Ako dokážeme prekonať to najhoršie?

Publikované v mesačníku Moja psychológia v čísle 4/2020

Život prichádza so skúškami, ktoré majú preveriť nakoľko sme mu oddaní, aj keď nám prináša ťažké veci. Všetci túto jednoduchú pravdu chápeme, ale delíme sa na dve skupiny podľa toho, či sa nám to páči, alebo nie. Vždy je v nás totiž niečo, čo sa zúrivo bráni zmene. Ale aj niečo, čo zmenu víta a pokladá ju za obohatenie. Ten druhý rys udržiava ľudstvo pri živote. Máme preto na výber: môžeme sa uzavrieť, alebo oslobodiť; môžeme sa ľutovať, alebo oslavovať príležitosť na zmenu postojov a obnovu.

Keď na konci marca píšem tento článok, kríza súvisiaca s Covid-19 nenecháva nikoho na pochybách, že prežívame divné dni. Niektorí to dokonca prirovnávajú k vojnovej kríze, ktorá zadefinuje celé desaťročia.

Naša psychika dostáva zabrať, aby zvládla dni bez istôt a odpovedí, koľko to bude ešte trvať a aké to bude, keď krízový stav a izolácia pominie. Racionálne vieme, že všetko čo sa nám deje, to dobré aj to zlé, je život sám. Emócie na to reagujú nepohodlím a namietajú, že je v tom priveľa strachu, obáv, stresu a neistoty. Pocity nevieme upokojiť tým, že im povieme, aby zostali v kľude. Stojíme pred výzvou, ako hľadať v tomto novom nastavení niečo, čo budeme mať radi a z čoho sa poučíme. Čaká nás zmena postoja, v niečom aj nedobrovoľná, ale nutná a prínosná. Môžeme z nej veľa pre seba vyťažiť.

Vyhodení z vyjazdených koľají

Jednotvárne rutinné zvyky, v ktorých často uviazneme, vytvárajú vyjazdené koľaje. Mnohé z nich sa po čase stávajú neužitočnými, ale nahrávajú našej pohodlnosti a samopašnosti, tak ich nemeníme, lebo by to stálo námahu.

Existuje veľa variácií príbehu o dopravnej značke na začiatku dlhej, prašnej cesty na Aljaške. Na značke je napísané: „Vyberte si starostlivo svoje koľaje. Budete v nich dlho.“ Každý máme svoju aljašskú cestu a čas strávený v koľajách. Posolstvo je vždy rovnaké: akonáhle sa raz do koľají dostaneme a zostaneme v nich dlho, nebýva ľahké dostať sa z nich von.

Teraz sme z nich nasilu vystrčení a príde nám, že aj nepripravení. Dobrá správa je, že si môžeme v kľude zvoliť nové koľaje, také, ktoré nás dovedú na podnetnejšie cesty plné obohacujúcich zážitkov. Najskôr to však od nás chce revíziu svojej viery, charakteru, hodnôt, postojov, životného cieľa a ikigai – ako hovoria v Japonsku dôvodom, prečo vstávať ráno z postele.

Skontrolujme si svoj život

Myslím si, že všetky ľudské systémy vyžadujú neustálu obnovu. Inak strácajú pružnosť. Tuhnú im kĺby. Zabúdajú na to, čo mali rady. Sily, ktoré pôsobia proti obnove, sú nostalgia a obrovská túžba po tom, aby veci zostali rovnaké ako vždy, pretože minulosť bola údajne šťastná. Ale my musíme ísť ďalej. Ako uliata sedí aj na aktuálnu situáciu táto sentencia od Johna W. Gardnera, amerického ministra zdravotníctva, vyrieknutá v 70. rokoch 20. storočia.

Filozofi aj vedci sa zhodujú na tom, že náš život má štyri dôležité dimenzie: fyzickú, mentálnu, sociálnu a spirituálnu. Každej tejto oblasti potrebujeme venovať úprimnú pozornosť a náležitú starostlivosť. Aktuálne nás pod vplyvom záťažových okolností čaká ich vylaďovanie a obnovovanie. V starom režime, ktorý automaticky počítal s mnohými zárukami, to už nebude možné.

Fungovanie pred krízou nám dávalo riadne zabrať pri udržiavaní zdravej rovnováhy v týchto štyroch dimenziách, aj medzi nimi. Máme každý na sebe odskúšané, čo to s nami urobí, keď sa o svoje vyvažovanie nepostaráme. Zraniteľnosť, nízka frustračná tolerancia a slabá odolnosť voči stresu z nás robia zbytočne krehké bytosti náchylné na duševné zlomeniny.

Kŕmiť štvorhlavého draka

Každá z dimenzií nášho života obsahuje základné potreby, ktoré keď nie sú dostatočne naplnené, chradneme. Hoci o nich dobre vieme, zvykneme ich prehliadať alebo odsúvať ich nasýtenie na neskôr. Keď to s ignoráciou preženieme, príde niečo, čo nás uzemní a prinúti spomaliť, aby duša dohnala telo. Či už cez chorobu, stratu radosti zo života alebo rovno vyhorením.

Malé pripomenutie, čo sa nám oplatí na úrovni štyroch kľúčových potrieb strážiť. K tomu patrí ohraničovanie – nás samých, aj toho, čo všetko si blízko seba pustíme.

Fyzické potreby

Výživná strava, pitný režim, dostatočný odpočinok a pravidelné cvičenie – klasika. Rada by som dala do pozornosti niečo, čo opomíname. Hlava a telo sú jedno. Keď zlepšujeme svoju fyzickú stránku tým, že sa o svoje telo dobre staráme, pozdvihujeme tým aj ostatné dimenzie svojho života. Už ste počuli rozprávať fajčiara alebo niekoho, kto sa zbavil nadváhy, ako si pochvaľuje, že sa cíti ako nový človek a začína odznova. Tá chuť, odhodlanie a motivácia prináša viac energie a premieta sa do všetkých oblastí života.

Sociálne potreby

Čo je tým najkrutejším trestom vo väznici? Samotka, ktorá sa postará o absolútnu izoláciu od druhých ľudí. Človeku sa tým znemožňuje naplnenie jednej z najzákladnejších potrieb – ľudského kontaktu. Preto sa tak kŕčovito držíme starých priateľstiev a neopúšťame ich, ani keď vyhasnú. V osobnom rozvoji platí pravidlo, že sme priemerom piatich ľudí, s ktorými trávime najviac času. Keď sa im nechceme podobať, potrebuje sa otvoriť novým vzťahom a pritiahnuť si do života ľudí, ktorí nás podporia a potiahnu. Je na to dobrý indikátor od Susan Jeffers: „Ak sa rozprávate s ľuďmi, ktorí vždy zavrhujú vaše nové príležitosti, nie sú to dobrí ľudia na rozhovor. Zdvorilo sa poďakujte a choďte za niekým iným.“

Mentálne potreby

Tak, ako si vyberáme, čo posielame do žalúdka, by sme si mali vyberať aj podnety, ktoré dávame hlave. Nadmerná kritickosť a sťažovanie sa sú ako kazajka a jej zovretie znemožňuje prístup myšlienok k slobode voľby. Keďže názory sú iba naše vlastné interpretácie toho, čo sa okolo nás deje, nie sú to isté, čo skutočnosť. Toto radi prehliadame.

Keď sú naše názory negatívne, je negatívne aj naše vnímanie vlastnej osobnosti a sveta okolo nás. „Vymazanie“ názorov znižujúcich našu sebadôveru, a ich nahradenie názormi, ktoré ju posilňujú, si vyžaduje prácu na sebe. Potrebujeme si osvojiť a vytvárať emočne podporné myšlienky pri tom, ako uvažujeme o sebe. Ťažisko spočíva v sústredení sa na to, čo robí náš život dobrým a zmysluplným, a nie hromžením na to, čo je zlé a na čo nemáme dosah.

Duchovné potreby

Väčšina ľudí uznáva, že existuje nejaká vyššia moc, ktorá nás presahuje. Môžeme sa naučiť duchovne obnovovať otvorenosťou voči tomu, čo nás o tom, čo znamená byť človekom, učili a učia veľké postavy rôznych náboženstiev a veľkí filozofi. Ničia viera nemá monopol na múdrosť sveta.

Sultán pošle troch bratov, aby našli „najpozoruhodnejší predmet na Zemi“. Ten z bratov, ktorému sa podarí objaviť najväčší poklad, získa celé kráľovstvo. Prvý sa pustí do pátrania a prinesie slonovinový prútik. Keď ním človek zamáva, uzrie, čo si len zaželá. Druhý brat prinesie zázračné jablko. Jeho vôňa dokáže vyliečiť každé trápenie. Tretí brat donesie čarovný koberec, ktorý dokáže človeka preniesť kamkoľvek, jednoducho tým, že pomyslí na miesto, na ktorom sa chce ocitnúť. Takže, čo je lepšie? Schopnosť vidieť do diaľky? Schopnosť liečiť a zotavovať? Alebo schopnosť duchovného letu? Jeden za druhým bratia vychvaľujú predmety, ktoré našli. Sultán však napokon mávne rukou a vyhlási: „Žiaden z nich nie je lepší než druhý, pretože bez jedného by boli ostatné nanič.“ A rozdelí kráľovstvo medzi bratov rovnomerne na tri diely. Príbeh Fahtah Kellyovej opisuje úžasné sily intuície, vnútorného nadhľadu, zmyslového liečenia a duchovnej extázy, ktoré sa v nás skrývajú. Keď ich rozvíjame, napríklad cez celoživotné učenie sa, stávame sa „osvietenými“. V zmysle, že naša duchovná sila si poradí s prekážkami bez toho, aby nás zložila na kolená.

Cesta k vnútornej sile a posilneniu duševnej imunity

Keď sa zatúlame na svojej ceste, prosíme o znamenia, ktoré by nám ukázali, ako ďalej. Niet lepšej navigácie, ako sú hodnoty. Determinujú naše správanie, rozhodnutia, aj našu vlastnú sebahodnotu.

Sebaistí ľudia veria tomu, že si zaslúžia žiť bez odkladania a čakania. Keď na nich prichádzajú pocity neistoty, “záchranu” nachádzajú v tom, že sa otvoria slobode voľby, opustia bublinu pohodlia a trúfnu si ísť mimo komfortnú zónu. Vďaka tomu nepodvádzajú samých seba, lebo na vlastnej koži zažijú, že sú schopnejší, než si mysleli a majú o tom dôkaz v podobe konania. Keby som to zjednodušila, tak máme voči sebe povinnosť „nájsť sa a uskutočniť sa“. To nás posúva bližšie k sebe a potom aj k svojmu šťastiu a spokojnosti. A schopnosti konať dobro a prospievať svetu.

Cvičenie „Revízia hodnotového sveta“

Dôkladne spoznať svoj hodnotový systém, vyjasniť si ho pre seba a usporiadať, má skvelé revitalizačné účinky. Zrazu nám veci zapadajú a dávajú zmysel, čo nás púšťa opúšťať staré vzorce a schémy, ktoré idú na zotrvačnosť a majú na svedomí cyklenie sa.

  1. Napíšte si desať vecí, je jedno v akom poradí, ktoré sú pre vás dôležité.
  2. Teraz zoraďte týchto desať vecí podľa toho, ako sú pre vás dôležité.

Vyzerá to ako jednoduché cvičenie, ale keď ho chcete urobiť úprimne a poriadne na papier, dá vám zabrať. Mojim klientom trvá hodiny alebo aj celé dni, než si svoj zoznam definitívne usporiadajú. Všetci sa zhodnú na tom, že ten čas za to stál. Výsledkom je uvedomenie, že sa potrebujú viac snažiť žiť podľa svojich princípov a zásad. Len vtedy prichádza integrita a autentickosť. Je rozdiel medzi tým, niečo verbálne deklarovať, a niečo iné aj podľa toho žiť a zásadovo sa tým riadiť.

Pozor na mentálnu lenivosť

Mentálna sila dokáže chaotické myšlienky robiace hypotetický poplach spacifikovať. Koľko z našich každodenných myšlienok je konštruktívnych a objektívnych? Nepomerne menej, ako tých emočne vysiľujúcich a sabotujúcich. Keď sa necháme učičíkať v pohodlnom, starom móde, lebo sa nám nechce do zmeny, sme stratení. V slovách Lesa Browna je to trefne obsiahnuté: „Bez ohľadu na to, akej výzve teraz čelíte, vedzte, že neprišla, aby ostala. Prišla, aby pominula. Počas týchto chvíľ robte, čo môžete, s tým, čo máte, a požiadajte o pomoc, ak ju potrebujete. Predovšetkým, nikdy sa nepoddajte. Pozrite sa na veci také, aké sú. Dobre sa o seba postarajte. Nájdite si spôsob, ako si môžete doplniť energiu, posilniť vieru a celý sa opevniť. Vo vás je sila, ktorá je silnejšia ako čokoľvek, čomu čelíte. Choďte do seba… preniknite do tejto sily. Vedzte, že nájdete odvahu, moc a rozhodnite sa, že prejdete cez všetky pády. Máte niečo výnimočné… Máte úžasnú silu v sebe.“

Cvičenie “Používaj to, lebo o to prídeš“

Príslovie, ktoré poznáme všetci. Na nič sa neaplikuje lepšie ako na mozog. Keď ho nebudeme precvičovať, atrofuje rovnako ako nepoužívaný sval v tele. Neurovedy nás zásobujú dôkazmi, ako vďaka neuroplasticide dokáže mozog zostať vo výbornej kondícii aj vo vysokom veku.

Príležitostí naučiť sa niečo nové v akomkoľvek veku a denne stimulovať mozog je nekonečne veľa. Rozmach online vzdelávania nám ponúka nespočetne možností študovať takmer čokoľvek, pre čo sa rozhodneme a nemusíme pritom fyzicky nikam chodiť.

Máte pre seba vyjasnené:

  1. Aké nové zručnosti sa chcete naučiť?
  2. Akým novým skúsenostiam sa chcete vystaviť?
  3. Ako má vyzerať vaša staroba, aby ste si ju užívali?

Do koša s negatívnymi vecami

Predstavte si svoju dušu ako hard disk. Vo vašej duši sa ukladá všetko, čo prežijete, vidíte a cítite. Celý váš život je v nej navždy uložený v tisícoch súborov. Na rozdiel od hard disku však nič nemožno vymazať. Spoločné majú to, že sú to energeticky nezávislé pamäťové médiá a neodradí ich výpadok prúdu. Ten sa duši snažíme spôsobovať, keď ju nútime zabúdať.

Hoci súbory s negatívnymi informáciami nevieme z nášho duševného úložiska odmazávať, môžeme ich prekrývať súbormi šťastia a pekných okamihov. Vieme tak vytvárať celé zložky plné nádeje a dôvery a zapĺňať svoj disk pozitívnymi vecami. To zlé z neho síce nezmizne, ale časom sa dostane do úzadia a stratí vplyv na náš život, keď budú prevažovať, hoci o kúsok, dobré a príjemné zážitky a spomienky.

Cvičenie na zvyšovanie citlivosti ku krásnym a šťastným okamžikom

Vďaka nemu si dokážete vedome vytvárať pozitívne súbory a pridávať ich k svojmu životu, aby mali na vašom hard disku prevahu nad tými menej priaznivými.
Odpovede na nasledujúce otázky vám ukážu, nakoľko je vaša hlava zásobená proaktívnymi stimulmi. Keď prídete na to, že sa vám to prepadáva do reaktívnosti, o pár riadkov ďalej nájdete „pomôcku“, ako to ťahať smerom k pozitívnym možnostiam.

  1. Aký význam má vo vašom živote nádej?
  2. Akú predstavu si spájate s výrazom „dobrý život“?
  3. Veríte, že to „zlé“ možno vyliečiť tým „dobrým“?
  4. Aké aktivity vám prinášajú posilňujúce a krásne pocity?
  5. Čo vám prináša silu a radosť?
  6. Keby si ste mohli zapriať tri želania, ako by zneli?

Zmäkčovanie tvrdých okamihov

Pozitívna psychológia má na to skvelý nástroj. Ponúka koncept naučeného optimizmu a vychádza pritom z predpokladu, že talent pre radosť je možné, rovnako ako ktorýkoľvek iný talent, kultivovať a rozvíjať. Chce to takú maličkosť – mentálnu prácu s vedomým spochybňovaním negatívnych myšlienok či vnútorných dialógov.
Aj pre rodených pesimistov je optimizmus súčasťou ľudskej prirodzenosti. Evolučne sme ho potrebovali, aby sme mohli myslieť dopredu a vedeli si predstaviť dôsledky zahŕňajúce našu vlastnú smrteľnosť. Vďaka optimistickému pohľadu sme prežili a prispôsobili sa aj nehostinnému a nepriateľskému prostrediu.

Výhodnejšie je vidieť pohár poloplný

Výskumy na dvojčatách preukázali, že optimizmus má genetický podklad. Podľa výskumu Roberta Plomina je optimizmus a pesimizmus dedičný asi z 25 %. Iné výskumy dokazujú, že optimizmus má síce genetický podklad, ale je ovplyvnený aj skúsenosťami.

Skupina psychológov napríklad analyzovala životopisy, ktoré v roku 1900 napísali novicky pred zložením rehoľného sľubu a pred vstupom do kláštora. Vedci zistili, že 90 % z najoptimistickejšej štvrtiny mníšok vo veku 84 rokov stále žilo. Naopak, len 34 % z najmenej optimistickej štvrtiny všetkých mníšok ešte žilo. Okrem toho 54 % z najoptimistickejšej štvrtiny bolo stále nažive aj vo veku 94 rokov. A po preskúmaní množstva iných faktorov sa ukázalo, že úroveň optimizmu bol jediný faktor, ktorý významne súvisel s dĺžkou života.

Iní rozsiahly experiment, ktorý viedol psychológ Martin Seligman, skúmal poisťovacích agentov, ktorí boli rozdelení na optimistov a pesimistov a porovnával ich výkon. Po druhom roku trvania experimentu uzavreli optimisti o 57 % viac životných poistiek než pesimisti.

Cvičenie: „Tréning na optimistu“

Mám pre vás päť tipov + jeden záchranný, ako hlavu získavať pre optimizmus. Sú voľnou interpretáciou toho, čo o tejto téme viem a čo ma naučila vlastná skúsenosť.

  1. Jednou z najúčinnejších techník na polemizovanie s negatívnym presvedčením je hľadať dôkazy poukazujúce na to, že ste svoj katastrofický scenár zveličili. Keďže ho nejdete núkať Hollywoodu, uberte z preháňania a zisťujte, čo sa v skutočnosti deje. Snaží sa vás hlava dostať do iluzórnej krízy, aby ste boli vystresovanejší a ona prebrala kontrolu? Nechytajte ju pri tom a zatrhnite jej vyrábanie pokračovaní z potenciálne nepravdepodobnej katastrofy. Položte si k tomu tri jednoduché otázky: 1. Je to pravda? 2. Je to potrebné? 3. Je to láskavé?
  2. Vždy, keď sa pristihnete pri tom, ako ide vaša energia do sťažovania, hundrania, frflania, šomrania, kritizovania, vrčania… zastavte sa a spýtajte samých seba: Čo je to, čo teraz skutočne potrebujem? Predpoklad je, že vaša pozornosť pôjde radšej v ústrety niečomu, čo jej vyrobí dobrý pocit, než na analyzovanie toho, na čo nemáte dosah. Chce to tréning, ale viete sa odučiť reagovať na všetko ako po uštipnutí hadom.
  3. Vaša hlava miluje premietať staré epizódy toho, čo sa vám nepodarilo. To má nachystané automaticky. Keď to zistíte, pošlite ju do kartotéky vytiahnuť príjemné a dobré veci, ktoré si potrebujete pripomínať čo najviac. Vždy, keď sa vo vnútri vás bude preťahovať minulé zlé a minulé dobré, nakloňte sa na stranu dobrého. To vás naučí lepšie vnímať, aké sú veci tu a teraz, vo vašom aktuálnom prežívaní. Iba na to totiž máte dosah.
  4. Založte si denník vďačnosti, do ktorého si budete zapisovať pozitívne zážitky dňa. Nakreslite, napíšte niečo dobré, potešujúce…, čo ste zažili a za čo ste vďační. Môže to mať podobu týchto konštrukcií: Ďakujem za to, že mám…, že som… Ďakujem, že sa mi nestalo… Potrebujete pritom vytrvať aspoň mesiac, potom to už pôjde s ľahkosťou a efekt pocítite denne. Systematické sústreďovanie sa na niečo dobré totiž upevňuje neurónové spojenia zodpovedné za pozitívnejší pohľad na svet.
  5. Keby vás pesimista ťahal k zemi, môžete si pomáhať odhodlaním Antonia Gramsciho: „Som pesimista, pretože som inteligentný, ale som aj optimista, pretože mám pevnú vôľu.“
  6. + posledná pomoc: Keď si potrebujete hodiť záchranné koleso pravého optimizmu, doprajte si uistenie, že aj keby ste všetko mohli stratiť, aj tak môžete všetko mať. Lebo nie ste obeť, máte zodpovednosť za seba vo svojich rukách.

Objavte svoje silnejšie JA

Štúdie neustále dokazujú, že ak máme na výber príliš veľa možností, nebudeme si z nich vedieť vybrať a nakoniec sa budeme cítiť tak unavene, že si nevyberieme ani jednu. To vedie k pocitom preťaženosti a stratenosti.
Mnohí moji klienti žijú s pocitom, že je toho na nich priveľa. Zažívajú úzkosť, lebo nevedia, čo by mali urobiť, aby z toho boli iba dobré voľby vyhovujúce všetkým. Takéto očakávania od seba ich vedú k tomu, že všetko len zvažujú, premýšľajú o tom, strachujú sa a mučia samých seba. Nie sú schopní napokon urobiť nič. Nastupuje zahltenosť, ktorá vyrába paralýzu z analýzy, vypína logiku a podnecuje aktivitu negatívnych emócií.

Cvičenie „Výpis z pamäti“

Bez cenzúry si spíšte si zoznam všetkých vašich problémov a rozhodnutí, ktoré vám znepríjemňujú život. Celkom si od nich vyprázdnite hlavu. Nebojte sa toho, čo z vás vylezie, papier to znesie. Keď to budete robiť poctivo, na vašom výpise budú od triviálnych malých vecí typu čo nakúpiť do špajze, cez problémy v práci a vo vzťahoch, až po problémy týkajúce sa existenčnej slobody alebo zmysluplnosti. Všetko môže byť zapísané v náhodnom poradí. Nech je to čokoľvek, čo vám nedá spávať a kazí vám trávenie, von s tým.

Hlava sa cíti preťažená práve preto, lebo sa snaží udržať príliš veľké množstvo informácií. Akurát, nemá program na to, aby všetky tie informácie prehľadne potriedila, vyrába iba jednu chaotickú spleť. Preto zabúdame na dôležité veci a cítime, že je toho na vás priveľa. Darmo lejeme do plnej šálky čerstvú kávu, keď je v nej tá z predošlého dňa. Najskôr potrebujeme vyprázdniť svoju pamäť, aby ste ju opäť mohli použiť.

Keď budete mať zoznam hotový, označte si na ňom veci, ktoré musíte urobiť ako prvé. Napokon, odkladáte ich už dlho. Pustite sa do nich postupne, aby ste ich mohli odškrtávať z výpisu svojej pamäti. Zistíte tiež, že mnohé máte presunúť do kategórie „na toto nemám dosah, toto je bez riešenia“. Garantujem vám, že príde nesmierna úľava a uvoľnenie tlaku. To spôsobí väčšiu ľahkosť bytia a vaša pozornosť sa môže upriamiť na veci, ktoré sa postarajú o váš dobrý pocit zo seba.

Paradox nášho snaženia

Čím viac nasledujeme sebecké sklony svojej ľudskej prirodzenosti, tým viac vyhľadávame sebauspokojenie, a tým prázdnejší si prídeme. Nič z tých vecí, o ktorých nám svet hovorí, že by sme sa mali o ne neustále usilovať: ​​neobmedzená zábava, luxus, moc, postavenie, nikdy nevedie k pravej radosti a naplneniu. Život totiž funguje presne opačne. Skutočnú radosť a naplnenie nachádzame v dávaní a slúžení. Učiť sa prekonávať svoju sebeckosť, egoizmus a individualitu je jedna z najväčších výziev, s ktorou sme konfrontovaní neustále. Keď chceme spoznať, čo znamená byť vedomým človekom, musíme zakúsiť, že v živote záleží aj na niečom inom, než na našom uspokojení. Každý z nás, či už vedome alebo nevedome, vykonáva nejakú službu pre druhých. Mahatma Gandhi nás povzbudzoval, aby sme zvyk vedome slúžiť druhým kultivovali, aby naša túžba slúžiť neustála rástla a priniesla šťastie nielen nám, ale celému svetu.

To, čím nás život odmeňuje, bude vždy v priamej úmere k tomu, čím životu prispejeme.
Slovami Tary Westoverovej v knihe Vzdelaná: „Život pozostáva z množstva rozhodnutí, rozhodnutí, ktoré robia ľudia spolu aj sami, a ktoré spoločne vyústia do jednej udalosti.“

 


 

Mgr. Janette Šimková, životná a vzťahová koučka. Je priekopníčkou life koučingu na Slovensku a počas svojej dvanásťročnej praxe s tromi tisíckami odkoučovaných hodín pomohla mnohým klientom zmeniť pohľad na život. Sprevádza ľudí k tomu, aby sa nevracali späť s pokusom o nový začiatok, ale začínali tam kde prestali, aby vytvorili nový koniec.

Je autorkou troch kníh a má vášeň pre kreovanie workshopov zameraných na sebarozvoj a sebazdokonaľovanie.

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Prešla som jednu etapu životnej cesty bez toho, aby som sa „hlbšie“ pozerala do svojho srdca. A hoci sa mi naplnil detský sen a roky som pôsobila ako publicistka, moje pravé poslanie je v pomáhajúcej profesii. Môj osobný zmysel života „prehovoril“ presvedčivo a zanietene, keď som objavila koučovanie. Teraz som šťastná, že môžem „hľadajúcich“ sprevádzať na ceste za otvorením brány do vlastného vnútra, aby si zodpovedali, kým sú, čo v nich je a kam chcú smerovať.
Mgr. Janette Šimková
certifikovaný kouč RCS