Je problémom vzťah alebo niečo iné?

Publikované v mesačníku Moja psychológia v čísle 1/2020

Ľudia si zvyknú zúfať, že ich vzťahy sú magnetom pre celý rad problémov. Pozabudnú, že na prah dverí k svojmu vzťahu položia aj širokú škálu svojich osobných starostí. Aby zmiernili svoju nespokojnosť, sklamanie, úzkosť alebo hnev, obvinia partnera z niečoho, za čo nemôže. Zvyčajne to vedie k tomu, že začnú riešiť svoje problémy z nesprávneho konca.

Keď sa starosti z časti života jedného z partnerov prenesú do ich vzájomného vzťahu, dostáva spolužitie riadne zabrať. A hoci môžem zo svojej praxe potvrdiť, že kvalitný vzťah dokáže efektívne vyriešiť hlboko zakorenené osobné problémy, nie je všemocný na riešenie úplne všetkého. Hlavne, keď nevyjde na povrch pravá príčina toho, čo vzťahu vlastne vyčítame.

Niekedy sa to „pravé“ miesto, kam patrí vzťahový problém, nedá nájsť bez pomoci zvonka. Treba na to nadhľad a odstup niekoho, kto nie je emočne zainteresovaný vo vzťahu.

Podelím sa o šesť príbehov, v ktorých mali partneri zastreté problémy. Vyvolali emocionálnu nesúdržnosť, ktorá vzťahom zatriasla.
Ľudia aj okolnosti sú zmenené kvôli ochrane súkromia. Inak je v príbehoch premietnutá schéma, ktorá zacyklenosť vo vzťahu spôsobí. Tá má potom za následok, že sa partneri od seba vzďaľujú a vháňa ich to do deštruktívnosti – voči sebe, partnerovi, aj vzťahu ako takému.

Príbeh o zástupnom probléme

„Prežívam v meste stres, všetok ten hluk a smog ma zaťažujú. V hĺbke duše snívam, ako som niekde na samote, chovám ovce a pestujem bylinky,“ rozpráva mi 31-ročná Monika. Túži po tom, aby mohla uniknúť do vlastného sveta, ponoriť sa do čias predkov, ktorí žili pokojnejšie a vyrovnanejšie. Má však partnera, s ktorým splácajú hypotéku za byt. Monika začala byť popudlivá a zlostná voči Petrovi, s ktorým žije. Obviňuje ho z toho, že sa nechce presťahovať na vidiek a nechá ju trpieť. O svojej túžbe mu rozprávala, ale on ju berie ako rozmar a uťahuje si z nej. Takmer denne sa hádajú a vyzerá to, že sa už nedokážu dohodnúť na ničom.
Keď sme sa na Monikinu situáciu pozerali spoločne, uvedomila si, že hoci túži po živote na vidieku, nevie si predstaviť, že by sa niektorých vecí vzdala. Chcela by čaro dediny, ale aj kultúrne vyžitie a stretávanie sa s priateľmi na káve. Nebola si celkom istá svojou túžbou. Mala v sebe rozpor medzi realitou a ilúziou, ktorej chýbali jasné kontúry a finančná istota. Povedala si, že zmenu životného štýlu nemusí robiť drasticky a môže sa cez víkendy prácou na farme presvedčiť, či jej snívanie naplní očakávania. Na počiatku však bolo jednoduchšie obviniť partnera, že jej bráni v tom, čo by chcela robiť, než zistiť skutočnú príčinu svojej nespokojnosti a prevziať zodpovednosť.

Príbeh o nevyriešených problémoch z detstva

„Skutočne mám pocit, že ma nikto nechápe. Rozprávam až do vyčerpania a nikto si ma nevšíma. Poviem, že chcem byť sám v pracovni, ale aj tak mi žena nedá pokoj“, rozpráva zronený Peter. Vzťah medzi ním a jeho manželkou Katkou, matkou na materskej, sa tak prudko zhoršil, až si Peter začal klásť otázku, či svoju ženu ešte stále miluje.
„Nechápem to,“ vysvetľovala mi Katka. „Toľko viem o jeho práci, že keby ochorel, mohla by som ho v nej bez problémov zastúpiť. A aj tak sa stále sťažuje, že ho nepočúvam. Trávim skutočne veľa času tým, aby som tu pre neho bola a on to nedoceňuje, ani mu nedochádza, že to ide na úkor mňa a mojich potrieb, o ktoré sa nezaujíma.“

Pri skúmaní Petrovej potreby byť vypočutý a pochopený sme sa ocitli v jeho detstve. Keď bol malý, rodičia sa rozviedli a jeho pocity bezmocnosti a bezvýznamnosti zostali uložené v emočnej pamäti. „Nikto sa nezaujímal, ako mi je, čo si myslím, ani čo chcem,“ ťažko si povzdychol Peter. Jeho deti mu pripomenuli, že nechce dopustiť, aby si prežili niečo podobné ako on. Tým sa jeho dávno zabudnuté emócie obnovili a spustili obavy a úzkosť. Bol to jeho osobný problém, ktorý nemal so vzťahom s manželkou nič spoločné. Keď to Katka pochopila, už neprikladala Petrovým náladám takú váhu. Krízový stav vo vzťahu zažehnalo aj Petrovo rozhodnutie riešiť svoje emočné zranenie s terapeutom.

Príbeh o niekom treťom

Keď dvojica v krízovom stave za mnou príde, nie vždy hneď priznajú, že v hre je aj niekto tretí. Vyjde to však na povrch, lebo dlhodobé problémy dosiahnu vrchol práve preto, lebo jeden z partnerov, alebo aj obaja, majú ďalší vzťah. Mnohé paralelné vzťahy sa začínajú ako nevinné priateľstvo, lebo človek viazaný vo vzťahu si nehľadá ďalší vzťah. Začína sa to neškodne, ako popisuje Lucia: „Najprv som cítila pri bežnom rozhovore s kolegom iba akési príjemné mravčenie. Potom nasledovali dlhšie rozhovory, pri ktorých sme si obaja čoraz otvorenejšie vymieňali názory na život, a napokon aj na svojich partnerov.“ Lucia sa ani nenazdala a priateľské debaty s kolegom sa stali veľmi osobné. Sympatie silneli, až napokon prišlo k prvému náhodnému dotyku pri zalievaní kávy v kuchynke. Potom už nebolo cesty späť, lebo iskrenie prerástlo obom cez hlavu. Ich vzájomný vzťah sa stal čoraz dôvernejší, a hoci sa opakovane rozhodli, že si už nebudú telefonovať, po niekoľkých dňoch toto rozhodnutie prestali rešpektovať. Zrazu bola z ich priateľstva ľúbostná aféra.

Z takéhoto milostného pomeru vyplývajú trápenia znemožňujúce riešiť problémy v pôvodnom vzťahu. To si musela napokon Lucia priznať, lebo všetku svoju emocionálnu energiu vkladala do paralelného vzťahu s kolegom. Až keď vyšla najavo pravda, mohla sa Lucia s manželom otvorene rozprávať o tom, čo by potreboval ich dlhoročný vzťah na záchranu a čo chcú preto obaja urobiť. V ich prípade išlo „nadviazať“ na staré dobré časy, lebo mali vybudované pevné vzťahové jadro a rozhodli sa obaja pre záchranu vzťahu.

Príbeh o zľaknutí sa z číslovky

„Vôbec nijako to nesúvisí s tým, že som už mala štyridsať, aj tak by som od teba odišla. Nemá zmysel s tebou byť, iba sedíš pred telkou, nič ťa nezaujíma a ja som pre teba vzduch. Ani v posteli to nie je veľká sláva.“ Vypustí naplno paru Janka, ktorá síce partnera na sedenie „dovliekla“, ale iba preto, aby pochopil, že ona si ďalej pôjde svojou cestou. On si neodpustil uštipačnú poznámku, že to jej naháňanie stratených rokov už aj tak nedohoní a kto už by ju len chcel takú zvädnutú. To on si potrebuje nájsť mladšiu náhradu, aby mal pocit, že žije. Asi si viete predstaviť, ako som musela do tej roztržky vzájomného obviňovania sa rázne vstúpiť.

Vo svojej praxi opatrne používam termín kríza stredného veku. Ľudia sa voči nemu ohradzujú, lebo je spojený s mnohými zjednodušenými mýtmi. Avšak, psychológia ľudského správania nepustí. My v pomyslenej polovici života začneme, zvyčajne nevedomky, bilancovať svoj život a to, kam sme došli a či je to v súlade s našimi predstavami. V skutočnosti nemusí ísť o krízu so všetkými dramatickými prvkami, ktoré toto slovné spojenie naznačuje, ale má to významný vplyv na vzťah.
Pre niektorých mužov je zdrvujúce zistenie, že ich sexuálna výkonnosť pomaly klesá: v dvadsiatke zvládli tri orgazmy za noc a teraz majú čo robiť, aby sa im podaril jeden. Niektoré ženy zasa prepadnú panike, keď si všimnú, že si ich muži už nevšímajú. Začnú sa porovnávať s mladšími ženami a závidia im štíhlu líniu, životnú energiu a ľahkosť pri riešení problémov.

Viac než tretina mojich klientov, mužov aj žien, rieši situáciu, ktorá pripomína krízu stredného veku. Všetci sa jedného dňa zobudili s myšlienkou, že život je príliš krátky na to, aby… Každý prichádza s iným ukončením tejto myšlienky, ale všetci majú spoločné jedno: čas je vymedzený a oni nepoznajú deň zúčtovania. V tomto kľúčovom bode života si ľudia kladú otázky: Aký má život význam? Aký zmysel môžem dať svojej existencii?

Niektorí sa rozhodnú, že život je príliš krátky na to, aby sa v ňom trápili, alebo aby zotrvávali v nešťastných vzťahoch. Je to pre nich signálom, že si život treba ešte užiť a rozhodnú sa to vyskúšať s novým partnerom. Nie vždy sa to podarí, ale tá túžba je mocnejšia ako všetko, čo doteraz vybudovali a nasledujú víziu prísľubu niečoho lepšieho.

Iný spôsob, ako sa s tým ľudia vyrovnávajú je v popieraní. Vedie to k únikom, kedy začne človek nadmerne niečo užívať – látkové aj nelátkové, pohltí sa prácou, zahltí adrenalínom, rozohrá aférku, utráca na zbytočnosti, zverí sa do rúk plastických chirurgov…

Tak sa stane, že ľudia na úniku pred sebou nestíhajú prirodzene starnúť. A keďže pred sebou sa ujsť nedá, doháňa ich to zle pripravených zvládať seba aj vzťah.

Príbeh nadvlády sebarealizácie

„Nevládzem už ďalej zvádzať súboj s jeho firmou. Vždy som tá druhá. Je schopný ešte aj pri milovaní skontrolovať telefón a riešiť niečo pracovné. Môj svet ho nezaujíma, veď čo už by len mohlo byť vzrušujúce na mojej nudnej práci. Síce mi hovorí, že ma ľúbi, ale keby prišlo na rozhodovanie či ja alebo firma, bojím sa, že by jeho voľba bola jasná. Mňa potrebuje o trochu menej.“ S trpkým smútkom konštatuje Eva, ktorej na svojom partnerovi veľmi záleží, ale jeho posadnutosť prácou jej strpčuje život.

Medzi mojich klientov patria aj ľudia, ktorí majú problémy so schopnosťou milovať a byť milovaný. Nebýva to u nich tak, že by sa navzájom s partnerom potrebovali, ako je to u bežných zamilovaných dvojíc. Môžu mať veľmi blízky partnerský vzťah, no aj tak sa ľahko rozchádzajú. Nijakým spôsobom si svojho partnera nepripútavajú. Napriek tomu je ich partnerstvo pozitívne, ale ak by sa museli na dlhšie odlúčiť alebo by jeden z nich zomrel, vzali by to z filozofickej roviny. Takýto ľudia sa absolútne ovládajú a žijú podľa svojich vlastných pravidiel, aj napriek tomu, že majú radi svojho partnera. Príčinou ich „chladnosti“ je, že si vysoko cenia svoju sebarealizáciu. Ich práca je nadovšetko a za svoju pozíciu by dali život. Partner im v tom zvykne prekážať, lebo si nárokuje na viac pozornosti než to iné významné v ich živote. Keď sa takýto človek chce realizovať v maximálnej možnej miere, riskuje, že pritom zničí životy iných ľudí.

Viete si to dobre predstaviť, keď čítate životopisy slávnych ľudí. Obdivujeme ich a skladáme hold ich dielam, ale v koži ich partnerov by sme nechceli byť za žiadnu cenu.
„Cesta k sebarealizácii sa môže stať slepou uličkou: potreby vyššej kategórie nie sú také zreteľné, nesporné a ľahko ich možno zameniť za iné potreby vplyvom sugescie, napodobňovania alebo nesprávneho úsudku či zvyku.“ Tieto slová napísal americký psychológ A. H. Maslow v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Jeho povestná pyramída je hierarchiou piatich základných ľudských potrieb, od najnižších, ako sú fyziologické, až po najvyššie – potreby sebarealizácie a sebatranscendencie.
Doba, v ktorej žijeme nahráva na to, že sa reklama, marketing a médiá dostali na sofistikovanú úroveň obchodovania s potrebami. Poznáte to na sebe. Musíte byť poriadne v strehu, aby sa vám nestalo, že namiesto odhalenia, skúmania a pochopenia vlastného JA, si kúpite dovolenku, fľašu vodky alebo nové auto.

Príbeh rozdeľujúcej spirituality

„Takmer každé ráno stojac v zápche mi zíde mi na um, načo toto všetko je. Určite existuje aj niečo iné ako iba výkazy a prognózy. Chcel by som, aby môj život za niečo stál, a nie iba preflákať hodiny dňa, aby som apaticky zaspal pred telkou. Ako tak sedím v aute a pozerám sa na ostatných šoférov, je mi ťažko. Ak by som mal žiť znovu, chcel by som mať čas na premýšľanie. Zároveň by som chcel žiť s niekým, kto by si vedel vážiť každú sekundu.“ Uzavrie svoju sebareflexiu 52-ročný Marek.

Zažívam, ako čoraz väčšmi ľudí irituje sebastredný a materialistický spôsob života. Niektorých to dovedie k nejakej vyššej moci, mystickej alebo náboženskej.

Keď počúvam klientov, ktorí zamýšľajú opustiť svojho partnera, ako hovoria o svojej budúcnosti, ktorú si spájajú s harmóniou, naplnením a spokojnosťou, podobá sa to na spirituálne hľadanie. Pre Mareka sa hľadanie novej vedomej lásky stalo únikom zo všednej existencie a vstupenkou do skvelej budúcnosti. Pre jeho partnerku Betku, ktorá považovala ich partnerské puto za dosť pevné na to, aby posilnilo ich lásku, to bolo zdrvujúce. Nechápala, ako môže jej muž zahodiť roky spolužitia iba preto, že ho ťahá nejaká „duchárčina“. Bola s ním na jednom seminári a vydesilo ju to. Mala pocit, že to je ako sekta, kedy treba uctievať gurua, lebo on má návod, ako byť šťastný. Boj o svojho muža s ním prehrala. Jeho očarenie prísľubom slobody a éterickej lásky bolo silnejšie.
Zažila som v inom príbehu vytriezvenie z takéhoto nadšenia, ale pre vzťah už bolo neskoro. Okúzlenie ilúziou dokonalosti má moc dočasne pretvárať potenciál človeka, ale netrvá to večne. Hoci partnerské spolužitie prispieva k prežívaniu života naplno, samo osebe nedokáže zmeniť prázdny život na zmysluplný, pokým sa tak nerozhodnú obaja partneri. K tomu si treba veci odkomunikovať ešte skôr, než príde k emočným a spirituálnym únosom.

Život ako telenovela?

Všeobecná nespokojnosť a zatrpknutosť prameniaca z toho, že nám nie je dobre samým so sebou, sa odráža v našom partnerstve. Zrazu sa niečo, čo skvelo fungovalo, mení na niečo pokazené. Lenže čo si s tým počať, keď práve na toto sme manuál nedostali?
Pri zásadných otázkach, aký zmysel má život alebo ako sa môžem znovu zaľúbiť do svojho partnera, sa to neoplatí riešiť ako v seriáloch, kde sa ľudia konfrontujú ihneď a rozmýšľajú až neskôr. Zákonitosť je, že tajomstvá vždy vyjdú najavo a postavy si zvyčajne vyberú najdramatickejší spôsob konania – pre pozeranie je to skvelé. Akurát, v harmonických partnerstvách práve toto nefunguje. Než vynesieme ortieľ nad svojím partnerom, mali by sme si urobiť poriadok v sebe, vyjasniť si kto sme, zrovnať si očakávania, upratať sklamania a potom do toho prizvať partnera. Je pravdepodobné, že tiež rieši svoj náklad. Spoločne sa dá potom odtiahnuť niekde, kde bude bezpečne zrecyklovaný. Či už v prospech alebo v neprospech vzťahu, ale bez zbytočných melodramatických gest a pozraňovaných ľudí, o deťoch nehovoriac.

Dať to najdôležitejšie – seba, na prvé miesto, aby tam potom mohol byť aj vzťah

Sme sociálne párové bytosti a jeden bez druhého neprežijeme. Keď sa však spárujeme spôsobom, ktorý popiera našu integritu a autonómiu, máme problém. Zrazu život nemá taký zmysel, že by nám to dávalo zmysel. Často dostávam od klientov otázku, ako si má človek zaplniť prázdne miesto, ktoré je také významné, že tam tá prázdnota vyrába čiernu dieru. Každý si potrebuje nájsť vlastnú odpoveď, aby bola v súlade s jeho vlastným svetonázorom a odrážala hodnoty a postoje, ku ktorým sa hlási. Moja skúsenosť hovorí, že keď si človek svoj život vyladí sám za seba, potom ladí aj so životom toho druhého. Rešpekt a úcta k svojmu svetu nám pomáha akceptovať hodnotový svet toho druhého. Ponúkam inšpirácie za seba pre plnohodnotný živote s nádejou, že v nich nájdete impulz pre svoje vlastné hľadanie.

Namiesto konzumovania tvorte

Žijeme v dobe, keď sa cení iba činnosť, ktorá zarába peniaze. Je to zákerný manipulačný tlak, nedajte sa ním zatlačiť do kúta. Ak vás nejaká činnosť teší, hoci z nej nie je extra výsledok a nie je kvantifikovaná, aj tak sa jej venujte. Jej hodnota je v tom, že vám vytvára dobrý pocit zo seba a roztopaš z toho, že hoci nemusíte, môžete. Vymeňte teda pozeranie športu v telke za vlastný pohyb, vo svojom tempe a rytme, s vlastnými endorfínmi. Namiesto hotových jedál si uvarte podľa seba, hoci so zapísaním sa na kurz varenia. Zoznam kurzov je nekonečný – môžete čokoľvek – od kreatívy, praktických zručností, jazykových, rozvíjajúcich… Zmyslom je nesedieť doma a nedávať roly obete dôvod na výkon hodný Oskara.

Cesta je dôležitejšia ako jej cieľ

Neraz nepotrebujeme doraziť do cieľa, aby sme v ňom boli. Život nie je celkom ako bežecké preteky, ale oplatí sa neprešprintovať ho, ale odbehnúť ako maratón. Minimálne nás to naučí rozkladať sily, hospodáriť s energiou, zvládať emočné nepohodlie, prekonávať krízy a prísť na poznanie, že aj tak je všetko v hlave. Je rozdiel, keď si povieme, že nevládzeme a zastaneme vyčerpaním, alebo si povieme, že necháme nohy v ľahkom pohybe a budeme poriadne vydychovať, aby sme nabrali ďalšie sily.

Pýtajte sa, na čom skutočne záleží

Keď robíme závažné životné rozhodnutia a vyberáme si z rázcestníkov na životnej križovatke, uvedomíme si, že život a láska sú časovo obmedzené hodnoty. Vedomie toho nám pomáha s motiváciou, ako čo najväčšmi využiť ponúkané príležitosti a nepremárniť niečo, čo potom ľutujeme. Eckhart Tolle to trefne vystihol: „Naša myseľ je zaťažená nezmyselným bremenom stoviek vecí, ktoré budeme musieť urobiť v budúcnosti, namiesto toho, aby sme sa sústredili na jednu jedinú vec, ktorú môžeme urobiť práve teraz.“

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Prešla som jednu etapu životnej cesty bez toho, aby som sa „hlbšie“ pozerala do svojho srdca. A hoci sa mi naplnil detský sen a roky som pôsobila ako publicistka, moje pravé poslanie je v pomáhajúcej profesii. Môj osobný zmysel života „prehovoril“ presvedčivo a zanietene, keď som objavila koučovanie. Teraz som šťastná, že môžem „hľadajúcich“ sprevádzať na ceste za otvorením brány do vlastného vnútra, aby si zodpovedali, kým sú, čo v nich je a kam chcú smerovať.
Mgr. Janette Šimková
certifikovaný kouč RCS