Vlastná skúsenosť na nezaplatenie
Rada ľuďom so zmenami pomáham. Dobre si pamätám, aké to bolo pre mňa zložité, keď som sa snažila nájsť odpovede na to, kým som a kam smerujem. Sama som bola prípadom, kedy som sa odhodlala meniť svoj život až vtedy, keď som cítila bolesť. Chcela som veriť tomu, že všetky tie jemné, ale nástojčivé signály, ktoré moja intuícia vysielala, nie sú nič vážne a že to tak nejako pominie. Lenže bolesť zvyčajne neprichádza z ničoho nič a neprepadne nás znenazdajky, zvyšuje sa postupne. Ako by nás viedla pomocou svetelného lúča. Ja som však nevidela svetlo, len cítila horúčavu z toho, ako som vzdorovala. Najskôr som sa zdráhala zmeniť, lebo by to znamenalo nepríjemnosti a nepohodlie.
Čo to odo mňa chcelo?
Nič veľké, iba sa vzdať zdanlivého bezpečia a opustiť akože pohodlie. Keď som si konečne priznala, že musím opustiť zaužívaný a výdatne obmedzujúci vzorec správania, zmena sa zrazu nezdala byť taká ťažká. Potrebovala som sa zmieriť so situáciou, v ktorej som sa ocitla a potom prišlo na rad prevzatie zodpovednosti za ňu. Už žiadne výhovorky, aká som ja nešťastnica úbohá. Chvíľu bolo utešujúce hrať sa na obeť, než som tým všetkých okolo vyčerpala. Potom prišlo na rad konečne spytovanie sa: „Čo ma má táto situácia naučiť? Aké ponaučenie si mám zobrať?“ Trvalo mi istý čas, než som si vyskladala, čo všetko mám zmeniť, aby som svoju situáciu vyriešila. Nasledovalo zameranie sa na to, čo som sa mala naučiť a konečne som konala. Pekne pomaličky, krok za krokom, než sa mi začalo potvrdzovať, že hoci to nejde ráznym tempom, prináša mi to radosť a ďalšiu chuť zotrvať v odhodlaní. Každá ďalšia úloha mi totiž priniesla so sebou príležitosť na nový a lepší život. Bolesť začala miznúť a spolu s ňou aj ničivé myšlienky bezmocnosti z toho, ako som sa nevedela vyhrabať z pasce, kam som sa sama zakopala. Obdobne, ako chlapíček v tomto príbehu:
Unavený lovec sklesnuto kráčal po love domov, keď zrazu stratil pôdu pod nohami a prepadol sa do veľkej jamy. Pád mu vyrazil dych a keď prišiel k sebe, zistil, že leží vedľa býka, ktorý sa v pasci ocitol nedávno pred ním a zlomil si väzy. Keď sa vyštverhal na jeho robustné telo, poľahky vyšiel z jamy von. Potom si však uvedomil, že nechať tam toľko mäsa by bolo škoda. Skočil do jamy naspäť a nadšene začal býka porcovať. Keď skončil, celý spokojný sa kochal tým, ako také veľké zviera šikovne rozložil na malé časti. Radosť ho prešla vo chvíli, keď zistil, že sa z jamy nevie dostať, lebo nedočiahne na jej okraj. Keď potom skupina lovcov po čase jamu našla, s údivom hľadeli na jej dno s dvomi kostrami – ľudskou aj zvieracou.
Každý z nás chce, aby sa niečo v jeho živote zlepšilo
Bez zmeny niet nádeje na lepší život alebo na skončenie trápenia. Zmena je vždy žiaduca, a aj keď sa nám to na počiatku nezdá, každá zmena je vždy zmenou k lepšiemu, bez ohľadu na to, kam smeruje.
A hoci je naša reakcia na nepredvídateľnú katastrofu prostá: „Prečo práve ja?“, odpoveď je vo svojej prirodzenosti bezcitná: „A prečo nie ty?“ Užitočnejšie je však pýtať sa: „Čo teraz budem robiť?“ Pravda je jednoduchá: Pokiaľ žijeme, vždy máme nejakú možnosť. Keď sa naučíme hľadať reálny priestor medzi ilúziou, že sa nebudeme musieť pozerať, ako sa naša nádej stráca a presvedčením, že život nemá zmysel, keď ho nemôžeme riadiť, tak sme víťazi. Pre rovnováhu potrebujeme strednú cestu, aby sme zdolávanie pascí nevzdali, lebo veci nie sú čierne a biele, ani dobré a zlé.
A ešte jedno varovanie, než sa začnete meniť: „Tí, ktorí nemajú radi zmeny, sa môžu cítiť nepríjemne a niekedy aj ohrození, keď vidia niekoho blízkeho, ako sa aktívne snaží zlepšiť svoj život. Pripomína im to totiž skutočnosť, že oni sami nič nerobia. … Ich odpor a nevôľa nemajú s vami nič spoločné, je to ich problém.” Kim Kiyosaki
