Vydať sa na kľúčovú dobrodružnú výpravu svojho života podľa intuície alebo podľa rozumu?
Čo by ste si vybrali?
Často vo svojej praxi počúvam očakávania klientov, že túžia mať jasno – všetkému rozumieť a vo všetkom sa vyznať – v kontexte vlastného prežívania aj uvažovania.
Zvyčajne je na vyjasňovanie nutná konfrontácia so sebou samým. Máva podobný efekt, ako keď si potrebujeme strhnúť náplasť.
Volíte rýchle šklbnutie alebo pomalé odlepovanie?
Konfrontovať sa so skutočnosťou môže bolieť – znesiteľne aj neznesiteľne.
Zvykneme pri tom otáčať proti sebe všetky svoje nedotiahnuté ciele, nenaplnené túžby, zlyhania a pochybenia.
Náš vnútorný kritik / kritička sú na koni a šľahajú bičíkom na všetky strany.
Niekedy nás to popchne do cvalu, inokedy vyhodí zo sedla. Čím lepšie balansujeme, tým menej tvrdých pádov utŕžime.
Udržiavanie rovnováhy pri záťažových okamihoch je o…
…skúsenostiach, rovnako ako aj o zručnostiach.
Možno práve v tom je zmysel sebazdokonaľovania: mať celý repertoár zručností, ktoré nám pomáhajú s primeranosťou a vyvažovaním.
A keď prídeme do stredného veku, krásne nám nahrá odžitá vlastná empíria, čo zastrešujem pod výraz midliferský inštinkt.
Neverím na zázračne rýchle návody meniace život
Dôverujem svojim skúsenostiam, ktoré ma vedú k ohmatávaniu si života všetkými zmyslami a spôsobmi. Nebýva to bezbolestné, ale určite to bolí omnoho menej, ako keby som to nerobila a potom si to vyčítala.
Aj preto mám rada výzvy. Niežeby som sa občas neulakomila aj na pohodlné riešenia. S piatimi dekádami som však realistickejšia a zmysluplné súvislosti pre svoj život hľadám hlbšie, než na povrchu nablýskaných príležitostí.
Napriek tomu som veľká idealistka, ktorá si vypestovala zásady, ako sa nezabiť na svojom idealizme. Jeho udržiavanie mi pomáha väčšmi rešpektovať samu seba a riadiť sa tým, čo mi hovorí tak hlava, ako aj srdce. Iba keď sa navzájom dohodnú, som odhodlanejšia a otvorenejšia čeliť tomu, čo potrebujem objaviť, čo sa naučiť sa, aj ako sa vyrovnať so sklamaním a nerúcať sa.
Všetko sa to premieta do toho, aby som sama sebe nepodrážala nohy a verila tomu, čo som si vybrala – bez ohľadu na to, či to prišlo z hlavy alebo zo srdca.
Bez vyživovania viery v seba nemôžem očakávať, že sa na seba môžem spoľahnúť.
Spísala som sedem odporúčaní, ktoré mi dobre fungujú pri rozvíjaní a posilňovaní svojho midliferského inštinktu
1. Nepočítať kurčatá skôr, než sa vyliahnu
V mladosti som chcela, aby boli veci čo najväčšmi podľa mňa. Keď to nevychádzalo, vyrazila som do boja proti všetkému. Protirečila som, kritizovala, hádala sa, vydierala, presadzovala si svoju pravdu… Prosto som vzdorovala väčšmi ako dieťa jačiace v hračkárstve, keď nedostalo vybranú hračku. Akosi mi nedochádzalo, že si mám dovoliť prijať veci také, aké sú. Spájala som to s rezignáciou či pasivitou. Chýbala mi pokora dovoliť si byť milšou, srdečnejšou, pokojnejšou, šťastnejšou a menej vystrašenou.
Na zmenu defenzívneho postoja som však potrebovala niečo viac, než len chcenie. Potrebovala som schopnosti, aby som ustála sklamanie z toho, že nie zakaždým ma pevná vôľa podrží. Aj preto, lebo som na seba neraz kládla nerealistické požiadavky. Až keď som sa naučila čeliť strachu zo zlyhania a prepracovala sa k dôvere v seba, že “to celé” nejako zvládnem a môže to byť nedokonalé, prestala som byť zbabelá a uvrešťaná.
2. Vyfarbovať dušu tónmi pocitov a myšlienok
Pokým som sa nerozhodla, túžba po zmene mohla byť akokoľvek silná, nevládala ma ťahať vpred. Brzdili ju obavy, neistota a stres z jej urobenia.
Išlo mi lepšie pomenúvať to, čo som nechcela. Menej jasno som mala v tom, čo je to, čo chcem skutočne ja sama, nie ľudia okolo mňa. Zaseknutia v paralýzach z analýz boli ako osýpky, iba som sa škriabala. Úľava nastala, až keď som si vybrala dohodu, súzvuk a zladenie sa medzi srdcom a myšlienkami. Tento postoj je oslobodzujúci – načo zvádzať súboj kto z koho, keď obe časti sú integrálnou súčasťou mňa samej?
3. Pýtať sa, ako z vyhĺbenej jamy von
Celkom slušnú jamu pod sebou som si vyšliapala tým, ako som chcela robiť všetko odrazu. Zostala som v nej uviaznutá a nevedela z nej vyliezť. Energeticky ani kapacitne som to nezvládala a valcovala ma frustrácia, aká som neschopná. Potrebovala som prestať dupať a chcieť všetko zaraz.
Urobila som si revíziu v prioritách a začala eliminovať rozptyľovanie a strážiť si pestovanie návykov. Zatrhla som si porovnávanie sa s ľuďmi, ktorí mali náskok a strážila si, ako napredujem postupne ja oproti svojej včerajšej verzii. Každú métu som sa snažila osláviť a nebrať ju ako samozrejmosť.
4. Zaobstarať si nadšenie
Zistila som, že je to najlepší spôsob, ako odzbrojovať pochybnosti. V nadšení sa ukrýva absolútna zanietenosť pre vec. Nadšenie začalo vytvárať moju vieru v to, že mi príde do cesty to, čo potrebujem, pretože… Začala som riadiť svoj život hodnotami, ktoré formovali môj postoj. Prestala som sa natláčať do póz a rolí, ktoré mi nesedeli. Upratala som si rozporuplnosti a ujasnila si, čo je síce zaujímavé a lákavé, ale nie pre mňa.
Svoju pohodlnosť a prokrastináciu som začala denne konfrontovať s tým, čo som pre seba a pre druhých urobila.
5. Zvyšovať latku pre seba samú
Uvedomila som, že „hustota mojej pozornosti“ bola riadne deravá. Mala som veľký rozptyl v zaujímaní sa o veci, ktoré neboli dôležité. Vyskúšala som si, že nemôžem zameriavať pozornosť len tak čiastočne, lebo mi to nepomáhalo meniť mozog na proaktívneho tvorcu. Prestala som pozerať televíziu a rýchlo sa menilo moje vnímanie sveta okolo. Bola som zrazu ušetrená všímania si problémov, na ktoré som nemala nijaký dosah. Zvolila som si krédo, ktoré brzdilo moje sťažovanie sa: „Zameranie na riešenia ti pomáha riešenia vytvárať!
6. Využívať myslenie začiatočníka
Vsadila som na odvahu jednoducho začať. Prestala som vyčkávať na moment, že musím nutne všetko poznať. Neraz som sa presvedčila, že ani tí najúspešnejší ľudia nemali odpoveď na každú otázku. A nenechali sa tým zastaviť, konali. Zistila som čarovne prostú vec: akční ľudia sa nenechajú znechucovať tým, že nemajú ideálne podmienky. Kašlú na ne, vytvoria si ich za pochodu. A tak som si povedala, že mnohé odpovede prídu, keď začnem väčšmi realizovať to, načo som bola vymyslená.
7. Mať jasno v tom, na čom skutočne záleží
Trvácne hodnoty sú tie, vo svetle ktorých náš život získava hlbší a ozajstný význam. Sú to najmä čestnosť, láskavosť, bezúhonnosť a pravdovravnosť.
Snažím sa robiť všetko pre to, aby som sa v živote týmito hodnotami riadila. Už lepšie znášam, že nie každý, koho stretnem, to má takto nastavené. Usilujem sa za to neodsudzovať ľudí a nachádzať v sebe trpezlivosť a rešpekt.
Niekedy mi k tomu všetkému pomáha pripomenutie si, že „najväčšie dobrodružstvo, ktoré si môžem dopriať, je žiť život svojich snov“, ako to vystihla Oprah Winfrey.
