V kríze je vždy nádej – na zmenu v lepšieho seba

Publikované v mesačníku Moja psychológia v čísle 4/2019

Tábor Freudových žiakov hovorí o kríze stredného veku v kontexte smrti. Jungovi nasledovníci prišli s teóriou sebauvedomenia, sebarozvoja a individualizácie. Neviem si predstaviť lepšiu príležitosť prehĺbiť svoj život, než sa popasovať s vedomím istého ohraničenia. Keď si uvedomíme, že čas, ktorý je pred nami, je v približne takej dĺžke ako ten, čo už je za nami, urobí to s nami všakovaké veci. Môj príbeh krízy bol o výzve žiť svojím životom. Som vďačná, že ma to doviedlo k vyzretosti. Nie je ešte zďaleka hotová, ale o to je to vzrušujúcejšie.

Keď naše nevedomie zavetrí, že sme v „polovici života“, príde s dotazníkom, ako by sme zhodnotili doterajšie fungovanie. Chce od nás odpovede na otázky typu: Žijete svoj život tak, ako ste túžili? Napĺňate svoje hodnoty vedúce k zmysluplnosti? Alebo aj nepríjemnejšie, pred ktorými sa nedá ujsť: Ako sa toto všetko odohralo? Kto je za to zodpovedný? Prečo to nie je tak, ako som to chcela?

Ako prísť k vlastnej identite?

O kríze stredného veku panuje veľa mýtov a zlomyseľných príbehov. Býva považovaná za dôvod, keď niekto nezvládne svoj život, a teda seba. Najčastejšie sa spája s túžbou po mladosti a výstrelkov s tým spojených – od nevier, motoriek, plastických operácií, adrenalínových športov, až po radikálnu zmenu života. Kríza však nemusí nutne znamenať katastrofu. Závisí od výberu „cieľovej destinácie“. A od sebazničujúcej tendencie hodiť všetko doterajšie za hlavu a prejsť cez to parným valcom.

Keď ide dušu rozpuknúť

Na toľko rozporuplných emócií ako v tomto období si už neskôr neprídeme. Ak teda prejdeme cez seba so cťou, rešpektom a sebaprijatím. Chce to od nás vyriešiť pseudoriešenia a vzdať sa tendencií otáčať čas a zháňať čarodejnú paličku. Priemysel aj služby z krízy náramne profitujú – predávajú nám ilúziu, že to zvládneme ľahko, keď pôjdeme po povrchu a vyhneme sa bolesti. A my vo všetkej dôverčivosti radi sadáme na lep. Potom sa taký rozčarovaný a mrzutý od ulepenia ocitáme v novom zacyklení, pokým… Samých seba neoslobodíme od tlakov – vnútorných aj vonkajších. A od tendencie „mal by som“ a manipulačnej povery z detstva „čo by iní povedali“.

Jedna z mojich kríz

Obľúbená historka môjho muža je, že u mňa spozoroval krízu stredného veku, keď som sa prihlásila na Spartan race. Je to beh zdrsnený prekážkami, napríklad plazením sa v blate pod ostnatým drôtom. Pravdu povediac, zohrala v tom úlohu moja práca a celkom som netušila, s čím súhlasím, keď som poskytla údaje do prihlášky. Partia ľudí, ktorých som mentálne koučovala, sa chcela popasovať aj s fyzickými prekonaním komfortnej zóny. Prišlo mi to ako dobrý nápad, než som si pozrela video, čo sa na pretekoch deje. Zobrala som to statočne a začala trénovať ako Xena bojovníčka. Bola som svojim chlapom doma na smiech, ako sa nadrapujem, ale boli zvedaví, čo sa stane. Tie preteky som zdolala ľahšie, než som predpokladala. Nielen v duchu zásady, že ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku. Mne sa v hlave vytvorili nové prepojenia potvrdené experimentom, ako dokážem posunúť svoje fyzické hranice. Na toto sú výzvy skvelé – preskákať cez prekážky a zašpiniť sa vlastnou skúsenosťou. To sa potom inak spolieha na seba.

Môj príbeh

Ja som si svoj život potrebovala zrevidovať v tridsiatke. Už som nevládala niesť samú seba. Nutne som potrebovala zmenu a prácu na sebe. Bol to stav tesne pred zrútením sa z márnosti bytia a frustrácie. Vtedy som to ešte nevedela, ale moja múdra intuícia ma pozvala na hlbšie prežívanie seba a vysporiadanie sa s tým, ako ďalej so svojím životom. Úprimne priznávam, že som sa preľakla, že ak to nezvládnem, zvyšok mojej existencie bude stáť za nič. To ma dostatočne vydesilo, aby som si povedala, že to nemôžem dopustiť. Zachránilo ma to pred explóziou v štyridsiatke, lebo som nečakala s prekopaním vlastného života do doby, kedy by bolo všetko ešte neznesiteľnejšie a neúprosnejšie. A tak som začala obrovský náklad pozberaného a nevytriedeného postupne riešiť, aby ma tak neťahal k zemi. Prišlo postupne osem uvedomení, o ktoré sa chcem s Vami podeliť.

Uvedomenie prvé – zatrhla som si uviaznutie v nekonečnej bilancii minulosti

Triezvo až drsne som zvážila svoje doterajšie snaženie a výsledky. Vyšlo mi, že keď sa mám posunúť ďalej, potrebujem si vyjasniť, čo všetko chcem zmeniť, čo opraviť, čo vymeniť, čo do života priniesť nové…

Dala som si inzerát, že hľadám svojho Božského, podala si prihlášku na výšku a v práci avizovala, že potrebujem nové výzvy… Niežeby som v tom bola absolútne sebaistá, ale na okolie to tak pôsobilo. Podľa mňa hlavne preto, že som konečne niečo začala robiť a prestala nariekať, ako sa nič zaujímavé v mojom živote nedeje.

Uvedomenie druhé – žiadne fňukanie nad nesplnenými prianiami

Po revízii nenaplnených potrieb som si prioritizovala tie, od ktorých záviselo, nakoľko sa budem cítiť spokojná. Mala som v tom celkom jasno – slúžiť ľuďom. Ako? To som si definovala 5 rokov počas štúdia sociálnej práce. Čo ďalšie potrebujem? Pýtala som sa, než mi prišlo, že naplnené vzťahy. Vrhla som sa na to, aby som sa obklopila ľuďmi, ktorí ma prijímali takú, aká som. Mohla som s nimi zažívať každodenné radosti, trénovať pokoru a vďačnosť. Zrazu sa niektoré túžby samé rozplynuli, lebo už neboli také zaujímavé.

Uvedomenie tretie – je ti jasné, že všetko nestihneš?

Môj muž s láskou vravieva, že som pažravá – chcem toho naraz veľa a byť minimálne na troch miestach súčasne. Je mojím skvelým závažím, aby som neulietavala príliš. Zvykne sa ma pýtať, či som si istá, čo práve v tejto chvíli najviac potrebujem. Na nákupy ho neberiem, ale inak je to dobrá inšpekcia. Vyberám si hlavne podľa pocitu, ktorý budem mať, keď si niečo doprajem.

Doba nás vháňa do teroru možností a vnucuje nám, že musíme mať toho veľa, aby sme boli spokojní. Opak je pravdou. Nepotrebujeme veľa, potrebujeme tak akurát, aby sme prežívali radosť. Radosť vo verzii, že tvorí záblesky vo všednosti. Prichádza v najobyčajnejších okamihoch. Nie vtedy, keď sa naháňame za neobyčajnými okamihmi. Tie sú prchavé. Hodnotu majú emočné zážitky, ktoré sú poprepájané dôverou, vďačnosťou, inšpiráciou, vierou, nádejou, zmysluplnosťou… Nedajú sa kúpiť v obchode, ani nadobudnúť v salóne.

Uvedomenie štvrté – môžeš vytrieť zrak svojim obmedzeniam

„Čaká ťa skvelá desaťročnica a jej vyvrcholenie bude stáť zato“ – zahrnula so svojej gratulácie k mojim tridsiatinám staršia priateľka Magda. Vždy som sa mohla na jej „predpovede“ spoľahnúť, ale pri tejto som si nebola istá. V duchu som si predstavila, o čo všetko ma štyridsiatka oberie a vydralo sa zo mňa: „Skutočne?“ Uplynulo 15 rokov od pamätného Magdinho proroctva, čo všetko príde potom, keď dozrejem, nažijem si a stanem sa chrumkavou. Našťastie, žiadna pohroma, práve naopak.

Jasné, že občas v sebaľútosti mrnčím, čo som mohla urobiť inak. Vzápätí sa môj vytrénovaný naučený optimizmus prihlási o slovo a preberie kontrolu. Ocení moju učiacu sa skúsenosť a chce odo mňa, aby som si pre budúce podobné prípady povedala, čo urobím inak. Je to potom frajerina môcť sa na seba spoľahnúť, že si poradím, lebo veď už niečo viem, niečo som sa už naučila a niečo sa práve učím. To je na strednom veku super, doprajem si viac odstupu a nadhľadu. Už nehltám kašu takú horúcu a pokojne si ju pofúkam.

Uvedomenie piate – žiadne oplakávanie strát

Zaumienila som si, že určený chronologický vek si nebudem všímať, že pre mňa je rozhodujúci biologický vek. Ten ovplyvňujem dobrým staraním sa o seba. Ponocujem zriedkavo, lebo by mi to rozhodilo metabolizmus, ktorý udržiavam v poriadnom chode behaním. Aj preto, lebo vďaka tomu som väčšmi okysličená (budem žiť dlhšie) a držím dobre pokope. A moja hlava tiež – je to skvelá psychohygiena. Primiešala som si k tomu ešte vášnivé robenie vecí, ktoré mám rada, aby som si vytvárala pozitívne emócie. Tie tiež predlžujú žitie, tak som si povedala, že nimi rozhodne šetriť nebudem. Aj moje oslavy narodenín sú za posledné roky predovšetkým o zážitkoch, dopriala som si polmaratón, „pobyt“ na koni v jazdiarni, čokoládu v Paríži v kaviarni na Champs-Élysées, kurz modelovania z hliny…

Uvedomenie šieste – poriadne sa staraj o vzťah so sebou

Naučila som sa jednu zásadnú vec. Keď som samú seba pri prijímaní pomoci odsudzovala, lebo som sa hanbila, že som niečo sama nezvládla, prinieslo mi to ťažké pocity viny. Tie ma oslabovali a mali za následok, že som sa cítila menej hodnotne. Túžba byť povšimnutá, vypočutá, ocenená závisí od toho, nakoľko si to viem venovať sama sebe. Preto kladiem dôraz na láskyplný vzťah so sebou. Vďaka nemu som silnejšia, odolnejšia, uvoľnenejšia. Pristupujem k sebe s vedomím, že v každej chvíli robím to najlepšie, čo viem a som k sebe zhovievavá, aj keď sa mi niečo nevydarí. Základné pravidlo, ktoré neporušujem: Nezhadzujem sa, pretože viem, že vždy mám ešte ďalší pokus!

Uvedomenie siedme – výnimočne sa staraj o vzťahy s druhými

Pre mňa je hodnota vzťahovosti kľúčová. Vďaka vzťahom žijem naplnený a zmysluplný život. Bez vzťahov by som nebola tou, ktorou som. Moje vzťahy – osobné aj pracovné, sú tým najlepším a najdôveryhodnejším obrazom toho, kto som a čo môžem ponúknuť. Toto je moja mantra a zaklínadlo. Nech sa deje čokoľvek, toto mám vždy na pozadí.

Aj z pohľadu mojej profesionality sú vzťahy o elementárnej potrebe niekam patriť. Chceme vyzerať dobre v očiach druhých. Chceme byť prijatí takí, akí sme. Chceme byť bezvýhradne ľúbení… Vzťahy sa tak menia na pavučiny vzájomného pôsobenia, emócií a očakávaní, do ktorých sa zamotávame. Je to prirodzené, lebo vzťahy sú najkomplikovanejšie z našich potrieb. Sme totiž zložité bytosti a nemožno nás len tak zjednodušiť. My však môžeme zjednodušovať svoje správanie, aby sme boli autentickí a samými sebou. Rada s tým ľuďom pomáham, aby milovali a žili celým srdcom, a zostali vo vzťahoch skutoční a v bezpečí.

Uvedomenie ôsme – život nepozná okamžité riešenia

Som v strehu, keď mi príde, že nejaký problém má jednoduché, jasné a mylné riešenie. Už viem, že po ňom nemusím hneď chňapnúť. Omnoho viac sa mi osvedčilo, že čeliť komplikáciám mám tak, že sa uvediem do pohybu a začnem na sebe „zľahka“ pracovať. Pomalé „seba rastenie“ sa stáva omnoho zaujímavejšie, než zotrvávanie v tom, s čím nie som spokojná. Tam, kde sa nedeje zmena, nemožno nič nové nájsť. Keď sa chcem ulievať, spomeniem si na E. C. Stantonovú, ktorá tvrdí, že: „sebazdokonaľovanie je vyššou povinnosťou než sebaobetovanie.“

Bezpečie prázdnej jaskyne

Rozhodnutie byť sám sebou nemusí byť vôbec jednoduchá voľba. Hlavne, keď si nesieme z detstva naložené očakávania, akými by sme mali byť, aby sme uspeli. Autentickosť je závislá od toho, nakoľko si dovolíme žiť a milovať celým srdcom. Aj v prípadoch, kedy máme silnú potrebu zavrieť zranené srdce do trezoru, aby držalo pokope. Aj vtedy, kedy nás zrádza odvaha, lebo si prídeme dokonalo nedokonalí. Aj v situáciách, kedy niekto prekračuje nami vytýčené hranice a tvári sa, že je to pre naše dobro. A tiež, keď si myslíme, že slabé stránky máme iba my a nikto iný. A zakaždým, keď sa chceme pred svetom aj pred sebou skryť, lebo o sebe pochybujeme.

Doprajte si autentickosť

Keď sme v zajatí pochybností a obáv, bráni nám to prejavovať sa, byť spontánny, uvoľnený, radostný… Nedovolíme si slobodne ukazovať všetky vzorky našich emócií, radšej tlmíme aj to dobré v nás, len aby sme boli v bezpečí. Je to iluzórne bezpečie, lebo to, čo nám bráni prejavovať sa, nám rovnako bráni užívať si život. Keď nič nové nezažívame, nič nové sa nedeje, a tak nám vysychá životná „šťava“. Sme mdlí a bez chuti, z ničoho sa netešíme. Síce si naordinujeme, že sa staneme lepšou verziou seba, ale podmieňujeme to prísnymi kritériami na dokonalé zvládnutie zručností, nabratie skúseností a napravenie všetkým našich nedokonalostí. Zatiaľ žijeme v akomsi provizóriu, ktoré sa postará o to, že nie sme vo svojom bytí uveriteľnými – pre iných, ani pre seba. V tom prerábaní samého seba a snažení sa o dokonalosť sa v podstate umárame, a potom pred tým unikáme. K rôznym látkam, činnostiam, zážitkom… Len aby sme prehlušili vnútorný hlas volajúci o pomoc, že mu je tesno a už ho nebaví štylizovať sa do rôznych rolí a ukazovať to, čo chcú vidieť druhí.

Rada by som sa s vami podelila o svojich päť zásad, ako sa o seba starať bez tyranie kultu dokonalej a stále mladej ženy. Neexistuje – vytvoril ju reklamný priemysel, aby zarábal na tom, že to chceme skúšať. Matematik by povedal, že je to asymptota: dokonalosť nie je možné plne dosiahnuť, čo človeka súčasne frustruje aj priťahuje.

1. Vyberte sa na emočné a mentálne nákupy – potrebujete pozitívny egoizmus!

Pravdaže, potrebujete aj skvelo padnúce šaty. Urobte si však aj nákupný zoznam toho, čo potrebujete, aby ste sa zabávali, cítili sa spokojne a vyrovnane. Chce to od vás spísať si položky, ktoré vám umožnia baviť sa, strácať pojem o čase, uvoľniť sa, cítiť sa šťastne, užitočne, naplnene… Nech je to čokoľvek, potrebujete to vedieť a mať v tom jasno. Hlavne preto, aby ste toho robili čo najviac, lebo vás to dobíja pozitívnou energiou. Konečne nastal čas postarať sa o seba!

2. Prechovávajte k sebe úctu – vtedy ste okúzľujúce!

Jediná osoba, ktorá je pri vás nepretržite po celý život, ste vy sami. Oplatí sa preto myslieť na to, že máte žiť, pokým ste na žive – tu a teraz. Žiadne neskôr, keď budete niekým lepším a príde lepšia príležitosť. Tá býva maskovaná, aby s vami hrala hru na kto z koho. Hádajte, kto vyhrá, keď budete zbytočne veľa otáľať! Na podporu samých seba nie je potrebné nič nákladné. Stačí sa k sebe správať v každej situácii láskyplne, alebo aspoň zhovievavo. A viete, čo vás urobí ešte atraktívnejšími? Keď sa budete povzbudzovať do nových výziev namiesto sabotovania vlastných túžob!

3. Zbavte sa závislosti od názoru iných ľudí – oslobodzuje to!

Už dávno viete, že nedokážete vyhovieť všetkým. Ani sa im zavďačiť. Ani si ich získať iba tým, že sa prispôsobíte a placho stiahnete. Nepotrebujete sa toľko starať o názor druhých. Radšej tú energiu vložte do odvahy skúšať nové veci. Posmeľujte sa, že nemáte čo stratiť. Budete trápne? Skutočne? O tom rozhodujete vy!

4. Bezčasová zóna – iba vy a to čo máte rady!

Doprajte si čokoľvek, čo na vás zapôsobí ako doping, pravdaže, legálny. Neopovážte sa mať výčitky svedomia, že si dopriavate trochu roztopaše, a hlavne času pre seba. Ste predsa natoľko dôležitá, že si to zaslúžite. Keď pochybujete o tom, či si to zaslúžite, pristavte sa pri tom. Najskôr sa potrebujete naučiť venovať si pozornosť a rozmaznávať sa. Nikto to pre vás neurobí, na to ste už prišli, však?

5. Denne si udeľujte Nobelovu cenu za pozitívnu sebamotiváciu!

Porovnávať sa je dovolené iba sama so sebou a s tým, čo ste už dosiahli a čo sa vám podarilo. Zmyslom je tešiť sa z vlastného pokroku, nie naháňať ten cudzí. Všímať si, aký kus cesty ste prešli a čo ste do neho všetko vložili. Zatrhnite si porovnávanie s 10 superhrdinkami súčasne, vyrobíte si z toho akurát tak paralýzu z analýzy.

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Prešla som jednu etapu životnej cesty bez toho, aby som sa „hlbšie“ pozerala do svojho srdca. A hoci sa mi naplnil detský sen a roky som pôsobila ako publicistka, moje pravé poslanie je v pomáhajúcej profesii. Môj osobný zmysel života „prehovoril“ presvedčivo a zanietene, keď som objavila koučovanie. Teraz som šťastná, že môžem „hľadajúcich“ sprevádzať na ceste za otvorením brány do vlastného vnútra, aby si zodpovedali, kým sú, čo v nich je a kam chcú smerovať.
Mgr. Janette Šimková
certifikovaný kouč RCS