Pri dôverných rozhovoroch si často vypočujem príbehy plné smútku a bolesti, ktoré sú pretavené do jaziev. Neraz sú zle zahojené a stále bolia, alebo sa hlásia o slovo v najmenej vhodnej chvíli… Ich nositelia sa neraz správajú tak, ako to vystihol Colin Wilson: „Ľudia si vytvárajú svoje osobnosti rovnako, ako sa stavia dom – aby sa ochránili pred svetom. A stanú sa ich väzňami. A väčšina sa tak ponáhľa, aby sa ukryla medzi štyrmi stenami, že ten dom postaví veľmi rýchlo.“
Nielen ako life kouč bývam zaskočená, koľko ľudí si myslí, že nepotrebujú ostatných k životu. Domnievajú sa, že im bude lepšie, keď sa budú starať iba sami o seba. Rozhodli sa nedovoliť nikomu ďalšiemu, aby ich zranil, čo docielia tak, že sa uzatvoria do seba. Vtedy sa pýtam, či sa neboja, že sa ostatní prestanú o nich zaujímať. Z môjho pohľadu je to totiž jedna zo zlých vecí, ktoré sa človeku môžu prihodiť. Nemyslím si, že by sme mali zabúdať na to, že sme súčasťou niečoho „ väčšieho“. Prostredníctvom drobných činov prispievame k pozitívnemu ovplyvňovaniu nášho vlastného kúska sveta – aj tým, keď sa dotkneme životov ostatných.
Životné hry sú odrazom životných cieľov – tvrdieval Robert S. DeRopp pri bádaní nad realizáciou ľudského potenciálu. Je dobré myslieť na to, keď sa rozhodneme pre egocentrickú deštrukciu vo svojom okolí, ktoré nie je podľa našich predstáv. Rešpekt je totiž aj o tom, aby sme niekoho odlišného, kto má samostatnú identitu, niekedy podporili. Potom sa nám to vráti.
