Všetky obrazy v nás sú nositeľmi emočných odkazov

Motýľ II

Dušu si niekedy predstavujem ako sklad pod galériou. Zbierajú sa tam rôzne obrazy – vydarené aj nevydarené, hodné vystavovania, aj také, ktoré nestoja za veľa. Budú tam hodnotné, aj gýčové, abstraktné, aj romantické, moderné, aj klasické… Celá kopa obrazov, jedných cez druhé, že ani nemám poriadny prehľad, ktoré sú ktoré. Každý taký obraz má v sebe pocit. Keď sú také navrstvené, miešajú sa ako farby na palete. Pri prílišnom miešaní zanikajú pôvodné odtiene a vzniká jedna šedo šedá hmota. Moja skúsenosť hovorí, že pozlievam všetky farby dokopy, keď mám tendenciu mať všetky pocity pod kontrolou. So silným odhodlaním, že ich musím spracovať, skrotiť, umierniť, odpratať… Zistila som, že čím viac sa ich snažím kontrolovať, tým viac sa vzpierajú a vyrábajú machule. Jedno však na ne spoľahlivo platí – prijímať ich také, aké sú, priznať si ich a nakoniec ich nechať uplynúť. Pocity sú ako vlny. A pohyb vĺn je upokojujúci. Pocit prichádza a my ho prijímame: „Jasné, že ma to naštvalo a ranilo.“ Necháme ho pôsobiť: „Som smutná a mám na to právo.“ A nakoniec ho necháme voľne uplynúť: „Bola som smutná, ale už je to preč.“

Pri niektorých pocitoch máme pocit, že sú príliš veľké, príliš nástojčivé, príliš nemiestne, zlovestné… Cítime vtedy, že s nami nie je niečo v poriadku. Vtedy sa potrebujeme pochlácholiť: „Na tom, že si smutná, nahnevaná, rozhorčená, ponížená… nie je predsa nič divného.“ To sme si iba osvojili hodnotenie, že naše pocity nie sú v poriadku, keď sú negatívne. Zabudli nás totiž naučiť, že priznať si emóciu ešte neznamená, že sa podľa nej budeme aj nutne správať. Veď to ani nerobíme – nestrieľame automaticky facky, keď nás ľudia hnevajú (aj keď mávame na to veľkú chuť). V duchu si však môžeme oslobodzujúco priznať: „Štveš ma neskutočne, ale na tom predsa nie je nič divného.“ A vzápätí sa pristihnúť pri tom, že nám ten človek aj tak niečo iba zrkadlí z nás samých…

Vždy, keď mám pocit, že padám do čiernej diery svojho galerijného skladu, snažím sa posvietiť si, v ktorom som sektore. Nech položím ten obraz tam, kde patrí. S pokojom, že je to len obraz a môže tam zostať.

Motýľ II

Facebook
Twitter
LinkedIn
Prešla som jednu etapu životnej cesty bez toho, aby som sa „hlbšie“ pozerala do svojho srdca. A hoci sa mi naplnil detský sen a roky som pôsobila ako publicistka, moje pravé poslanie je v pomáhajúcej profesii. Môj osobný zmysel života „prehovoril“ presvedčivo a zanietene, keď som objavila koučovanie. Teraz som šťastná, že môžem „hľadajúcich“ sprevádzať na ceste za otvorením brány do vlastného vnútra, aby si zodpovedali, kým sú, čo v nich je a kam chcú smerovať.
Mgr. Janette Šimková
akreditovaná koučka