Hlboké odkazy zo štyroch kníh pre rok so štvorkou

obálky

Pre viac slobody, radosti a ľahkosti netreba nič špeciálne. Potrebujeme sa zamerať na to, ako premýšľame a ako sme v spojení – so sebou a s ostatnými. Hodia sa na to skúsenosti z bežného života, kedy máme pocit, že je všetko tak, ako má byť, ale aj tie, kedy máme pocit, že všetko strácame. Každá z týchto skúseností nás formuje a dodáva nám nádej nasledovať svoju intuíciu, rozum aj srdce. Iba vo vzájomnom spojení týchto našich troch častí sme celiství. A o to predovšetkým ide – aby všetky naše časti boli v súhre a nevháňali nás do zbytočných rozporov a súbojov so svetom a so sebou. 

Keď dobre držíme pokope, ľahšie sa nám podnikajú výpravy do jadra našej osobnosti, do nášho najhlbšieho vnútra. Skvelými sprievodcami bývajú knihy. Hoci, všetky odpovede nájdeme v sebe, ako vravieval Lev Nikolajevič Tolstoj: „Vieme viac, než je napísané v knihách, ale aby sme si spomenuli, musíme čítať knihy, hľadieť do svojho vnútra, načúvať sami sebe a dôverovať si. Skutočne múdry je ten, kto pozná sám seba.“

Vďaka nasledujúcim knihám sa o sebe dozviete veľa – už len preto, lebo vám ponúknu zamýšľať sa nad svojím prežívaním z rôznych perspektív. 

Skutočne šťastní sme len vtedy, keď už šťastie nehľadáme

Sebaurčenie len tak nedostanete. Musíte oň bojovať a neustále sa snažiť. Tvrdí dobrodruh Reinhold Messner, pre ktorého je sebaurčenie posvätné a sebarealizácia kľúčová, pretože je cieľom všetkého, čo robí. Či už lezie na hory, prechádza púšťou alebo buduje Mountain Museum v Južnom Tirolsku.

R. Messner má 79 rokov a upravil svoje ciele podľa svojich zručností a kondície. Stal sa viac kultúrne aktívnym a hoci mu to skoro nikto neverí, považuje otvorenie múzea za rovnako uspokojivé, ako keď v tridsiatke vyliezol na Everest bez kyslíkovej masky.

Riadi sa zásadou: „Chcem uvádzať nápady do života. Čakať až do konca, aby som sa obzrel späť a povedal, že som mal úspešný život je pre mňa neskoro.“

Uchvátila ma jeho kniha Gobi. Je plná hlbokých zamyslení,  sebapoznávacích odhalení a autentických výpovedí o svojej „chôdzi na hranici“ – ako nazval dvetisíc kilometrové putovanie odkázaný iba sám na seba.   

„Púšť sa nedá prejsť jedným skokom. Je na to potrebných milión malých krokov – a každý krok znamená kus cesty a kus skúseností. Každá expedícia je život v živote. Tá prvá rovnako ako tá posledná. Moja cesta púšťou bola cesta mojou vlastnou dušou. Tentokrát na konci neprišlo vykúpenie, ale náhľad na vlastné starnutie. Patrilo k tomu aj uvedomenie, že raz musím zomrieť. A toto vedomie vlastnej smrti zostáva, ako keby som už dospel ku koncu svojich dní.“ Vyznal sa autor, ktorý zdolal všetkých 14 osemtisícoviek. 

Vo svojich šesťdesiatich rokoch sa vypravil sám a bez logistickej podpory na cestu naprieč púšťou Gobi.V Messnerovým myšlienkach som našla mnoho silných dôkazov toho, ako sa v nás dokážu prebudiť všetky naše schopnosti a  životné inštinkty, keď sme odkázaní sami na seba.

 „Kráčam vyjazdenou stopou, ktorá nie je zanesená v žiadnej mape. Čoskoro sa však stráca a ja tuším, že tento deň bude náročný. Ale zvládnem ho, hoci s námahou. Aspoň si to myslím. Onedlho sa dostanem do pravidelného rytmu chôdze a ako tak šliapem, potom čo som striasol dotieravé pochybnosti, opäť nachádzam svoju identitu pútnika uberajúceho sa púšťou. Tak, ako mám za sebou tisíce a jeden namáhavý deň, urazím aj túto etapu. Tak vzniká a zase zaniká moja cesta púšťou. Jeden krok za druhým. A rastie aj moja sebadôvera. Posilňuje sa s každým východom slnka a uhasína so súmrakom. Vzrastá s každým doznievaním prekonaného strachu a s každou zvládnutou etapou. A opäť sa scvrkáva s hrôzou noci a tým, že som sám.“




Neistota sa objavuje vo chvíľach, keď príliš túžime po istote

Už ste sa niekedy pristihli, ako lamentujete, zlostíte sa či vzdorujete voči pribúdajúcim rokom? 

Je to prirodzené. Chceli by sme mať dosah na to, aby sme zredukovali stres z neistoty, ktorú v dnešnej dobe prežíva každý, aj bez ohľadu na vek. Jeho vyššia číslovka nás však väčšmi konfrontuje s premenlivosťou života. Podvedome si hovoríme, že musíme bojovať. Keď si uvedomíme, že životné istoty neexistujú, môžeme sa naučiť žiť s neistotou a prijať pozvanie na tanec s nepokojom. Také ľahké a také ťažké zároveň. 

Námety, ako na to, som našla v nadčasovej knihe Vědení pro nejisté časy (prvýkrát vyšla v roku 1951). Autor sa zaoberá psychologickým bezpečím a pomáha hľadať stabilitu v dobách, kedy sa naše životy zdajú byť obzvlášť krehké a zraniteľné. Alan Watts, vykladač paradoxu, upozorňuje, že pocity neistoty sa objavujú vo chvíľach, keď príliš túžime po istotách. A ironicky pripomína, že spása a ukotvenie leží v poznaní, že nie je žiadny spôsob, akým by sme sa mohli poistiť alebo zachrániť. Veľmi aktuálny titul pre dnešnú „tekutú“ dobu, kedy nič nie je garantované, a okolnosti a podmienky sa menia každým dňom. 

Alan Watts píše: „Dnešná doba je dobou frustrácie, úzkosti, obáv a závislosti od ‚kultúrnych drog‘. Snažíme sa urvať si pre seba všetko, čo zvládneme, kým ešte nie je neskoro. Urobíme čokoľvek, len aby sme v sebe potlačili myšlienku na to, že to všetko je márne a nezmyselné. Jednou z našich ‚drog‘ je ilúzia vysokej životnej úrovne, ktorú tvorí veľmi zložitý a násilný kultúrny konštrukt. Aj táto droga, rovnako ako akákoľvek iná psychotropná látka, stimuluje naše zmysly. Deň za dňom nás otupuje a my potom vyžadujeme stále väčšie a väčšie dávky. Prahneme po rozptýlení – drogou dnešnej doby je smršť obrazov, zvukov, zážitkov a vzrušenia stlačená do čo najkratšieho možného času.“



Emocionálne máme tendenciu potácať sa medzi obdobiami horúceho leta a studenej zimy

Keď na sebe spozorujeme prvé prejavy pribúdajúceho veku, premkne nás stres, aktivuje sa naša zraniteľnosť a prepadneme pocitom neistoty. Najskôr nám príde ako dobrá stratégia zakryť viditeľné známky starnutia a ignorovať nepríjemné pocity, ktorých sa snažíme zbaviť za každú cenu. Dlhšie nám trvá, než prijme, že sú skutočné a chcú nám niečo povedať. Nikto nás neučí (keď si odmyslíme reklamy), ako reagovať na kvantum rôznorodého stresu, ktorý zmeny súvisiace so starnutím do našich životov prinášajú. 

Zimovanie – Ako nájsť útočisko v ťažkých časoch je názov skvelej knihy Katherine May, v ktorej som objavila analógiu s procesmi, ktoré v nás spúšťa kríza stredného veku. A hoci je tento výraz spájaný s negatívnou konotáciou a bulvarizovaním, popisuje životné obdobie, kedy naše nevedomie prichádza s rekapituláciou doterajšej pomyselnej polovice života. 

Hlboko so mnou rezonovalo, ako autorka opísala svoje bolestivé obdobie. Ťažko jej ochorel manžel, syn prestal chodiť do školy a vlastné zdravotné problémy ju priviedli k odchodu z náročného zamestnania. Hlbokými úvahami zdieľa skúsenosti o sile odpočinku, o tichej kráse zimy a o cyklickom, nie lineárnom chápaní života. Mayno zamýšľanie sa s prírodnými a mytologickými metaforami vo mne vyvolalo silnú odozvu. Smutné a chladné obdobia sú rovnako intenzívne a silné, keď prídeme do stredného veku. 

„Každý z času na čas potrebuje zimovať, niektorí aj viackrát. Zimovanie je čas chladu; obdobie, keď všetko leží ladom a vy sa cítite odstrihnutí od sveta, odmietnutí, odstavení na vedľajšiu koľaj, zabrzdení alebo obsadení do roly outsidera. Možno k tomu dôjde v dôsledku dlhej choroby alebo významnej životnej udalosti, ako napríklad narodenie dieťaťa alebo úmrtie v rodine, no možno zimujete v dôsledku poníženia alebo zlyhania. Možno ste práve v prechodnej fáze medzi dvomi životnými obdobiami. Niekedy sa zimovanie len potichu zakráda do vášho života a signalizuje postupné odumieranie vzťahu či pozvoľný nárast potreby starostlivosti o starnúcich rodičov alebo stratu sebadôvery. Inokedy príde obdobie zimovania náhle, ako keď zistíte, že vaše pracovné zručnosti sú absolútne zastarané, alebo keď firma, kde pracujete zrazu zbankrotuje, prípadne, keď vám partner povie, že sa zamiloval do niekoho iného. No vždy, keď príde čas zimovania, nezvolili ste si ho dobrovoľne a cítite sa osamelo a ubolene.

Nemáte však na výber. Radi si predstavujeme, že život je jedno dlhé a krásne leto, a keď sa ochladí, sme z toho sklamaní. Snívame o horúcich plážach, o miestach čo najbližšie k slnku a nekonečne dlhom období tepla. Lenže takto to nefunguje. Emocionálne máme skôr tendenciu potácať sa medzi obdobiami horúceho leta a studenej, neprívetivej zimy. Aj keby sme nejakým zázrakom mali nesmierne šťastie a dokázali udržať svoje zdravie a svoju spokojnosť pod kontrolou celý život, obdobiu zimy sa skrátka i tak nedokážeme vyhnúť. Naši rodičia zostarnú a zomrú, priatelia nás oklamú, nástrahy sveta nás napokon dostihnú. Občas to sami pokašleme. A potom príde mráz.“ 



Počúvať svoju dušu plakať aj rásť nás oslobodzuje

„Každý ľudský život sa skladá zo svetla a z temnoty, zo šťastia i smútkov, vitality i odumierania. Rozdiely spočívajú v tom, ako sa na tieto rytmy pozeráte a aký postoj k nim zaujmete. Chcete zotrvávať v ilúziách a odvracať pozornosť zábavou? Budete sa správať cynicky a depresívne? Alebo hodláte otvoriť svoje srdce tajomstvu, ktoré je prirodzené ako slnko a mesiac, deň a noc, leto a zima?“

Píše Thomas Moore v Temné noci duše.

Každý z nás sa ocitol v životnom období, kedy sme si mysleli, že cieľom života je vyriešiť problémy a byť šťastní. Keď sme sa presvedčili, že šťastie je len prchavý pocit a problémov sa nedá definitívne zbaviť, museli sme prehodnotiť, čo je skutočným životným cieľom. 

Ja s mojou profesijnou deformáciou tvrdím, že životnou úlohou je stať sa tými, ktorými sme; naučiť sa väčšmi zaoberať ľuďmi a životom okolo seba a autenticky žiť svoj život. Viem, znie to ako z motivačnej knihy. Ja však poznám ľudí, ktorí trávi čas tým, že sa životu vyhýbajú. Boja sa naplno prejaviť a svoju energiu vkladajú do ambícií, ilúzií, očakávaní a prenášaním zodpovednosti na iných.  

„Väčšina ľudí, aj keď každý inokedy, prejde obdobím smútku, skúšok, strát, frustrácie alebo omylov, takým dlhým a drvivým, že by sme ho mohli nazvať temnou nocou duše…“ 

Konštatuje Moore a dodáva: „Možno sa uprostred nejakej práve nachádzate. Možno žijete v problematickom manželstve, máte starosti s deťmi alebo upadáte do ťažkých, mrzutých nálad. Možno oplakávate stratu partnera alebo rodiča. Zradil vás milenec alebo obchodný partner alebo sa práve rozvádzate. Niektorí ľudia vnímajú tieto situácie jednoducho ako problémy na vyriešenie, ale pre iných sa stanú zdrojom hlbokej beznádeje. Skutočná temná noc duše nie je len povrchná prekážka, ale vývoj, ktorý človeka odvádza od radostí bežného života. Vonkajšia udalosť alebo vnútorná nálada vás dostane až na samý okraj existencie. A nie je to len pocit, ale prielom v bytí a možno bude dlho trvať, než sa prehryziete na druhý koniec. Temná noc nemusí vyzerať ako depresia. Pri dlhej chorobe alebo v problematickom manželstve môžete byť úzkostní, ale nie deprimovaní.“

Thomas Moore vidí temnú noc duše ako obdobie transformácie. 

„O hlbinách svojej duše sa dozvedáte viac v obdobiach bolesti a utrpenia ako v obdobiach pokoja. Temnota a neistota určitým spôsobom stimulujú imagináciu. Umožňujú vám zahliadnuť veci, ktoré normálne prehliadate. Stávate sa citlivejšími na iné spektrá emócií a významov. Postrehnete ultrafialové extrémy svojich pocitov a myšlienok a uvedomíte si veci, ktoré by ste v dobách normálnosti a jasu nezaregistrovali. Temná noc duše nie je ničím neobvyklým alebo vzácnym. Je to prirodzená súčasť ľudského života a môžete sa od nej učiť rovnako ako od normálneho života.“

Facebook
Twitter
LinkedIn
Prešla som jednu etapu životnej cesty bez toho, aby som sa „hlbšie“ pozerala do svojho srdca. A hoci sa mi naplnil detský sen a roky som pôsobila ako publicistka, moje pravé poslanie je v pomáhajúcej profesii. Môj osobný zmysel života „prehovoril“ presvedčivo a zanietene, keď som objavila koučovanie. Teraz som šťastná, že môžem „hľadajúcich“ sprevádzať na ceste za otvorením brány do vlastného vnútra, aby si zodpovedali, kým sú, čo v nich je a kam chcú smerovať.
Mgr. Janette Šimková
akreditovaná koučka