Priemerná ľudská myseľ údajne trávi 47 % svojho času blúdením. Psychologický prieskum u viac ako štvrť milióna ľudí poukázal na to, že blúdenie mysle robí ľudí nešťastnejšími. Je pravdepodobné, že ľudia pritom myslia skôr na príjemné veci, než nepríjemné veci. Vzniká pri tom však paradox – myslenie na nepriaznivé veci dokáže nespokojnosť stupňovať, pričom myslenie na dobré veci nenavodzuje šťastnejší pocit.
Kľúčové totiž je, ako sme práve koncentrovaní na to, čo práve robíme. Vždy, keď myslíme na to, čo nerobíme, platíme za to emóciami, ktoré nás rozkolíšu. Výskum potvrdil skutočnosť, ktorú sme tušili: blúdivá myseľ = nešťastná myseľ. Často nám v sebe chýba spínač, ktorý by nám vyhradil čas na uvedomenie si, čo vlastne robíme, keď niečo robíme, a prečo to robíme. Nedochádza nám, že keď chceme nachádzať naše spokojné ja, potrebujeme ho hľadať vo svojej mysli. Lenže my dokážeme zaplniť každučkú minútu z 24 hodín takým množstvom činností, že nám nezostáva čas na stišovanie sa a chodenie do seba. Neraz nevieme ani popadnúť dych – obrazne aj doslova povedané. Za pochodu v rýchlosti sa nám nedarí vnímať okamihy tu a teraz. A to utekanie a blúdenie v minulosti a budúcnosti nás odvádza od seba.
Je ťažké niečo zmeniť, keď to robíme istým spôsobom veľa rokov. Je to, ako by sme mali odrazu obrátiť ťažkú bojovú loď, ktorá sa ale otočiť nedokáže. Je lepšie byť plachetnicou, ovládať svoje plachty a využívať umne silu vetra. Preto sa oplatí hľadať spôsob, ako sa nadľahčíme, aby sme sa mohli slobodne otáčať a pohotovo smerovať. Neraz stačí jedna malá zmena v návykoch, ktorá nám prinesie lepší pocit zo seba, a potom aj chuť snažiť sa pri tom vytrvať. Keď vydržíme robiť niečo novým spôsobom aspoň mesiac, má to šancu uchytiť sa.
