Vo svojej praxi zažívam klientov, ktorých privedie „prázdnota“. V určitej chvíli svojho života zažívajú pocity nenaplnenia. Kladú si otázku: „Čo tu vlastne robím?“ Pochybujú o svojom zamestnaní, vzťahoch, domove, svojom tele a hlave… Mám vtedy dočinenia s ich prežívaním toho, že nič nemá zmysel. Ten pocit prázdna je pre nich vlastne vykúpením, aj keď v tom rozpoložení sa im takto na svoju situáciu nedá nazerať.
Aby sme prázdnotu pochopili, musíme ju zažiť. Pretože zmysluplný život je život prepojený s niečím väčším než sme my. Objavujeme to postupne, tak ako zrejeme a zbierame skúsenosti. Len tak vieme uplatniť svoje silné stránky na podporu dobra v službe niečomu, čo nás presahuje. Bez starostlivosti o seba, svoju dušu a srdce sa nevieme deliť o to, čo je v nás pripravené na odovzdávanie. Každý z nás má svoj úžasný stred, od ktorého sa svet odráža jedinečným spôsobom. Významom prázdnoty môže byť výzva k tomu, aby sme do svojho stredu pustili svetlo…
Keď sa rozžiarime zvnútra, už nič zvonka neprekryje naše svetielkovanie. Je to obdobné, ako keď šelma nedokáže rozbiť vajce kvôli jeho oválnemu tvaru. Ale malé ťukanie zvnútra vajíčka naruší štruktúru škrupinky, aby sa z nej dalo vyjsť. A toto ťukanie zvnútra potrebujeme urobiť pre seba my sami. Kladivko nám však niekto rád podá…
