Čo je to najmenšie v živote, keď si v najväčšom splíne, že ti stačí jeden pohľad, myšlienka, aby si sa dostala do pohody? Máš takúto kotvu? A zažívaš vôbec takéto situácie? Opýtal sa ma klient.
To, k čomu sa utiekam v dobrých aj náročných časoch je viera v lásku – k sebe, k ľuďom, k svetu… Riadim sa tým, že čím viac lásky rozdám, tým viac jej bude všade okolo mňa. Láska si poradí so všetkým. Áno, sú veci, bez ktorých nedokážeme žiť, lenže hoci ich máme, bez lásky si ich potom nevieme užívať.
Ďalšou neodmysliteľnou hodnotou je pre mňa zmysluplnosť. Bola som stvorená pre službu druhým a to mi vždy kryje chrbát, lebo viem, prečo som tu a ako môžem byť nápomocná. Som idealistka a verím v možnosti, ktoré nevidno. Naučila som sa proaktívnemu prístupu a nedávam sa tlačiť do kúta pocitom hnevu, vzdorovania alebo nástojčivosti – aj keď sú momenty, kedy ma to povláči. Najväčšiu bezmocnosti cítim, keď narazím na ľudskú obmedzenosť a zaťatosť, nevraživosť a netoleranciu. Učím sa pri tom pokore a akceptácii toho, že z nejakého dôvodu, ktorému síce práve nerozumiem, to má byť tak.
Keď mi je nanič, lebo som v nerovnováhe, uvedomujem si, že je to stav dočasný a pominie. Nechávam cez seba bolesť prechádzať a súcitne hľadám, ako si uľavím. Už viem, že je to o tom, aby som vyčkala a pochopila, čo sa mám nové naučiť, čo prijať, čo zmeniť… Aby som ustála emočné turbulencie, zamestnávam sa nejakou činorodosťou. Strážim si, aby som sa v sebaľútosti príliš nenamáčala, lebo tým strácam nadhľad. A keď neviem, čo so sebou, tak si zo seba uťahujem – smiech, hoci cez slzy, mi pomáha nebrať sa tak smrteľne vážne.
