Možno ste už dávno nevideli to „svoje“ slnko. Možno ste sa dávno nesmiali tak, že vám vyhŕkli slzy. Možno prestávate veriť, že sa niečo zlepší. Možno prepadávate väčšiemu pesimizmu, beznádeji a netrpezlivosti. Je to prirodzené a ľudské. Všetky sily zhromažďujete na to, aby ste to dajako vydržali.
Hoci to tak nemusí vyzerať, ani to tak nemusíte cítiť, stávate sa zdokonalenou verziou seba samých. Každý prežitý deň vám pridá na odolnosti, empatickosti, súcitnosti, húževnatosti, vytrvalosti… Posilňujete postoje, ktoré vás robia silnejšími, aj keď ste už vyčerpaní a unavení. Zvládate viac, než ste si kedy vedeli predstaviť.
Aj keď je veľa vecí v neporiadku, niečo zostalo zachované alebo niečo nové prišlo. V akej chvíli si napriek všetkému poviete, že všetko je v poriadku?
Ja to napríklad cítim, keď sedíme doma na gauči a sme tam jeden pre druhého – so slovami, aj bez slov. Alebo keď na mňa neútočia termíny, iba si slobodne chodím po lese a krotím hlavu, aby nikam odbiehala. Našťastie, tieto zážitky môžem opakovať. Ktoré sú tie vaše rituály, ktoré vám držia pevnú pôdu pod nohami?
Neraz závisia chvíle pohody a uvoľnenia od našej pozornosti. Zvykneme ich premeškať, keď ich odložíme na neskôr, leboodniekiaľ (hlavne od seba) príde naliehavá pripomienka, že treba toho toľko urobiť. Keď sa tým dáme vyrušiť, prichádzame o prchavé momenty radosti a spontánnosti, ktoré nepotrebujú výkonnosť, iba dovolenie diať sa tu a teraz.
Moja skúsenosť hovorí, že sa netreba pchať životu do cesty. Vynucovanie si neprináša pozitívnu energiu.
Náš príbeh sa píše nepretržite, v dobrých aj zlých časoch. Než opäť prídu žičlivejšie, dajme do svojho príbehu všetko to, čo sa tam dať dá. Má to hodnotu, časť ktorej sa ukáže, až keď sa raz obzrieme.
Bez ohľadu na to, ako to teraz nanič vyzerá, náš príbeh nie je dopísaný. Veci sú v poriadku aj v neporiadku, závisí to od nášho postoja. A prijatia, že na niektoré veci proste nemáme dosah.
