Vzťah je šialená drina

Publikované v mesačníku Moja psychológia v čísle 6/2020

Ale stojí za to. Hoci, za posledné krízové týždne boli chvíle, kedy si mnohé páry povedali, či skutočne stojí za tú námahu. Niektorí vyšli z týchto pochybností ako víťazi, iní porazení, sklamaní, podvedení, zradení… Štatistiky ukážu, či bude viac rozvodov alebo viac detí kvôli karanténnym opatreniam.

Mňa v príbehoch vzťahov, ktoré so mnou aktuálne klienti zdieľajú, zaujal jeden fenomén. Rozprávajú mi, že ich vzťah dosiahol kritický bod, lebo si uvedomili, že ľúbia svojho partnera, ALE… To „ale“ má obrovskú moc – buď vzťah vzkriesi, alebo pochová.

Neraz si kladiem otázku, koľko zbytočného utrpenia vzťah unesie. Zažívam v priamom prenose spovede, kedy vzťahy plné bolesti pretrvávali mnoho rokov bez nádeje na zmenu, aby sa nakoniec aj tak rozpadli. Napácha to škody, ktoré sú nezvratné – tak na psychickom, fyzickom ako aj emočnom zdraví. Ako však vedieť, kedy to už nemá zmysel a radšej zo vzťahu odísť?

Keď sa bije srdce s hlavou

„Viem, že mi môj partner ubližuje, ponižuje ma a trápim sa kvôli nemu. Lenže čo mám robiť, keď ho tak veľmi ľúbim? Skúšala som ho opustiť, opakovane, nikdy nevydržím ani päť dní a vrátim sa. Láska k nemu je silnejšia ako moja bolesť“ – rozpráva mi zlomená Eva o svojom zúfalstve. Dôverne poznám, čo mi vysvetľuje, zažívam to so ženami v malých obmenách často. Niekto si povie, že tam nie je čo riešiť, je to predsa jasné. Treba odísť a hotovo, veď ju ten vzťah ničí. Áno, ale toto nie je otázka racionálneho rozhodnutia a pevnej vôle. Z praxe môžem potvrdiť jednu veľkú prekážku – ženy majú problém vzdať sa lásky. Ukončiť vzťah s mužom, ktorého milujú a ktorý miluje ich, hoci ich zraňuje, zneužíva alebo týra, je pre ne nesmierne náročné a ťažké. Plne si uvedomujú, že vzťah je bolestný a nenaplnený, ale srdce ich nepúšťa opustiť muža, ku ktorému prechovávajú hlboké city. K tomu sú pridružené témy strachu a nedôvera v seba, že by to dokázali.

Amputovať srdce?

Pri takýchto dilemách dávam ženám do pozornosti, že to, čo cítia a to, čo by mali urobiť, nemusí byť vždy to isté. Rozprávame sa o tom, že odísť od muža, ktorého milujú, môže byť často to najlepšie riešenie. Lásku možno prechovávať aj naďalej, ale už v bezpečí bez hrozby ubližovania.

Kedykoľvek sa ženy pristihnú pri nádeji, že sa ich partner po rokoch konečne zmení, nachádzajú sa v stave nazývanom „syndróm týranej ženy“. Akonáhle si žena pomyslí: „On sa zmení,“ hoci je jeho správanie neakceptovateľné, potom je pre ňu takýto vzťah škodlivý. Zostať vo vzťahu s násilníckym, manipulatívnym, toxickým, narcistickým, závislým mužom, ale aj so slabým mužom bez životného smerovania, ktorý ženu využíva, nie je v poriadku.

Žitie v nenaplnenom a nerovnom vzťahu má nejaký dôvod. Ten, kto v ňom ťahá za kratší koniec potrebuje preskúmať, čím to je, že je pripútaný k partnerovi, ktorému dovoľuje, aby sa k nemu správal ponižujúco a dehonestujúco. Terapia je v tom veľmi nápomocná a odhalí dôvody prameniace v detstve. Nádej na zmenu je v budovaní a rozvíjaní sebaúcty a sebalásky, ktoré posilňujú pozitívny sebaobraz. Ten potom chráni človeka (trpia tým tak ženy ako aj muži) pred sebadeštrukciou, devalváciou a nezdravým prekračovaním hraníc.

Obrať sa o atraktivitu

„Tak ja mu porodím tri deti, zničím si celé telo a on si nájde milenku, lebo ho nepriťahujem? Kedy som mala zhodiť tie kilá po pôrode, keď som sa starala o domácnosť a deti, aby on mohol robiť kariéru? Toto je vďaka? Ja sa obetujem a teraz budem vymenená za o polovicu mladší, neopotrebovaný model?“ Srší hnevom Katka, ktorá nerozumie, prečo sa jej muž zrazu rozhodol pre paralelný vzťah, hoci sa nikdy nezmienil o tom, že je nespokojný.

S príťažlivosťou a atraktivitou je to zložité. Nejde iba o vizáž. Spôsobuje to aj správanie sa voči mužovi. Muž sa začne báť ženy, keď ho nerešpektuje, neakceptuje, a tým ponižuje. Strach následne prináša do vzťahu niečo, čo z neho neurobí harmonickú bunku. Ideálne je, keď do spoločnej bunky vzťahu prináša šťastie každý sám za seba, a potom sa to premietne do spoločného diela a toho, čo vzťah spája. Aj od toho závisí intimita, lebo každý z páru potrebuje cítiť bezpečie a dôveru. Na to sú nevyhnutné spoločné záľuby a čas trávený ako muž a žena, aby si vytvárali zážitky aj na horšie časy. Kríza zákonite príde, ale v závislosti od toho, čo má pár „nažité“ sa ju darí zdolávať. Prináša totiž možnosti, čo zmeniť, aby to väčšmi obom vyhovovalo. Ak k takémuto vzájomnému prepojeniu a zdieľaniu nedochádza, vzťah je príliš zraniteľný a ľahko sa do neho dostane iná osoba. 


Refresh príťažlivosti?

Keď to vezmeme zo strany potenciálnej hrozby, tak mnoho milostných afér nie je o sexe, ale o túžbe. Keď vieme, že po nás niekto túži, pripadáme si výnimočne, sme videný, vzbudzujeme záujem a pozornosť. To nám robí nesmierne dobre, preto nám to pomotá hlavu. Inšpiratívny stereotyp neexistuje, preto si potrebujeme postrážiť, aby sa veci nediali v rutine a prišlo aj k okamihom, ktoré sú nové a s prekvapeniami. Rovnako ako o vzťah, aj o sexuálnu alchýmiu sa musíme starať. V praxi vnímam, že páry sa často dostávajú do krízy predstavivosti. Má ju na svedomí upadajúca zvedavosť, ochabujúce snaženie a otravná rutina. To sú mocní nepriatelia. Voči nim sa bojuje udržiavaním pozornosti, pestovaním romantiky (nemusí byť nutne ako z filmu) a hravosti. Nevyhnutné sú spoločné sny, náklonnosť, vášeň a nekonečná zvedavosť. Kvalita vzťahu a tým aj sexuálneho života, závisí od kvality zážitkov vo vzťahu. Erotické mrazenie vo vzťahu, vďaka ktorému sa cítime živí, obnovení a nabití – je najskôr energia a kúzlo, než sa to zmení na akt.

Pod neustálym drobnohľadom

„Nedá sa to vydržať. Ten tlak je neúnosný. Každý neskorší príchod domov, každá správa, ktorá mi pípne na mobile, čokoľvek, čo sa týka mňa je okamžite interpretované ako dôkaz nevery. Moja žena je tak prehnane žiarlivá, že sa s ňou nedá žiť. Nepomáhajú žiadne uistenia ani dôkazy o nevine. Je to bludný kruh.“ Jedným dychom zo seba dostane zúfalý Karol, ktorý má svoju ženu rád, ale jej paranoidné sklony už nevládze ďalej znášať. Pripravuje ma na to, že mi môže volať a zisťovať, čo u mňa robil a či s ním spím.

Ľudia s paranoidným nastavením fungujú na princípe „podľa seba súdim teba“. Na základe obranného mechanizmu projekcie potláčajú svoje negatívne myšlienky, emócie a vlastnosti tým, že ich vkladajú do iných ľudí. Sú pre nich neznesiteľné, neúnosné a hanbia sa za ne. Aby samých seba od týchto negatívnych pocitov ochránili, „premietnu“ ich do ostatných, a tak sú oni bez viny a druhí majú za ušami. Tieto tendencie sú nevedomé, dotyční zvyčajne nevedia, že ich používajú. Výrazná nedôvera a podozrievanie v rámci partnerských vzťahov môžu byť vysvetlené práve týmto mechanizmom. Sám paranoidný partner má myšlienky na neveru, má rôzne sexuálne fantázie, ktoré si však zakazuje, cíti sa nimi ohrozený, a tak ich nevedome pomocou projekcie premietne do svojho partnera alebo partnerky. Tým sa roztáča kruh podozrievania, obviňovania a kontrolovania, ktorý nemá konca kraja, až vedie k zániku vzťahu. Čím sa paranoidnej osobe iba potvrdí, že mala pravdu.

Ten druhý je zlý

Veľmi zjednodušene, za paranoidnou štruktúrou osobnosti môžeme nájsť v anamnéze vysoké požiadavky a nároky zo strany rodičov, ktorým sa dieťa nezavďačí, nech robí, čo robí. Správanie takýchto rodičov bolo pre dieťa často nevyspytateľné a ťažko predvídateľné. Tým postupne vznikla celková nedôvera k svetu a ďalším ľuďom, pretože si dieťa vytvorilo vzorec „neviem, čo môžem očakávať“. Pre pocit bezpečia a ako takej stability muselo byť ostražité, aby potenciálnu hrozbu čo najskôr rozpoznalo a odhalilo. Je pravdepodobné, že atmosféra v rodine bola ovplyvnená presvedčením, že svet „tam vonku“ je zlý, a tak sa nedá veriť nikomu. Precitlivenosť a nedôvera sa takto dostali do celkového nastavenia paranoidnej štruktúry osobnosti.
Bez terapie je takmer nemožné pomôcť človeku s týmto postojom k sebe a svetu. Zložitejšie na tom celom je, aby si takýto človek pripustil, že potrebuje pomoc. Jeho nepriateľstvo voči všetkému a všetkým mu bráni vyhľadať odborníka.

Kde má muž dušu?

“Môj muž si nedáva tú námahu, aby mi porozprával, prečo je mrzutý. Iba šteká po mne a po synovi. Keď sa ho spýtam, či ho niečo trápi alebo sa s ním chcem rozprávať o jeho prežívaní, reaguje ako keby ho uštipol had. Už ma fakt nebaví všetko z neho ťahať ako z chlpatej deky a ani tak nevedieť, čo sa v ňom odohráva. Ako ho mám donútiť rozprávať o tom, čo cíti?” Pýta sa ma mladomanželka Zuzka, ktorá hľadá spôsob, ako sa k mužovi priblížiť a zdieľať s ním jeho prežívanie.

V jednom zlomyseľnom vtipe sa hovorí, že muži majú tiež city, cítia hlad… Keďže všetky naše pocity sú založené na predstavách a myšlienkach – má ich každý. A každý ich potrebuje vyjadrovať iným spôsobom. Keby som to príliš zjednodušila, tak: ženy vedia, že pocity sú farby duše; mužov metie, že srdce má potreby, o ktorých rozum nič nevie. V skutočnosti máme dve mysle: jednu, ktorá myslí a druhú, ktorá cíti. Tieto dva diametrálne odlišné spôsoby poznávania na seba vzájomne pôsobia a vytvárajú náš mentálny život. A je to jasné – dostávame sa s tým do ženského a mužského sveta…

Ženy majú vzťahometer a muži srdcometer

Tieto výrazy sú z knihy Davida Deidu Intimní splynutí. Knižka je ako stvorená na to, aby sme definitívne pochopili, v čom sme muži a ženy skutočne odlišní a v čom kompatibilní. Deida priamočiaro sonduje v duši človeka, muža a ženy. Rieši ich vzájomné rozdielnosti a nezlučiteľnosti, ale aj možnosti, kedy sa tieto dve úplne nesúrodé bytosti „stretnú“ a stanú sa zlučiteľnými.

Ženstvo má citlivý vzťahometer, ktorý je stále vnímavý voči tomu, či v ženinom intímnom vzťahu prúdi láska alebo nie. Keď láska prúdi, celý jej život sa prežiari. Keď láska neprúdi, na celý jej život padne tieň, zahalí jej prácu, chvíle, ktoré trávi s priateľmi aj tie, kedy je sama. Vzťahometer v jej srdci je vždy citlivý voči tomu, aký pocit žena zo svojho vzťahu má.

Srdcometer mužstva je vyladený na odlišnú frekvenciu. Tento mužský snímajúci prístroj sa pýta: „Prebieha moje poslanie, moja cesta k cieľu, dobre?“ Pokiaľ muž s mužskou sexuálnou esenciu na niekoľko dní uviazne s riešením nejakého problému, na ktorom sa práve v kancelárii pracuje, môže to zafarbiť celý jeho život. Bez ohľadu na to, ako milujúcu má partnerku, bude sa so svojím problémom stále zaoberať, pohrúži sa do seba a nedokáže na svoju ženu plne reagovať, pokiaľ sa jeho situácia v práci neupraví.

Aplikačné odporúčanie

Švédi majú príslovie, že žiadny muž nie je taký dokonalý, aby ho žena nemohla ešte zdokonaliť. Odporúčam narábať s takýmto odhodlaním opatrne. Ako „Venušanky“ máme na to síce veľa možností, ale „Marťani“ sú alergickí na čokoľvek, čo spochybňuje ich dokonalosť. V každodennosti nám je však figu platné, z ktorej sme planéty, keď sa nám nestretnú priority a hodnoty. A čo si budeme hovoriť, tie ženské kontra mužské sa niekedy majú veľkú chuť míňať. Skvelú pomôcku v podobe skratiek vymyslel profesor Stanislav Kratochvíl, český klinický psychológ a sexuálny terapeut.
Môžeme ju považovať za „návod“ na aplikáciu teoretických znalostí do praktického konania. Je to síce prudko zjednodušené, ale práve preto to funguje.

ČO POTREBUJE ŽENA:

POPO – porozprávať sa
DUPO – duševné porozumenie
VYCE – vyjadrovať lásku celým životom
VYPO – vycítiť, čo žena potrebuje

ČO POTREBUJE MUŽ:

NESTA – nezaťažovať iracionálnymi starosťami typu: „S tým naším životom by sme mali niečo urobiť.“
OSTA – obdivovať, stále a nepretržite
SEZA – sex, kedy sa mu zachce
UU – uvarené, upratané

Ktoré „ALE“ sa nedajú rozchodiť?

Keď jeden z partnerov nemá vieru a nádej na oživenie vzťahu a nedokáže, nechce, nevládze alebo nenachádza východisko z problémov, do ktorých sa vzťah dostal. Toto je znakom toho, že je už neskoro. Bez viery na oživenie vzťahu nedáva zmysel vzťah oživovať.

Keď partneri nie sú otvorení zmeniť tie svoje názory, zaužívané schémy a vzorce, ktoré tomu druhému ubližujú. Vtedy sa prestane diať vo vzťahu porozumenie a pochopenie. Bez nich nie je možné vzťah liečiť, lebo príčiny kolapsu sú neustále prítomné a znemožňujú záchranu.

Keď sa vo vzájomnej komunikácii odohráva presviedčanie namiesto porozumenia, presadzovanie namiesto synergie a hľadanie výhovoriek, prečo sa niečo nedá namiesto hľadania riešení, je to mŕtvy bod. Bez zdravej a nenásilnej komunikácie nemožno dospieť k úcte, blízkosti, dôvere, spolupráci a motivácii spolutvytvárať vzťah, kde sú šťastní obaja.

Keď jednému z partnerov už na druhom nezáleží, nie je o čo bojovať. Pretože potom už nie je žiadne spoločné „my“. Partnerský zväzok síce môže navonok fungovať, ale nemá rozmer vzťahu, pretože vzťah potrebuje dvoch.

Keď je jednému z páru jedno, že ten druhý je nešťastný a nespokojný, znamená to ľahostajnosť. Toto je jasným znakom toho, že vzťah odumrel. Kde niet emócii, tam niet lásky.

Čo vám o láske zabudli filmy povedať

Láska si vyžaduje pričinenie. V kvalitnom vzťahu venujú obaja partneri pozornosť potrebám toho druhého. Aj keby sa práve jeden z nich na to necítil, ctí si toho druhého natoľko, že mu empaticky vyjadrí podporu a rešpekt. Takýmto úsilím sa vkladá do vzťahu hodnota spolupatričnosti a spolubytia.

Láska má dve zložky: dávanie a prijímanie. V harmonickom vzťahu sa obaja partneri snažia nájsť v obidvoch súčastiach lásky rovnaké potešenie. Zákon reciprocity totiž nepustí: koľko ty mne, toľko ja tebe. Rovnováha musí byť, nestačí, aby sa snažil iba jeden z páru.

Láska je odvaha. Vo fungujúcom vzťahu partneri otvorene priznávajú svoje slabé aj silné stránky. Dovolia si byť pred sebou zraniteľní, neuzatvárajú sa a hľadajú spôsob, ako sa chápať a rozumieť si. Neberú svoj život skratkami ani únikmi na susedovu zelenšiu trávu.

V láske nie je dôležitá pravda. Dôležité je zdieľanie a prienik svojich svetov, hodnôt a vízií. Nezaobíde sa to bez rešpektu – presvedčenia, že partner má dobrý dôvod vnímať situáciu tak, ako ju vníma. Snaha spočíva v pochopení, prečo si partner myslí, čo si myslí a prijatí toho, že je to jeho slobodná voľba.

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Prešla som jednu etapu životnej cesty bez toho, aby som sa „hlbšie“ pozerala do svojho srdca. A hoci sa mi naplnil detský sen a roky som pôsobila ako publicistka, moje pravé poslanie je v pomáhajúcej profesii. Môj osobný zmysel života „prehovoril“ presvedčivo a zanietene, keď som objavila koučovanie. Teraz som šťastná, že môžem „hľadajúcich“ sprevádzať na ceste za otvorením brány do vlastného vnútra, aby si zodpovedali, kým sú, čo v nich je a kam chcú smerovať.
Mgr. Janette Šimková
certifikovaný kouč RCS