Publikované v mesačníku Moja psychológia v čísle 3/2020
V každodennosti zabúdame na svoju smrteľnosť. Niekedy to potrebujeme, aby sme mohli žiť, a niekedy nám to uberá z pokory.
Stretnutie so smrťou nás vždy zmení. Uvedomíme si, že všetky naše príbehy, priania, túžby, vášne, ilúzie, strachy aj myšlienky sa raz skončia.
Mňa na tom desí ešte jedna skutočnosť. Pri svojej práci vnímam, koľko toho nechávajú ľudia vo svojom vnútri umrieť, než príde skutočná smrť.
„Ja sám pokladám smrť za ono vzdialené hrmenie, ktoré počujeme počas nášho pikniku života. Zároveň som však presvedčený, že úprimná konfrontácia so smrteľnosťou nám môže zmeniť spôsob, akým žijeme: pomôže nám neprikladať triviálnym skutočnostiam priveľký význam a povzbudí nás, aby sme žili bez hromadenia výčitiek.“ Často sa k tejto úvahe I. D. Yaloma vraciam, je v nej premietnutý postoj, ktorý mi príde zmysluplné praktizovať.
Z rozprávania klientov poznám mnoho variácií toho, ako si dokážeme výčitky výdatne pestovať a utekať pred naliehavými otázkami života namiesto toho, aby sme na ne hľadali uspokojivé odpovede. To je z môjho pohľadu spôsob, ako sa vyhnúť tomu, čo nás môže desiť v poslednej kapitole života viac než smrť — konfrontácia so životom, aký sme žili.
Zmysel je ten, kto za všetko môže?
„Zmysel je potreba a myšlienka nášho mozgu stavovcov. Z tohto pohľadu nemôže ísť o to, aby sme hľadali zmysel vo svete, ale aby sme si ho dali sami. Otázka zmyslu je teda ľudská otázka. Keď sa pýtame na objektívny zmysel prírody, robíme to vždy podľa ľudských predstáv. A tie závisia od nášho vedomia, čiže od ľudskej logiky a ľudskej reči.
Pravdepodobne najdôležitejším dôvodom našej potreby zmyslu je poznanie, že raz zomrieme. A pre mozog iste nie je príjemnou myšlienkou, že deň za dňom, hodinu za hodinou a sekundu za sekundou ide v ústrety svojmu zániku. Niektorí paleoantropológovia používajú práve toto poznanie ako hranicu medzi zvieratami a ľuďmi.“ Napísal vo svojej knihe Kto som? Richard David Precht. Podľa neho je otázka zmyslu života výhradne a špecificky ľudská, podobne ako každé ľudské poznanie je závislé od osobných skúseností. Očividne oveľa dôkladnejšie uvažujeme o zmysle života než o tom, prečo a podľa akých kritérií ho vlastne hľadáme.
Hľadanie zmyslu života sa často v pokročilom veku zmení. Mladý človek ešte hľadá objektívny zmysel, a tým aj životný cieľ. V zrelom veku sa skôr pýtame: Mal môj život nejaký zmysel? Inými slovami: Žil som správne? Otázka zmyslu tak stráca v tomto kontexte veľa zo svojich obrovských nárokov na poznanie. Mnohí moji klienti v kríze stredného veku zamieňajú filozofické úvahy za psychologickú bilanciu, lebo tá je rukolapnejšia a dôkaznejšia. V konečnom dôsledku môžeme zmysluplnosť „zjednodušiť“ na naplnenosť. K nej sa ponúka otázka: Urobil som zo svojho života niečo, z čoho som mal radosť, a ešte stále mám?
Skľučuje vás, že niečo v živote zmeškáte?
Čo by to mohlo byť? Keď viete, čo chcete, každý deň môžete vynakladať všetky sily, aby ste sa priblížili k svojmu ideálu. Aby ste raz mohli zomrieť ako šťastní ľudia. Aj kvôli tomu sa ocitám v koučovacích debatách s ľuďmi, ktorí chcú dosiahnuť vo svojom živote naplnenie a spokojnosť. Vedia, že sa to neodohrá len tak na želanie. A čím neskôr si na svoje odpovede prídu, tým viac budú ukrátení. Pri vyjasňovaní toho, čo je na kvalitný a plnohodnotný život potrebné často rezonuje téma podnetov pre dušu. Aj preto, že potrebuje niečo viac než cieľ, potrebujeme spojenie so sebou. Skvelou pomocníčkou pri hľadaní výživy pre dušu je knižka psychoterapeuta Thomasa Moora Kniha o duši. Sú to úvahy o duchovnej ceste ústiace do praktických rád, ako túto cestu zakotviť v našej každodennosti – pri príprave jedla, upratovaní domácnosti, pri riešení manželských a rodinných problémov, pri pestovaní zmyslu pre krásu v obyčajných veciach okolo nás. Autor nás povzbudzuje: „Nemusíme stratiť radosť a zábavu, aby sme duši dali to, čo potrebuje, musíme jej však venovať pozornosť a možnosť vyjadriť sa.“
Najlepšia prevencia pred strachom zo smrti
Žiť tu a teraz znamená byť duševne prítomný v troch časových dimenziách: v celku života, v každom dni, v každom okamihu. Najlepším indikátorom na overenie si toho, ako sa nám to darí je otázka: Žijem tu a teraz a tak, aby som bol v súlade s každým okamihom?
Jasné, že vieme, že máme každý deň, každú sekundu prežívať tak intenzívne, ako by mala byť našou poslednou. Tak opravdivo, plne a vášnivo, ako si to naše žitie zasluhuje. Len tak sa môžeme spoľahnúť, že prekonáme aj tú najťažšiu chvíľu – tú, ktorá bude naša smrteľná.
Napriek tomu sa nám to nedarí. Málokto odchádza z javiska života vyrovnane, radostne a bez odporu. Žijeme netrpezlivo, dravo a nárokujúc si na mnoho vecí. Smrť sa nám do toho nehodí, lebo musíme odovzdať kľúče od auta, bytu, zložiť masku a vyzliecť sa do naha bez ohľadu na to, čo máme na vizitke.
To, čo po nás zostáva je rebríček piatich najčastejších ľútostí a výčitiek na smrteľnej posteli:
- Želám si, aby som mal/a viac odvahy žiť život podľa seba, nie podľa očakávania druhých (rodiny, spoločnosti, priateľov).
- Želám si, aby som tak tvrdo a dlho nepracoval/a. Aby som netrávil/a toľko času prácou.
- Želám si, aby som mal/a viac odvahy vyjadrovať svoje pocity a svoje želania.
- Želám si, aby som bol/a viac v kontakte so svojimi priateľmi.
- Želám si, aby som si dovolil/a byť oveľa šťastnejší.
Stavať sa smrti na odpor?
Pochabosť, povie si niekto. Iný sa zmení na hrdinu. Veľa dôkazov poznáme, ako to niekto zvládol. Nie všetky s dobrým koncom, ale rozhodujúce je, ako sa k smrti postavíme, keď vieme, že je blízko.
Ľudí v našich končinách možno zjednodušene rozdeliť do troch skupín s postojom k smrti:
- Kto celý život len bojoval, ten bude pravdepodobne zvádzať bitku aj so smrťou.
- Prídu však chvíle, kedy si človek uvedomí, že svoje pozície nevyhnutne stratí.
- Kto celý život utekal pred realitou do fantastických ríš, pre toho môže byť smrť jednoduchým prechodom do iného, rajského sveta.
- Kto sa naučil žiť tu a teraz, ten má najlepšiu šancu vyhrať v poslednej hre sám nad sebou i nad svojimi strachmi.
Otázka, pred ktorou sa nedá utiecť
Viete predpokladať, čo si naposledy pomyslíte a čo budete cítiť, keď príde okamih odchodu? Žili ste vlastný život, boli ste sami sebou? Možno sa zdráhate položiť si túto otázku. Ja ju klientom kladiem. Nie aby som ich privádzala k frustrácii, ale k odpovediam, ktoré im prinesú viac slobody a kontroly nad svojím životom. Kľúčové je postaviť sa zoči-voči svojej úzkosti, najsilnejšiemu súperovi, ktorý raz ukáže, ako obstojíme vo svojej poslednej kapitole života.
Dovtedy sa viac či menej úspešne pasujeme so štyrmi podobami strachu:
- z toho, že urobíme chybu a budeme potrestaní,
- zo straty niečoho, na čo sme zvyknutí, k čomu sme pripútaní,
- z neznámeho, z nepredvídateľného, čo v nás vzbudzuje hrôzu,
- z toho, že niečo zmeškáme.
Kto si neželá pokojne sa odovzdať smrti?
Čo robíme pre to, aby sme takúto schopnosť získali, pokým to je možné? Na túto otázku existuje jediná odpoveď: V každom jednom okamihu sa máme snažiť zažívať toľko radosti a slobody, koľko by sme si priali, až bude naša duša opúšťať telo.
Na to sa oplatí priebežne kontrolovať svoju odvahu dosahovať všetko, čo chceme dosiahnuť. Pomáha k tomu zopár odpovedí na ďalšie neodbytné otázky:
- Čo by ste v živote radi vykonali, než zomriete? Prečo sa do toho nepustíte hneď?
- Zajtra už tu nemusíte byť.
- Chápete smrť len ako deštruktívnu silu, alebo ako prirodzenú súčasť života? Či o nej zatiaľ nijako nepremýšľate?
- Čo by sa malo zmeniť, aby ste mohli žiť tak, ako by ste si priali zomrieť?
- Čaká vás po smrti nejaký lepší život? Neveríte v to len preto, že nepovažujete za dobrý ten, ktorý práve žijete?
Každý z nás si v hlave vytvára celý svoj svet a v tom svete žije
„Nekonečno tvorí všetko, čo existuje a keď je cyklus na konci, všetko sa do nekonečna navracia. Telo samozrejme umiera, pretože je smrteľné, ale vy, sila, ste nesmrteľní. Vnútri tej sily, kde prebýva myseľ, sú lži jedinou vecou, ktorá umiera. V starobylom Egypte sa tradovalo: Ak je tvoje srdce v okamihu smrti ľahšie ako pierko, potom vitaj v nebi. Ak je tvoje srdce ťažšie ako pierko, do neba neprídeš. Lži sa nemôžu navrátiť k moci, ale pravda sa k moci navracia, pretože pravda je odrazom moci. Je odrazom nekonečna. Naskytá sa teda otázka: Aké ťažké sú vaše lži? Je vaše srdce obťažkané zlosťou, strachom, vinou, ľútosťou?“ Pýta sa Don Miguel Ruiz vo svojej knihe Piata dohoda.
Ruiz nám v nej ponúka zamyslieť sa nad svojou autentickosťou: „Predstavte si, že sa stávate takými, akými ste boli v detstve. Vtedy ste ešte nechápali význam akéhokoľvek symbolu. Poznanie prevzalo vládu nad vašou mysľou až neskôr. Keď obnovíte svoju prítomnosť, ste ako kvetina, ako vietor, ako oceán, ako slnko, ako svetlo. Ste ako vy. Niet čo obhajovať, nie je čomu veriť. Ste tu len preto, aby ste boli, zo žiadneho iného dôvodu. Nemáte žiadne poslanie než to, aby ste si užívali život, aby ste boli šťastní. Jediná vec, ktorú potrebujete, je len byť svojim skutočným ja. Byť autentický. Byť prítomný. Byť šťastný. Byť láskou. Byť radosťou. Byť sami sebou, to je to hlavné. To je múdrosť.
Tí, ktorí doteraz nezmúdreli, hľadajú dokonalosť. Hľadajú Boha alebo raj a snažia sa to všetko objaviť. Nie je nič, čo by sme mali hľadať. Je to tu. Všetko je vo vnútri vás. Nepotrebujete hľadať raj, rajom ste práve teraz. Nepotrebujete hľadať šťastie, ste šťastím, nech ste kdekoľvek. Nepotrebujete hľadať pravdu, vy ste pravdou. Nepotrebujete hľadať dokonalosť. To je ilúzia. Nepotrebujete hľadať sami seba, nikdy ste seba neopustili. Nemusíte hľadať Boha. Boh vás nikdy neopustil. Boh je vždy s vami, vy ste vždy so sebou.“
Umieranie je súčasťou života
Do jedného bodu sa zbieha všetko, čo ho určovalo. Ak to bola úzkosť, potom možno predpokladať, že aj v posledných chvíľach bude človeku najväčším súperom práve ona. Ja mám to šťastie, že sa viac ako smrti bojím nesprávne prežitého života. Smrť mi príde ako taká samozrejmá bodka, keď prežijem svoj život poctivo a naplno. Ale môže byť aj krutá a nečakaná. Život býva nespravodlivý… má na to svojej dôvody, o ktorých nás neinformuje.
Bol to proces, než som sa naučila dýchať zhlboka; vychutnávať si veci, ktoré mám rada, byť s ľuďmi, ktorých mám rada… neignorovať žiadnu zo svojich potrieb. Za odmenu mi prišlo, že mám prístup k všetkej svojej energii a bývam duchom prítomná. A keď sa smejem, tak naplno ako šialená a keď sa bavím, tak naplno, ako keby to malo byť naposledy… Ak sa hnevám, tak sa snažím byť nazlostená tak, aby som to vedela zachrániť empatiou a súcitnosťou. Myslím, že sa mi to darí hlavne preto, lebo som si zaumienila, že sa budem snažiť zo všetkých síl. Cieľ mám jasný: byť predovšetkým „živá“! Takým spôsobom, že keď sa môj čas naplní, budem mať iba malý zoznam toho, čo by som ľutovala. Práve naopak, budem cítiť zadosťučinenie. Z toho, že som sa zmocnila toľkých dní, koľkých len šlo a užívala si prítomné dianie. S tým, že som vedela rozlíšiť, čo je príliš málo a čo príliš veľa.
Ako to chcete mať vy?
Otestujte sa
Dávate vo svojom živote do popredia všetko to, čo vám pomáha žiť radostne a zmysluplne? Keď máte chuť na sebareflexívne cvičenie, aby ste si to overili, môžete si vyskúšať nasledovné: Predstavte si, že lekári vyriekli ortieľ, že máte už len šesť mesiacov života. Strávte chvíľku premýšľaním o tom, aký by to bol pocit a čo by to s vami urobilo. Potom si na list papiera napíšte, čo by ste urobili so zvyšným časom. Pouvažujte o nasledovnom:
• Čo by ste chceli dosiahnuť?
• S kým všetkým chcete zostávajúci čas stráviť?
• Kam chcete ísť?
• Čo chcete povedať (komu)?
• Čoho sa chcete vzdať?
Môžete sa do toho pustiť už teraz? Lebo celý váš aktuálny život je dôležitý. Na smrteľnej posteli si nebudete priať, aby ste viac času strávili pri nezmyselných veciach. Ako by vám povedal Lewis Caroll v Alici v ríši divov: „Keď v tom nie je žiaden zmysel, tak si ušetríme kopu práce, lebo potom žiaden ani nemusíme hľadať“.