Potrebujú vzťahy v strednom veku viac starostlivosti a pozornosti? Čo ich ohrozuje a oslabuje? Ako vzťahy, ktoré už majú niečo nažité, ďalej rozvíjať bez straty osobnej integrity, s rešpektom a akceptáciou odlišností?
Popýtala som sa Zuzany Markovej, ktorá je mediátorkou, vzťahovou poradkyňou, špecialistkou na lásku, intimitu a sexualitu.
„Teším sa, ak sa ľudia viac radujú, ako hádajú a hnevajú,“ hovorí Zuzka, ktorá sa po dlhoročnej právnickej kariére a dvoch materských a rodičovských dovolenkách rozhodla naplniť svoj život prácou, ktorá pomáha ľuďom mať zdravé a spokojné vzťahy.
Viac sa o Zuzke dozviete z jej webu https://www.dohodnetesa.sk/
S čím najčastejšie za vami prichádzajú páry alebo jeden z dvojice?
Začínajú si uvedomovať a pomenovávať, čo vo vzťahu potrebujú a čo sa im nedostáva. Chcú, aby to bolo inak. Niektorí z nich to partnerovi komunikujú dlhší čas, avšak cítia frustráciu z nepočúvania, neporozumenia a neochoty meniť zaužívaný stav.
Tiež si spätne uvedomujú, že dlhodobo žili v určitom prevádzkovom automatickom režime – výchova detí, domácnosť, práca, zveľaďovanie majetku. Na seba a svoj partnerský vzťah im už neostávala kapacita. Dokonca im ani len nenapadlo, že by sa svojmu partnerskému vzťahu mali venovať viac (resp. vôbec sa mu nejako venovať). Z partnerov sa stali už len rodičia, spolubývajúci a prichádzajú na to, až keď im deti odchádzajú z hniezda. Vtedy zisťujú, že so svojím partnerom ich už nemá čo spájať. Odchodom detí im odišlo to, do čoho dávali veľkú časť pozornosti a táto strata im odhaľuje rozdielne hodnoty a postoje ale aj nakopené a nevyriešené partnerské konflikty
Rozumiem tomu. Videli to doma a vzťahová výchova chýbala (a stále chýba).
Nechcem to zjednodušovať, ale asi sa často stretávate s tým, že ženy nerozumejú potrebám svojich mužov a ich vnútornému svetu, a rovnako tak muži nerozumejú spôsobu myslenia a fungovania žien.
Áno, nepýtame sa, neoverujeme si, či poznáme partnerove potreby, záujmy, obavy, strachy, či vieme, čo ho robí šťastným, alebo čo mu robí starosti. Pozeráme sa na partnera (myslím tým aj partnerku, aj keď hovorím v mužskom rode) svojou optikou mysliac si, že tak, ako to mám ja, tak to má aj partner. Z toho potom vychádzajú naše očakávania a tlaky na to, ako by sa mal partner správať. Je to ale omyl. Tak, ako navonok nevyzeráme rovnako, tak ani vnútorné mentálne a duševné pochody nemáme rovnaké.
Žijeme v dobe, kedy máme neobmedzený prístup k tomu, ako sa rozvíjať a pracovať na sebe, ale minimálne podľa štatistík rozvodovosti sa nám to veľmi nedarí.
Z praxe vidím, ako nám v tomto chýba podpora rozvoja emočno-sociálnych zručností: poznávať seba, rozumieť sebe, partnerovi, vedieť pomenovať pocity, myšlienky, vedieť sa pýtať, počúvať, vedieť regulovať svoje emócie, vedieť komunikovať, vedieť zvládať konflikty…
Existujú štúdie potvrdzujúce zvyšujúci sa trend osamelosti mužov (mladých, aj v strednom veku) oproti predchádzajúcim generáciám. Dôvodom je aj to, že muži zaostávajú vo vyššie uvedených zručnostiach, pričom ženy sa, naopak, vzdelávajú, napredujú v tejto oblasti a cítia nerovnosť, prevahu. K tomu neraz necítia podporu zo strany mužov, skôr výsmech, a tak strácajú s mužmi trpezlivosť a následne ich opúšťajú. Pritom muži sú šťastnejší práve keď žijú vo vzťahoch a naopak, osamelosť má negatívny vplyv na ich fyzické a psychické zdravie.
Aj z praxe potvrdzujem, že muži ťažko odchádzajú zo vzťahov, hoci sú nefunkčné, samote sa bránia a nie zriedka žijú „dvojité životy“. Tam však zohráva rolu aj ďalší faktor – rozpad rodiny vnímajú ako zlyhanie a to si nemôžu vo vzťahu k okoliu dovoliť.
Vo svojej praxi sa stretávam s tým, že ľudia nemajú dostatočnú motiváciu meniť svoje návyky. Týka sa to aj návykov, od ktorých závisí kvalita vzťahu. Prečo je tomu tak?
Ľudia necítia, neveria, že by sa vo vzťahu mohli mať lepšie, že by mohli byť naplnení vo svojich potrebách, že by im partner porozumel. Nevidia totiž pozitívne vzory v rodine, v spoločnosti. Nemajú sa kým inšpirovať.
A teda chýba im vnútorná motivácia k zmene. A tá je pritom kľúčová. Ak vieme, že vo vzťahu dostaneme to, čo potrebujeme, tak máme vnútornú motiváciu a záujem pracovať na sebe aj na vzťahu, byť oddaní, verní, zodpovední…
Inými slovami, dáva nám celé to snaženie zmysel, keď vieme, že sa nám “tá práca oplatí”. Pre každého je to niečo iné, čo potrebuje. Niekto potrebuje dlhé svetonázorové debaty, iný spoločné cestovanie, ďalší častú fyzickú blízkosť, alebo citové bezpečie, …
Je to zdanlivo také prosté. Ak máme vnútornú motiváciu, tak nájdeme spôsob, ako podniknúť praktické kroky vedúce k vylepšeniu vzťahu.
Ešte skôr, než začneme pracovať na zlepšení vzťahu, potrebujeme „ísť“ do pravdivosti, úprimnosti, čestnosti. V prvom rade voči sebe a potom aj voči partnerovi. Rozumiem, že nie je jednoduché povedať po rokoch manželstva napríklad, že sa nám páčia iné druhy dotykov a iné tempo, že spôsob ako sa k nám partner správa v spoločnosti je pre nás zraňujúci, alebo že víkendy si predstavujeme inak, ako návštevou obchodných centier.
Prvý krok býva najťažšie spraviť, ale otvára dvere ďalším rozhovorom o tom, ako sa cítime, čo je pre nás dôležité, čo nás zraňuje a uzatvára. Táto pravdivosť a úprimnosť prináša intimitu a dôveru, ktorá je pre zdravý a naplňujúci vzťah dôležitá.
Iste, môže sa stať, že partner sa k otvoreným rozhovorom nepridá, neotvorí sa tejto komunikácii, bude problémy popierať, ale ak používame účinný spôsob komunikácie, dávame tým impulz a príležitosť na zmenu.
Svojim klientom prízvukujete, že rozhodujúce je aj ich vnútorné nastavenie, to, ako sa pozerajú na svojho partnera, partnerku.
Áno. Je zásadný rozdiel, či voči partnerovi pristupujeme s úctou a rešpektom a či na ňom primárne hľadáme to pekné, alebo naopak, hľadáme negatíva a kriticky hodnotíme jeho správanie. Samozrejme, bez umelého a falošného sebapresviedčania sa a zatvárania očí pred realitou.
Tento náš vnútorný postoj voči partnerovi tiež má vplyv na to aký vzťah máme.
Veľkou témou je nespokojnosť v sexuálnej oblasti, o ktorej sa partneri rozpakujú hovoriť. Čomu to pripisujete?
Nepoznaniu svojich vlastných potrieb (najmä u žien), ako aj vzájomných potrieb a tiež z dlhodobej absencie komunikácie o tejto téme. Prechodne môže pri tejto téme zohrať svoju rolu aj dočasná strata libida spôsobená obdobím perimenopauzy. Je to však len pauza, dočasný časový úsek. Práve po skončení perimenopauzy sa otvára nová etapa pre intímnosť, kedy už partneri nemusia mať obavy z neželaného tehotenstva a môžu si dopriavať spoločne strávený čas.
Aj v tejto oblasti vnímam ako veľmi nám chýba edukácia a porozumenie odlišností mužskej a ženskej sexuality.
Keď majú partneri deti, neobíde ich syndróm „prázdneho hniezda“. Niektoré vzťahy ho ustoja, iné položí na lopatky.
V období stredného veku, keď deti odrastajú a opúšťajú rodičovský dom, dostávajú páry šancu na návrat k sebe. Môžu využiť nové príležitostia z módu fungovania a dávania v rámci vlastnej rodinnej bubliny prejsť do módu realizovania sa aj vo vonkajšom svete, v rôznych spoločenských aktivitách, v tom, čo ich baví, napĺňa a spája.
Niektoré páry to využijú, ak majú na čom stavať a je medzi nimi súlad: v postojoch, v nazeraní na život, na trávenie spoločného času. Iné páry sa rozchádzajú, keďže zisťujú, že za tie roky sa zmenili ich potreby, postoje, hodnoty, odcudzili sa, stratili záujem o poznanie potrieb jeden druhého. Ďalšie páry spolu zotrvávajú, hoci vzťah nie je pre nich vyživujúci. Nechcú meniť už vytvorený status, vybudované impérium, alebo sa boja samoty, a popritom unikajú do svojho sveta.
Povedali by ste, že sa darí ľuďom v „polovici života“ prekonávať predsudky a vyhľadávať odbornú pomoc?
Zo svojej praxe môžem potvrdiť, že prichádzajú tak páry, ako i jednotlivci (väčšinou ženy, ale aj muži) so záujmom o podporu a pomoc pri riešení vzťahových problémov aj v strednom veku. Chcú porozumieť a popracovať na tom, aby im bolo lepšie. Často pri tom počúvam vetu: “Škoda, že sme toto nevedeli skôr.”
Čo by ste odkázali tým, ktorí pochybujú, či im vie niekto pomôcť vo vzťahových dilemách a konfliktoch?
Neviem, či by chceli, aby som im niečo odkazovala 😊 Ak by som sa však s nejakým pochybovačom stretla, zaujímali by ma dôvody jeho pochybností. A ak by mal záujem, môžeme sa o tom porozprávať.
