Ako sa vyrovnávaš s obmedzeniami (ak nejaké vnímaš), ktoré pribúdajúce roky prinášajú?
S pribúdajúcimi rokmi som si začala viac všímať, čo robím, ako to robím a najmä, či mi to prináša dobrý pocit. Možno sa niektoré veci zmenili, ale nevnímam to ako obmedzenia – skôr ako nový rozmer života.
Napríklad kedysi som bola spokojná, keď som sa pri cvičení úplne „zničila“. Dnes si dávam väčší pozor na to, čo a koľko cvičím, a uprednostňujem uvoľnenie a dobrý pocit namiesto vyčerpania.
Vnímam, že mnohé je teraz iné… vlastne všetko. Ale namiesto otázky „Čo chcem?“ si radšej kladiem otázku „Čo je teraz možné?“ Táto zmena pohľadu mi prináša viac radosti, pretože objavujem, čo všetko sa dá zažiť, keď prestanem na život tlačiť a nechám ho plynúť v jeho vlastnej kráse – aj v tej nekráse.
Keď sa spätne obzriem, vidím, že som v minulosti dosiahla veľa, a to vďaka vytrvalosti a odhodlaniu. Dnes sa však častejšie pýtam: Stojí mi to za to? Premýšľam, či som ochotná zaplatiť cenu za niečo, čo chcem. Viac si užívam prekvapenia, ktoré život prináša, keď ho nechávam prirodzene plynúť.
Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?
Jednoznačne je to cvičenie alebo akýkoľvek pohyb. Bez neho si neviem predstaviť svoj život. Často premýšľam, čo robia ľudia, keď necvičia a potrebujú si vyčistiť hlavu, oddýchnuť si alebo zmeniť myšlienky. Pre mňa je pohyb absolútne neoddeliteľnou súčasťou života. Verím, že práve vďaka nemu som zvládla mnohé životné výzvy v zdraví a bez vážnych následkov.
Spomínam si na obdobie pred tridsiatkou, keď som mala vážny úraz. Všetci okolo mňa hovorili, že museli stáť pri mne všetci svätí, pretože som sa z toho dostala až prekvapivo rýchlo. Zázrakom však neboli len okolnosti, ale skôr to, že moje telo a svaly boli dostatočne silné na to, aby udržali polámané časti pokope. Vďaka tomu som nepotrebovala operáciu a moja rekonvalescencia prebiehala raketovou rýchlosťou.
Ľudia často vnímajú cvičenie len ako nástroj na chudnutie, ale to je len vedľajší efekt – akási čerešnička na torte. V prvom rade by malo byť cvičenie prevenciou, cestou na posilnenie organizmu a spôsobom, ako si udržiavať vitalitu. Je vedecky dokázané, že so stúpajúcim vekom je pohyb čoraz dôležitejší, najmä posilňovacie cvičenia. Pravidelný pohyb je kľúčom k dlhovekosti a zdravému, naplnenému životu.
Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?
Už teraz vnímam svoj život ako druhú polovicu, a tak dúfam, že si ju budem vedieť zažívať a užívať rovnako ako v posledných rokoch. Našťastie, v práci, ktorú robím, je vek veľkou výhodou – a práve na to sa teším. Verím, že dokážem ešte viac čerpať zo skúseností, ktoré som získala, a zúročiť ich vo svoj prospech aj na prospech ostatných 😊
Rovnako si však veľmi užívam aj svoj súkromný život a som za to každý deň nesmierne vďačná 😊
Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života?
Nie a aj áno.
Áno je to, že nevieme ako to bude.
Nie je to, že aj tak teraz s tým neviem nič urobiť.
Mojou aktuálne najobľúbenejšou metódou je Proces životnej integrácie (LIP-Life Integration Process) a tam je jasné, že smrť je súčasťou života. Náš život začína počatím a končí smrťou a nevieme čo bude potom. Niečo staré musí skončiť, aby to nové mohlo začať a to je prirodzený kolobeh života – nemá zmysel proti tomu bojovať. Pokiaľ sa nepustíme toho starého, to nové nemôže začať naplno. Život je toho krásnym príkladom:
Prechádzame životom jednotlivými fázami ako nenarodený plod, detstvo, puberta, dospelosť, zrelosť, staroba a potom prichádza smrť a nevieme čo bude potom. Ako si dieťa alebo puberťák iba predstavujú aké to je byť dospelí, tak nemajú šancu to vedieť, pokiaľ sa tam nedostanú. Majú svoje predstavy a samozrejme vidia iba čas toho zo svojej perspektívy a často zaznieva: „Chcem byť dospelý, lebo tí si robia iba to čo chcú“ — to je krásny pohľad dieťaťa na dospelého a takto je to aj s ostatnými fázami života. Keď sa teraz pozeráme na starobu z nášho dospelého miesta, máme určité predstavy, ale až keď tam budeme, tak zistíme, aké to naozaj je. Tak isto je to aj so smrťou…, a preto si zbytočne nerobím kvôli tomu vrásky.
Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele?
Priznám sa, že rána pre mňa nie sú jednoduché – som skôr večerný typ 😊
Ale čo ma vždy poteší a nakopne, je krásne slnečné ráno. Ten pocit, keď vidím slnečné lúče, je jednoducho nádherný. Tiež ma teší predstava, že ma čakajú stretnutia s príjemnými ľuďmi alebo možnosť venovať sa tomu, čo ma baví a šíriť to ďalej. To mi dáva chuť do nového dňa.
Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?
Nedávno som v jednom podcaste počula fantastickú vetu: „Life is a game you cannot win.“ (Život je hra, ktorú nedokážeš vyhrať.) Ale to neznamená, že si ju nemôžeme užiť!
A presne to je môj odkaz: užívajte si život v celej jeho kráse aj nekráse, nech je akýkoľvek – je váš a nikoho iného.
Helena Bednařík Ballová je facilitátorka systemického prístupu pre firemné tímy i jednotlivcov.
Na Slovensku založila Inštitút systemickej práce a konštelácií, pod ktorým vedie vzdelávanie zamerané na systemický prístup a konštelácie.
Inštitút sa venuje tiež vydávaniu publikácií – najnovšia kniha Aby deti mohli byť deťmi približuje princípy systemickej práce pre rodičov a všetkých, ktorí pracujú s deťmi.
Helena pôsobí aj ako lektorka ladného tanečno-kondičného cvičenia PortDeBras, ktoré v spojení s jogou umožňuje väčšmi vnímať svoje telo.
Pre Helenu je jej práca vášňou a poháňa ju neutíchajúca túžba po poznaní.
Viac o nej sa dozviete z jej stránok: https://hellenainspirations.sk/
