ale plne živú extázu životu.