K moje práci patrí, aby si ľudia ukladali informácie do hlavy aj iným spôsobom, než stereotypne zaužívaným. Potrebujú to hlavne vtedy, keď menia svoj postoj, aby dosiahli to, čo chcú. Albert Eistein by vtipne poznamenal: „Teoreticky sú teória a prax to isté. Prakticky nie.“
Pri sprevádzaní ľudí dôverne poznám, aké je náročné dosiahnuť udržateľné sebazdokonaľovanie, ktoré nepôjde na úkor nikoho a ničoho. Jeho zmyslom však nie je robiť veci na 100 % a viac, ale robiť veci tak, aby prinášali naplnenie, zmysel a radosť. Rada ľudí povzbudzujem, že ak sa cítia neistí, neznamená to, že nedosiahnu taký úspech, aký si pre seba želajú. Len potrebujú robiť čo najviac toho, čo im funguje, aby mali dostatok energie aj na to, čo sa im nechce, ale čo treba urobiť.
Rada sa podelím o svojich 9 „rituálov“, ktoré udržiavajú moje odhodlanie v optimálnom rytme a tempe. Občas sa totiž aj mne stane, že uletím a potrebujem si to pripomenúť. Veľa pracovať ešte neznamená, že to prinesie iba pozitívne výsledky. A keďže rovnováha je ako jednorožec – všetci o ňom hovoria, ale nikto ho nevidel, treba si ju vytvoriť. Vyvažovanie sa samo od seba nedeje, chce to byť v strehu a strážiť si pomer medzi výkonom a oddychom.
- Deň začína večer
Teda jeho plánovanie. Diár zapĺňam postupne a večer si zosumarizujem, na čo všetko si potrebujem počas nasledujúceho dňa vyčleniť čas okrem stretnutí s klientmi. Bývala som pri delení času veľmi optimistická a napchala 14 hodín do 10. Už si plánujem aj priestor na pauzy, prejdenie sa po čerstvom vzduchu, rovnako ako rezervu na nepredvídateľné udalosti. A tiež čas na obedovú pauzu, kedy naozaj jem – poriadne prežúvam a mám na to 20 minút.
- Deň je závislý od raňajšieho nabudenia
Ráno po prebudení čítam niečo edukatívne, minimálne 5 strán. Moja hlava tak nadobudne pocit, že som hore. Potom si doprajem poriadne raňajky. Kvôli tomu skôr vstávam, lebo som ich vynechávala pre nedostatok času. Vypomstilo sa mi to, nemala som prístup k trvalejšej energii počas dňa. Zhltnúť medzi dvomi klientskými sedeniami proteínovú tyčinku sa mi sprotivilo, lebo po čase som mala pocit, že jem umelú hmotu.
- Sociálne siete až večer
Sociálne siete obsluhujem výhradne z počítača, s výnimkou Instagramu. Všetky notifikácie mám povypínané a nechodia mi do telefónu. Náramne to šetrí čas a hlavne, nerozptyľuje ma to. Cez deň si vstup na siete dovoľujem iba výnimočne, keď potrebujem niečo vyriešiť s príspevkom. Inak mám na to vymedzený, ohraničený, večerný čas, ktorý keď uplynie, vykopávam sa odtiaľ bez diskusie a vyjednávania so sebou. Je to nevyhnutné, inak by ma to požulo.
4. Čas so sebou je ten najdôležitejší
Naučila som sa hľadať si chvíľu pre seba aj počas dňa, nie iba v mrákotách pri zaspávaní. Mám svoju vlastnú vizualizačnú meditáciu, kedy stíšim hlavu a vyberiem sa na svoje obľúbené miesto, kde hodnotiace myšlienky nesmú. Takýto mentálny únik mi zaberá na to, aby som potom veci videla z nadhľadu a odstupu. Keby som sa niekde strácala sama v sebe, je to signál na poriadne zastavenie a rozhliadnutie sa. To zvyčajne na víkend opustím tradičné prostredie a rozbehnem sa do prírody. Nech moja duša stačí dohoniť hlavu, aby sa mohli dohodnúť.
- Pozor na rozptyľovanie
To, že multitasking je mega mýtus je jasné, ale obdobný problém vytvára aj neschopnosť hovoriť „nie“ rázne a bez výčitiek. Keď som rozbiehala svoju prax, reagovala som na mnoho podnetov, aby som si zabezpečila prežitie. Aj keď som vopred vedela, že stretnutie bude skôr nezáväzné rozprávanie bez výsledku, bola som ochotná naň ísť, veď čo keby… Potom som si vyčítala, že som stratila dve hodiny svojho drahocenného času. Teraz si dávam na to pozor. Pri každej aktivite myslím na to, či ma posúva k tomu, aký je môj zámer a cieľ. Ak tomu tak nie je, hovorím jasné nie.
- Vnímavosť nevyhnutnosťou
Vnímavosť patrí k mojej práci. Ale aj keď nesedím s klientom, potrebujem veci naplno prežívať a byť všímavá voči tomu, čo sa deje okolo mňa a vedieť to dobre odčítať. To mi umožňuje spozorovať detaily, keď niečo nesedí. A ušetriť si tak zbytočné komplikácie, keď ma napríklad niekto chce manipulovať alebo zavádzať. Rovnako tak viem zavnímať svoje potreby, ich napĺňanie a stráženie si vlastných hraníc.
- Vďačnosť každodenná
Trénujem svoju pamäť, aby si lepšie pamätala pozitívne veci. Vďaka tomu môžem život posudzovať spokojnejšie. Pýtam sa ľudí, aj seba: „Aké tri veci sa ti dnes podarili?“ Či hlava chce, alebo nechce, potrebuje nad tým premýšľať a vytiahnuť do popredia najskôr to pozitívne, aby to potom mohla zacapiť negatívnym. Akurát, v tomto poradí je to prospešnejšie pre nás. Keď to hlava otočí, má z toho zisk ona, lebo môže vyrábať katastrofické scenáre.
- Kondícia nadovšetko
Myseľ a telo sú prepojené – keď uvoľníme myšlienky, uvoľní sa telo a naopak. Cielené a komplexné uvoľňovanie potrebujem na to, aby som nebola ako napnutá pružina. Tá keď sa unaví, už sa nevie zmrštiť do pôvodného stavu a to je už riadny problém. To je v mojej práci nebezpečné. Čerstvý vzduch a rozpohybovanie tela sú najlepšou prevenciou pred stuhnutím. Bez behania po lese by som už dávno nedržala pokope.
- Aj iným než prácou je človek živý
Mať poriadok v hlave, hodnotách, postojoch, filozofii, etike, morálke… V každej dôležitej životnej oblasti znamená, že môžeme byť v rovnováhe so sebou. Potom nemusíme zvádzať súboj so sebou a s celým svetom. Nie je nič horšie, ako sa nevyznať v sebe a byť stratený. Mať jasno v tom, prečo ráno vstávam z postele je tá najlepšia poistka pred stratou zmysluplnosti. Dopriala by som každému, aby ho práca napĺňala a bavila tak, ako mňa moja. A baví ma aj preto, že mi umožňuje plnohodnotne a kvalitne žiť.
P.S. „Zdalo by sa, že väčšina každodenných rozhodnutí sa zakladá na podrobnom premýšľaní, ale opak je pravdou. Sú to zvyky. A hoci osamote majú pomerne malý význam, časom nesmierne vplývajú na zdravie, výkonnosť, finančné zabezpečenie, či šťastie.“ Tvrdí Charles Duhigg v knihe Sila zvyku. Potvrdzujem zo svojej osobnej skúsenosti. To, čo zo mňa robí spokojnú a úspešnú je to, čo robím pravidelne a odhodlane.
Foto: Gabriela Teplická
