Ako sa vyrovnávaš s obmedzeniami (ak nejaké vnímaš), ktoré pribúdajúce roky prinášajú?
Ako raz povedal niekto múdry, jediný limit je v našej hlave. Veď sa aj hovorí, že sú okolo nás mladí starci, ale aj starí mladí ľudia. Takže, asi by som povedal, že vnímanie veku a plynutia času je veľmi individuálne, je to otázka nastavenia a postoja.
Keď sa tak pozriem na seba, tak zatiaľ chvalabohu nepociťujem nejaké vážne obmedzenia. Minulý rok som riešil len karpálny tunel na ľavej ruke, čo je také typické ochorenie z povolania, ktoré vzniká v dôsledku dlhodobého monotónneho preťažovania ruky a zápästia.
Snažím sa hýbať a žiť aktívne, v kombinácii s pravidelným servisom (rozumej preventívne lekárske prehliadky) sa mi hádam tie budúce obmedzenia podarí úspešne posunúť do vyššieho veku 😊
Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?
Tých návykov je samozrejme viac, nie všetky sú však úplne zdravé, tak zostaneme radšej pri tých pozitívnych 😊
Asi najviac mojich návykov sa viaže k aktívnemu štýlu a pohybu. Moja srdcovka je beh, ktorý si doprajem viackrát za týždeň. Behám hlavne pre radosť, ale mám za sebou aj viaceré polmaratóny aj maratóny tak na Slovensku ako aj v Chorvátsku, Rakúsku, Nemecku, v Maroku aj v USA. Beh potom rád celoročne kombinujem s plávaním v bazéne, ale aj v jazerách a to aj cez zimu. Takže mojim ďalším obľúbeným rituálom je otužovanie, Wim Hof je v tomto smere veľká inšpirácia. Na otužovanie nedám dopustiť, lebo skvele posilňuje imunitu a v podstate nebývam chorý, aj keď cez zimu chodím oblečený veľmi naľahko.
Otužovanie mi pomáha posilňovať aj mentálnu imunitu, zistil som, že som viac „nad vecou“ a už ma tak nerozhodia nepríjemní ľudia alebo negatívne okolnosti. Asi to bude aj o tom, že ten prvý krok do ľadovej vody sa musí najskôr udiať v našej hlave, telo sa už potom pridá.
Mojim obľúbeným rituálom je aj pravidelné darovanie krvi, keďže mám žiadanú krvnú skupinu 0 Rh negatívnu. Tento návyk veľmi odporúčam každému, kto je zdravý, pretože jeden odber môže zachrániť až 3 ľudské životy. Darovanie však nie je len o dobrom pocite, že som niekomu pomohol, pravidelné odbery zvyšujú odolnosť organizmu a znižujú riziko srdcovo-cievnych ochorení či rakoviny. Čiže pomáham iným a zároveň aj sebe, pekný príklad win-win situácie.
V neposlednom rade je mojim návykom aj cestovanie, ktoré nielenže rozširuje obzory, ale má veľa ďalších príjemných benefitov a zo zážitkov potom človek dokáže „žiť“ a dobíjať si energiu aj dlhé týždne po návrate domov. Hovorí sa, že cestovanie je jediný spôsob, ktorým sa za peniaze môžete obohatiť.
Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?
Teším sa na to, že v druhej polovici života už nebudem riešiť kopec tých nepodstatných vecí, ktoré som častokrát riešil v jeho prvej polovici. Ako hovorí klasik, asi to tak malo byť, lebo pokiaľ by už prvá polovica života bola dokonalá, tak tá druhá polovica by už bola asi na nevydržanie (samého so sebou) 😊
Pravdou je, že človek už má niečo „odžité“, v tom dobrom aj v zlom, hrany sú obrúsené a aj problémy, ktoré sa zdali neriešiteľné, sa vždy podarilo vyriešiť. Takže, teším sa na to, že už to nemusia byť únavné a vyčerpávajúce preteky v zmysle dokazovania niečoho sebe alebo okoliu, prípadne nekonečné porovnávanie svojho života s niekým iným, čo aj tak nikam nevedie.
Takisto som presvedčený, že zmyslom nášho života nie je hromadenie vecí alebo statkov, práve naopak. Keď sa tak zamyslíme, človeku stačí v živote veľmi málo a môže byť spokojný a vyrovnaný.
Môže to znieť ako klišé, ale najviac usmiatych, najviac „pohodových“ ľudí som stretol v tých najchudobnejších krajinách sveta. A doteraz si pamätám, ako sa dokázali nezištne podeliť aj s tým málom, čo mali k dispozícii. Vtedy som si uvedomil kontrast k nášmu svetu, ako aj to, že nadbytok neprináša šťastie, aj keď si to ľudia často takto predstavujú, ako nejakú priamu úmeru.
Podľa mňa je šťastie vo vyrovnanosti, v dobrom vzťahu k sebe samému a v láske k mojej rodine, mojim najbližším. A tiež v takom vedomom prežívaní všetkého dobrého aj menej dobrého, v spomalení a uvedomení si – život je tu a teraz, jediné, čo máme, je prítomný okamih. Minulosť nám už nepatrí a budúcnosť ešte nejestvuje. Takže na toto sa veľmi teším vo svojej druhej polovici života – žiť viac v prítomnosti, lebo život je krátky.
Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života?
Nie. Všetci sme tu len na obmedzený čas, každý z nás je pútnikom na svojej jedinečnej ceste a každý má tú svoju misiu, ktorú počas života plní. Nemať z pominuteľnosti vrásky mi pomáha aj viera v Boha, ktorý má s nami nielen veľké plány, ale aj veľkú trpezlivosť 😊
Najlepšie to vystihol pápež František, keď povedal: „Boh nepočíta naše hriechy, Boh je nežný.“
Cez deň si niekedy otvorím aplikáciu WeCroak a prečítam si aktuálny citát. Aplikácia je inšpirovaná bhutánskym ľudovým príslovím: ak chcete byť šťastným človekom, musíte päťkrát denne premýšľať o smrti. Aj tieto citáty sú veľmi dobrým pomocníkom voči prípadným vráskam z pominuteľnosti života.
Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele?
Predstava prvej rannej kávy, jej vôňa. A tiež myšlienka na niečo príjemné, čo ma v ten deň čaká: môže to byť stretnutie, obed s niekým, koho som už dlhšie nevidel alebo tiež radosť z toho, že cestou do práce si dám pauzu na pár minút pri Dunaji, napr. v Karloveskej zátoke. Vychutnám si ten kľud a pokoj, kým sa deň ešte nerozbehol. A keď je vtedy aj slnečné ráno, tak je to krásny a priam dokonalý začiatok dňa.
Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?
Život sa nám niekedy môže zdať ťažký, ako však vieme od Bena Guriona, byť realistom znamená veriť na zázraky. Mám taký dojem, že pomerne veľa ľudí bez ohľadu na vek žije v depresii, majú čierne nielen chvíle, ale celé dni. Samozrejme, sú aj ťažké situácie a náročné dni, ktorým treba čeliť a nie je to vždy jednoduché. Mne v takýchto chvíľach pomáhajú tri veci.
Prvou je viera a dôvera v Boha. Druhou je odklon od zamerania sa na seba, napríklad vo forme nezištnej pomoci niekomu, kto to potrebuje. Tretia vec je citát Viktora Frankla z knihy Hľadanie zmyslu života: „Jednu vec, ktorú mi nemôžeš vziať, je spôsob, akým sa rozhodnem reagovať na to, čo mi urobíš. Posledná zo slobôd človeka je zvoliť si svoj postoj za akýchkoľvek okolností.“
Nech už sú moje problémy akokoľvek veľké, akonáhle si ich skúsim porovnať s osudom človeka, ktorý prežil peklo koncentračného tábora, tak veľmi rýchlo zistím, že v porovnaní s ním sú to problémy malicherné.
Kedysi dávno som videl film, ktorý sa volal „The city of Joy“ (Mesto radosti). Bola to dráma o mladom americkom lekárovi, ktorý až v ďalekej indickej Kalkate, v ghettách medzi najchudobnejšími, hľadal a nachádzal stratené životné hodnoty. Jedna veta hlavného hrdinu mi utkvela v pamäti dodnes: „All that is not given is lost“ (Všetko, čo nie je darované, je stratené).
Myslím, že je to také nadčasové a radostné posolstvo, niečo ako hudba Beatles 😊
Marián Magdolen (1970) si po vysokoškolskom štúdiu vyskúšal pôsobenie na Úrade vlády aj na Ministerstve zahraničných vecí. Následne prešiel do súkromného sektora a venoval sa financiám, poisťovníctvu a neskôr ľudským zdrojom. Pôsobil na sales manažérskych pozíciách v americkom, švajčiarskom, francúzskom aj nemeckom korporáte. Aktuálne pôsobí v menšej slovenskej spoločnosti a stále sa venuje budovaniu mostov, ako sám nazýva milovaný sales a business development.
Mariánovi môžete napísať mail: one2maros@yahoo.com alebo ho kontaktovať na LinkedIn-e: https://https://www.linkedin.com/in/marian-magdolen-b682161a/
