Ako sa vyrovnávaš s obmedzeniami (ak nejaké vnímaš), ktoré pribúdajúce roky prinášajú?
Samozrejme, že isté obmedzenia vnímam a myslím si, že s pribúdajúcim vekom ich budeme všetci cítiť, najmä na fyzickej stránke. Preto si myslím, že je viac ako nevyhnutné stavať sa k svojmu telu ako k chrámu, ktorým síce nie sme, ale bez telesnej stránky by sme nemohli napĺňať to, pre čo sme sa sem zrodili… Veľmi sa mi páči výrok, ktorý vraví: „Nie sme ľudia majúci duchovnú skúsenosť, ale sme duše zažívajúce ľudskú skúsenosť!“
Bez toho, aby sme sa postarali o naše telá, by sme nevedeli naplniť ani zámer našej duše. Ja, majúc toto všetko na pamäti, vyznávam prevenciu a o svoje telo sa primerane starám, dobre spím, kvalitne jem, veľa sa hýbem, mám naplňujúcu prácu a obohacujúce vzťahy.
Obmedzenia, ktoré mi pomaly, ale iste starnúce telo prináša, som sa rozhodla riešiť priebežne a preventívne – každodennou starostlivosťou – a rátam tam všetko, čo počas dňa robím – od duševnej až po tú fyzickú prácu. Dokonca tam radím aj pracovné či iné záležitosti, do ktorých sa mi nechce. Viem však, že sú dôležité a že je potrebné ich vybaviť, čo mi tiež pomáha psychicky – krôčik po krôčiku robiť malé, ale dôležité úkony dňa, ktoré mi pomáhajú držať pokope seba a aj svet.
A čo sa týka mentálnych obmedzení – tu pracujem dennodenne na tom, aby som sa postarala v prvom rade o seba. Znie to možno sebecky, ale ja som presvedčená, že je to dôležitá súčasť sebalásky, našej individuálnej zodpovednosti a vo výsledku vlastne nášho úprimného záujmu o svet. Lebo iba s takýmto postojom sa človek vie postarať o druhých. Vôbec nejde o honbu za niečím nedosiahnuteľným, stačí keď viem, čo potrebujem a to aj napĺňam. Keď ja budem spokojná a šťastná, prispievam k tomu, aby takým bol aj svet, v ktorom žijem.
Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?
Rituálmi v podstate začínam svoj deň a tiahnu sa mi v mikromomentoch, až kým nejdem zase spať. Od ranného cvičenia, víkendového plávania a prechádzok, jogy počas týždňa, doobednej a aj poobednej kávy, zeleného čaju, ktorý popíjam pri vybavovaní mailov – to všetko sú drobné potešenia, niektoré až nevyhnutnosti, ktoré podporujú moju spokojnosť. Všetko toto vymenované by však bolo ničím, ak by sa nedialo to najzásadnejšie – vedomá práca samého so sebou. Je to tá najťažšia vec na svete, kým sa nestane tou najjednoduchšou…
Pomalými, ale pravidelnými krokmi sa každý stávame majstrami svojich životov… Je to možné v jedinom prípade: keď si uvedomujeme zodpovednosť za vlastne rozhodnutia, činy, slová a myšlienky. Keď ten ukazováčik, ktorý by nám pri nejakej udalosti kedysi vystrelil smerom na druhých, dnes už otočíme na seba a uvedomíme si mieru svojej zodpovednosti. Buď viním ostatných a točím sa ako škrečok v kolese obete, alebo si kladiem otázky a pýtam sa už sám seba: Čo mi to chce povedať? Uvedomenie, že veci sa dejú nie aby nám priťažili, ale aby nám prospeli, je cestou ku krásnemu žitiu, nech sme kdekoľvek.
V príjemnom rozhovore s life koučkou tvrdím, že byť koučom sám sebe je tou najväčšou výzvou, ale v istých momentoch novodobou nevyhnutnosťou.
Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?
A vieme my, či nie sme niektorí práve vo finále a iní ani nie v tretine svojho života?! Práve táto neistota je jedinou istotou každého z nás. Nič nie je trvalé a nikto z nás nevie, ktorý deň je jeho posledný. To je zase dôvod navyše tešiť sa z každého momentu TU A TERAZ, lebo to je jediné, čo máme. Žijeme bez garancie, že sa dožijeme ďalšieho dňa.
V angličtine sa prítomnosť povie present, ale má aj druhý význam, a tým je slovo DAR. To, čo máme teraz je skutočne darom, ale málokto to vidí a ešte menej ľudí to žije, ale vravím to v pokore a bez odsudzovania, lebo viem, že k tomuto stavu sa treba DOŽIŤ = DOZRIEŤ. Keď nám pred časom ochorela dobrá priateľka na rakovinu, dokonca dostala vyrozumenie, že je vo finálnom 4. štádiu s metastázami po celom tele, iná priateľka, ktorá mi to zvestovala so slzami v očiach povedala: „Claudi, veď ona umiera!“ V tomto silnom momente som si ešte výraznejšie uvedomila jedno: umierame my všetci, iba vôbec nie je isté, kto z nás odíde skôr… Pokojne to môžem byť aj ja, ktorá umrie prvá, hoci sa cítim byť zdravá a fit.
Preto sa teším z každého jedného dňa, nech to už znie akokoľvek. Každý niečo hodnotné prinesie, každý deň sa spoločne učíme, rastieme a to ma baví asi najviac. Vedieť, že smerujem k svojej hlbokej podstate, že všetko má svoj skrytý význam a všetci, ktorých na svojej ceste životom stretávam, mi v tom pomáhajú, a samozrejme, aj ja im.
Veľmi ma teší možnosť hýbať sa, preto to robím s radosťou a s rešpektom k svojmu telu. Mám pritom na zreteli aj to, ako veľmi sme všetci prepojení a jeden na druhého naviazaní. Lebo iba pevní, silní a zdraví môžeme, a budeme môcť byť druhým najviac osožní a k dispozícii, ak nás potrebujú alebo raz potrebovať budú. Považujem za veľmi dôležité, aby si každý z nás pestoval hodnoty ako je sebaláska, sebavedomie a sebaistota.
Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života?
Zisťujem, že moje odpovede sú vlastne pri predošlých otázkach. Nie, už mi vrásky nerobí nič mimo samotného nevyhnutného procesu starnutia, ktorý sa nám zapisuje na tvári. Čím som staršia, tým viac si však uvedomujem, že isté veci ovplyvniť viem a iné nie. Pri tých, kde môžem prispieť a niečím pohnúť, tak to rada urobím. Tam, kde to možné nie je, tam tú situáciu prijímam. A hoci vôbec nemusím s daným stavom či dejom súhlasiť, rešpektujem to, že sa to tak deje. Uvedomením si tejto odvekej pravdy si nekonečne uľahčíme život, prestaneme riešiť veci, na ktoré nemáme dosah a začneme mať priestor byť spokojnými a šťastnými tak ako sme.
Vynára sa mi veta, ktorú som kedysi často počúvala z úst žien, v tom čase štyridsiatničiek, ktoré vravievali: „Mať tento rozum v dvadsiatke!“ Ale to je ako keby sme chceli vedieť čítať Shakespeara už v druhej triede. Všetko je vždy balíček výhod a nevýhod. Tvár a telo dvadsiatky už mať nebudem a bolo by to proti prirodzenosti (vždy však môžem urobiť niečo pre to, aby som sa dobre cítila).
Ani jeden rok zo svojho života by som si nevzala späť, lebo to by znamenalo vzdať sa aj tohto stavu duše, ku ktorému som za tie roky dospela.
Rokmi a uvedomovaním si súvislostí vnímam len jediné – obrovské vnútorné oslobodzovanie.
Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele?
Je to vedomie, že som sa vôbec zobudila. Keď sa dokážem pohnúť, uvedomím si, že som stále nažive, vždy mi skočí do hlavy názov knihy Haliny Pawlowskej „Díky za každé nové ráno.“ To znamená, že dostávam šancu ešte tu byť a ďalej sa učiť.
Viem, že každý deň mi vždy niečo zaujímavé prinesie. V tejto dobe sú to už silné (a tiež veľmi rýchle) lekcie na všetkých úrovniach bytia: materiálnej, fyzickej, psychickej, partnerskej, pracovnej… A to, ako sa k tomu postavíme, nás preverí, ako na tom skutočne sme. Každá súčasná bolesť sa raz pretransformuje na silu zajtrajška a deje sa to každému, či si to uvedomuje alebo nie. Áno, pripúšťam, vedomým prístupom sa to deje oveľa hladšie a aj príjemnejšie.
Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?
To, čo hľadáte sa nachádza na tom mieste, odkiaľ sa dívate.
Ach, ako ľahko sa to povie, že?! Každý si aj tak tú cestu okolo sveta musí prejsť sám. Keďže my sami sme tým človekom, s ktorým trávime najviac času, tak si ju užime. Buďme sami sebe tým najlepším priateľom. Aj dcére vždy vravím: „Pozbieraj si všetky omrvinky (pomyselného) chleba a zistíš, že máš celý peceň!“
Dá sa to jedine tak, že pestujeme v sebe optimizmus. Ja sama som sa rozhodla dívať na svet očami vďačnosti a hojnosti, nie nedostatku. Keď som s ľuďmi, nemrnčím, že chcem byť konečne sama, ale naplno si vychutnávam ich prítomnosť, rada sa s nimi smejem alebo riešim s nimi čokoľvek, čo treba. A keď už sa sama ocitnem, vtedy si užívam samotu, pokoj a iný druh pohody.
Osamelá sa necítim nikdy, ani keď som sama so sebou. Som presvedčená, že si máme byť každý sám sebe tým najlepším spoločníkom.
Claudia Sopková (1977) je eventová manažérka obľúbenej kaviarne a už takmer komunitného priestoru v bratislavskej Petržalke – Monsters café and bar. Je to miesto inšpiratívnych akcií, workshopov či koncertov, najnovšie si v ňom organizuje svoje vlastné prednášky aj ona sama. Najbližšia s názvom “Výchova detí, ktorou vychovávame seba“ sa uskutoční dňa 5. 10. 2023. Link: https://www.facebook.com/events/601988948814685 Dlhé roky sa venuje sebarozvoju, astropsychológii, počas obdobia covidu získala certifikát kouča (Business Coaching College) s cieľom byť ľuďom ešte väčšmi nápomocná pri riešení ich životných dilem a záťaží. Sama sa však považuje skôr za sprievodcu na ceste za hlbším pochopením života. Viac na: www.claudiasopkova.sk
