Sila, rovnako ako aj obmedzenia „nástrojov“ pomáhajúcich profesií spočívajú v tom, nakoľko im veríme. Alebo presnejšie povedané, nakoľko sami sebe dovolíme veriť im.
Mám povzbudzujúci zážitok, ako mi koučovaná, ktorá sa rozhodla pre 12-týždňovú koučovaciu cestu, napísala: „Keď po dvoch týždňoch cítim rozdiel vo svojom uvažovaní, tak čo bude po 12-tich? Nový človek?..:-)“ Je to pre mňa o to cennejšia spätná väzba, lebo než sa dotyčná pre koučing rozhodla, bola skeptická voči tomu, či dokáže niečo vo svojom živote zmeniť. Všetci okolo nej jej tvrdia, že nie, ľudia sa nemenia, a takmer tomu uverila aj ona.
Pamätám sa, ako som raz sprevádzala inú koučovanú na kolieskových korčuliach, lebo sa túžila na ne postaviť. Pomaly sme sa rozbehli a jej myšlienkový aparát začal protestovať, že nie je možné, aby sa jej to darilo hneď na prvýkrát a spadla. Prekážkou však neboli jej schopnosti či fyzická zdatnosť, ale jej schopnosť dôverovať. Keby sa len tak rozbehla po chodníku s dôverou v guľôčkové ložiská a gravitáciu, bola by veľká nádej, že prejdete slušnú vzdialenosť bez živelných pohrôm.
Na sebe, aj z praxe mám potvrdené, že ak odložíme pochybnosti, môžeme uspieť v mnohých ohľadoch za predpokladu, že si dôverujeme a veríme našim odhodlaniam. Isto ste už počuli niečo o seminároch, na ktorých v závere účastníci chodili bosí po žeravom uhlí. Ide len o to, zbaviť sa pochybností. Aj keď to znie príliš zjednodušene, sú spôsoby, ako mysli ponúknuť tie riešenia, ktoré chceme my, aby si sama nevyberala z priečinka „automatického správania“.
Svoje úvahy smerujem k tomu, že skôr, než s predsudkami zavrhnete, či vyhľadať odborníka, napríklad aj kouča, uvedomte si jedno: ak pristúpite k hľadaniu riešení s otvorenou mysľou, potom nájdete odpovede na to, ako sa postaviť k problémom a životným zložitostiam.
Tí, ktorí sa presvedčili, že koučovanie má zmysel a prináša za pomerne krátky čas nový spôsob myslenia a učenia sa proaktívnym postojom, by radi svoju skúsenosť sprostredkovali ďalej, ale neraz narážajú na bariéry odmietania. Je to v poriadku, rozhodnutia podstúpiť niečo nové a neznáme potrebujú vždy čas na dozrievanie.
Pre mňa je bariérou to, že sme rozmaznaní, lebo médiá nám vtĺkajú do hlavy, že nie je potrebné čakať, lebo všetko, čo za to stojí – od zdravej potravy, cez omladenie až po pôžičky na čokoľvek, môžeme dostať okamžite. Žijeme totiž vo veku okamžitých riešení. Akurát, mnohé z nich nefungujú, prípadne iba chvíľkovo. Väčšina z tých pohodlných, ľahko a rýchlo dostupných neodstraňuje príznaky.
S obľubou používam príklad, keď si na hnisavú ranu dáme náplasť. Vieme, že by sme mali zranenie vyčistiť, ale to bude bolieť, tak to radšej prekryme a možno sa to zahojí aj tak. Obdobné je to aj s našim vzorcami správania sa. Hoci si povieme, že chceme robiť a myslieť inak, nestačí na to iba púhe pomyslenie. Treba k tomu urobiť rozhodnutie a stáť si za ním, odhodlanie nevzdať sa pri prvých prekážkach a sebamotiváciu. Niekedy je užitočná aj štipka vedenia či sprevádzania. Potom to môže byť „transformácia“ samých seba v takom meradle, aké by bolo pre našich prarodičov nepredstaviteľné, lebo v súčasných podmienkach máme toľko možností…
Slovami Clara Grau: „Nezáleží na tom, ako rýchlo, alebo ako veľa vecí urobíme; záleží však na tom, ako ich urobíme.“
