Príbehy vždy udržia našu pozornosť a dokážu nás zásobovať najrôznejšími emóciami, aby nás rozmaznávali, vyvádzali z miery, okúzľovali, pohoršovali, bavili, inšpirovali, prebúdzali v nás hnaciu silu…
Premýšľali ste niekedy nad tým, ako zneje váš osobný príbeh? Keď o sebe rozprávate, čo dávate zo svojho sveta ostatným na vedomie?
Príbeh je veľmi účinný nástroj
Príbeh dáva tvar všetkému, čo sme zažili. Sami sebe aj ostatným rozprávame príbehy o tom, kto sme, čo sa nám prihodilo a aký je svet okolo nás. Náš príbeh je stále s nami – pri každom stretnutí, v každom vzťahu. Práve preto má takú veľkú moc. To, ako na seba v príbehu nazeráme, nás dokáže posilniť a povzniesť, ale aj zraziť k zemi a nanútiť nám rolu obete. Je rozdiel, či rozprávame o svojich zážitkoch ako o katastrofických veciach, ktoré spôsobili, že nie sme tam, kde túžime byť, alebo z pohľadu toho, ako nás to, čo nám prišlo do cesty veľa naučilo, ukázalo nám, čo je pre nás dobré a čo potrebujeme o živote vedieť. To z nás robí ľudí buď s postojom večného kritika a sťažovateľa, alebo človeka vďačného a pokorného, ktorý hľadá možnosti.
Čo všetko taký príbeh dokáže?
Každý má to šťastie, že nad svojim príbehom má absolútnu moc. Má ho len a len vo svojich rukách. Pravdaže, zavše sa stretneme s niekým, kto sa nám bude snažiť „predať“ vylepšenú verziu, ale rýchlo nám dôjde, že je to nanútené. To, s čím sa stotožníme a považujeme za autentické vychádza iba zvnútra nás samých, o tom nemá nikto rozhodovať. Hlavne preto, že náš príbeh priamo ovplyvňuje naše myslenie. A keby len to, on ho zároveň utvára a vplýva ním tak na naše vnímanie. A naše vnímanie má vplyv na naše rozhodnutia. A naše rozhodnutia majú vplyv na naše činy. A naše činy sú v konečnom dôsledku náš osud.
Pozrite sa na svoj život inými očami a prepíšte svoj príbeh
Keď uvažujete nad tým, ako zmeniť scenár vášho života, sústreďte sa na to, ako veci interpretujete. Aké pre vás sú, keď o nich premýšľate a hodnotíte ich? Aký význam a hodnotu im pripisujete? Trefná paralela je v príbehu o riziku zo Slepačej polievky.
V úrodnej jarnej pôde ležali bok po boku dve semienka.
Jedno z nich povedalo: „Chcem rásť! Chcem svoje korienky zapustiť hlboko do zeme podo mnou a vyhnať klíčky cez kôru zeme nado mnou … Chcem rozvinúť svoje krehké púčiky a oznámiť tak príchod jari … Chcem, aby moju tvár zalievalo teplo slnka a moje lupienky ovlažila ranná rosa!“
Semienko teda vyrástlo.
Druhé povedalo: „Mám strach. Ak moje korienky pošlem dole do zeme, neviem, na čo v tom tmavom neznáme narazia. Keď si budem raziť cestu cez tvrdú vrstvu nado mnou, môžem si poškodiť krehké klíčky… a čo keď vonku otvorím svoje púčiky a slimák ich zožerie? A keď sa budú otvárať moje kvietky, príde nejaké dieťa a odtrhne mi ich. Nie, radšej tu počkám, tu je to zatiaľ bez rizika.“ A tak čakalo.
Po dvore chodila sliepka a vyhrabávala si potravu. Našla semienko a okamžite ho zožrala.
Odkaz z príbehu je jasný: Tých z nás, ktorí odmietajú riskovať a rásť, život prehltne.
S praním podporných a výživných jarných dní, ktoré vám dodajú veľa impulzov pre odvahu a chuť rozvíjať vlastný životný príbeh tak, aby ste rástli v niečo úchvatné, na čo ste hrdí :-)
Vaša Janette
P.S. Merať vás podľa vašich najmenších skutkov je ako posudzovať silu oceánu podľa krehkosti jeho peny na vlnách. Súdiť vás podľa vašich neúspechov je ako súdiť ročné obdobia za ich premenlivosť. Chalíl Džibrán
