Ako sa vyrovnávaš s obmedzeniami (ak nejaké vnímaš), ktoré pribúdajúce roky prinášajú?
Budem úprimná. To že už mám ‚nejaký vek‘, kedy by som si mala všímať aj prichádzajúce obmedzenia som si uvedomila až teraz, po šesťdesiatke. To asi preto, že som na to skrátka nemala čas. Trpím ťažkou artrózou drobných kĺbov na rukách a bráni mi to hlavne pri maľovaní a kreslení. Ale na druhej strane – keď robíš niečo s vášňou a rada, bolesť na čas ustúpi. Takže recepis za mňa: Vek so sebou môže priniesť aj obmedzenia, bolesť, únavu, nechuť, stratu významu toho, čo robíme, strach z budúcnosti, no to ešte neznamená, že máme svoj život vzdať. A práve veci a činnosti, pri ktorých strácame pojem o čase a v ktorých dokážeme zabudnúť na nejaké číslo v našom občianskom preukaze… to je to, čo by sme mali robiť. A určite nie až po šesťdesiatke.
Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?
Zvykla som o sebe tvrdiť, že nie som ritualistka, a že Zmena je meno môjho života. Dnes viem, že to mám podobné ako ostatní. Mám svoje rituály a rituáliky, ktoré mi zlepšujú deň, pomáhajú prekonať ťažkosti, či sa lepšie nastaviť na to, čo riešim. Za svoj najobľúbenejší považujem ten letný. Mám malilinkú záhradku, taký slížik. A v tom slížiku sa mi podarilo vytvoriť viacero príjemných a bezpečných zákutí, posedení, meditačných kútikov. A tam si každé letné ráno vypijem svoju prvú rannú šálku kávy. Bez cukru, bez papierov, sama so svojím JA. S ním sa učím zostať čo najviac v prítomnosti. Ešte nepremýšľať o tom, čo ma čaká. Sedieť v kresle, načúvať švitoreniu vtákov, vnímať tú krásu okolo seba a len tak tu pre seba byť.
Záhrada v meste je liečivý priestor, a preto v nej rada tvorím aj sprevádzam svoje klientky počas spoločných sedení.
Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?
Keď som bola mladá a všade som bola a všetko vedela najlepšie, na šesťdesiatku som ani nepomyslela. Vydala som sa z lásky, mala krásne zdravé deti, študovala som viac škôl, veľa som pracovne cestovala, stúpala som po kariérnom rebríčku vyššie a vyššie a na nejaké ďalšie „tešenia“, túžby, láskyplnosť vo vzťahoch, nebol čas. A to sa mi vypomstilo po päťdesiatke, kedy som v priebehu nasledujúcich desiatich rokov skoro o všetko prišla. Dnes už niečo o živote naozaj viem. Aj to, že keby som mohla byť opäť tou mladou ženou ako kedysi, menej by som tlačila na výkon a viac by mi záležalo na tom „byť“. Je to isté posolstvo a aj vo vlastnej praxi vidím, ako to ženám pomáha prekonať „to svoje“. Byť šťastná, byť svoja, byť spokojná tu a teraz tam, kde chcem byť. A presne na to sa teším najviac.
Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života?
V jednej útlej ale krásnej knižke Deti píšu Bohu je citovaný malý osemročný chlapček, ktorý sa boha pýta: „Bože, keď existuje posmrtný život, prečo musíme umrieť?“ Deti to vždy vedia vystihnúť najlepšie.
Hlava mi hovorí, že keď ma „vypne“, tak ma vypne a bude koniec. A že či ma čaká deň, alebo dvadsať rokov, jediné, čo viem pre svoj pokoj v duši urobiť, je byť tu a žiť. Dýchať, jesť, smiať sa, kráčať, plakať a neklamať, nebáť sa, pomáhať, podporovať, nemať posledné slovo, nehnevať sa, tešiť sa z maličkostí a byť svojim milovaným tak blízko ako sa len dá. Žiť skrátka dobrý a šťastný život.
Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele?
Máločo. Ja som sova. Rada chodím spať neskoro. Vstávam však už o piatej, keď sú moje štyri mačky vnútri v dome. Pocit radosti sa dostaví až vtedy, keď sa mi ich podarí vyhodiť z domu pred treťou ráno. To vstávam o ôsmej s radosťou.
Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?
Život je taký zvláštny projekt. Nikto sa nás nepýtal, či do neho pôjdeme a nikoho nezaujímalo, či máme všetko preto, aby sme ho mohli úspešne tvoriť. No nezabudnú nám pripomínať, akí máme byť, aby sme boli prijatí a milovaní. Skúste to dnes inak. Skúste viac „byť“ než „poslúchať“. Byť sama Sebou, so Sebou, myslieť na Seba a stáť pri Sebe v dobrom aj v zlom. Užívať si svoje kvality, talenty, svoj potenciál. Obklopovať sa ľuďmi, ktorí vás podporujú. A byť šťastná, ako to len ide.
Dáša Polievková (1962) je arteterapeutka a artekoučka venujúca sa sprevádzaniu ľudí životnými zmenami so zameraním sa na ženy 40+
Je autorkou mnohých invenčných tvorivých a charitatívnych projektov, s vášňou pre podporu tvorivých sebavyjadrení v rôznych kontextoch.
Po tridsiatich rokoch úspešnej práce v HR a na manažérskych pozíciách našla svoje naplnenie v pomáhajúcej profesii a v angažovaní sa v dobrovoľníckych projektoch, mentorovaní a poradenstve.
Viac sa o Dáške dozviete z jej webu: www.catcoaching.sk
