Dušu si niekedy predstavujem ako sklad pod galériou. A taký sklad potrebuje občas vygruntovať. Zbierajú sa tam rôzne obrazy – vydarené aj nevydarené, hodné vystavovania, aj také, ktoré nestoja za veľa. Budú tam hodnotné, aj gýčové, abstraktné, aj romantické, moderné, aj klasické… Celá kopa obrazov, jedných cez druhé, že ani nemáme poriadny prehľad, ktoré sú ktoré.
Každý taký obraz má v sebe pocit. A keď sú také navrstvené, miešajú sa ako farby na palete. Pri prílišnom miešaní zanikajú pôvodné odtiene a vzniká jedna šedo šeredná farba, ktorá dokáže všetko ucápať. Moja skúsenosť hovorí, že to celé dokážem znefarebniť, keď mám tendenciu mať všetky pocity pod kontrolou. Že ich musím spracovať, skrotiť, umierniť, ukázniť, popraviť… Zistila som, že čím viac sa ich snažím krotiť, tým viac sa vzpierajú a vyrábajú temné šero.
Jedno na ne platí – musíme ich prijímať také, aké sú, priznať si ich a nakoniec ich nechať odplynúť. Pocity sú ako vlny. A pohyb vĺn je upokojujúci. Pocit prichádza a my ho prijímame: „Pravdaže, že ma to naštvalo a ranilo.“ Necháme ho pôsobiť: „Som smutná a mám na to právo.“ A nakoniec ho necháme voľne uplynúť: „Bola som smutná, ale už je to preč.“
Pri niektorých pocitoch máme pocit, že sú príliš veľké, príliš nástojčivé, príliš nemiestne a jednoducho zlé. Cítime vtedy, že s nami nie je niečo v poriadku. Vtedy si potrebujeme pustiť z automatu hlásenie: „Na tom, že si smutná, nahnevaná, rozhorčená, ponížená… nie je predsa nič divného.“ To sme si iba osvojili hodnotenie, že naše pocity nie sú normálne. Zabudli nás totiž naučiť, že priznať si emóciu ešte neznamená, že sa podľa nej budeme aj nutne správať.
Ľudí, ktorí vám lezú na nervy, nejdete rovno biť, ale v duchu si priznáte: „Štveš ma neskutočne, ale na tom nie je predsa nič divného.“ Takže vždy, keď budete mať pocit, že padáte do čiernej diery svojho galerijného skladu, len si posvieťte a položte obraz s pocitom do príslušného sektoru, nech v tom nie je bordel.
