Toto krásne konštatovanie vyjadril Luciano de Crescenzo, taliansky filozof, spisovateľ a režisér. A mne zišlo na um po tom, ako som hľadala útechu pre jednu smutnú bytosť, ktorá práve nemá nikoho nablízku, kto by ju mohol objať. Napokon sme sa zhodli na tom, že na ňu určite niekde jej anjel čaká a s touto vierou treba vyraziť v ústrety výšinám…
Neraz sa stáva, že ako tak čakáme, môžeme nadobudnúť pocit bezútešnosti a môžeme sa aj ľutovať, ale kruté je, keď sme bezmocní voči snahám niekoho blízkeho, kto si myslí, že vie, čo je pre nás dobré.
Ľudia sa stávajú súčasťou našich životov, lebo sa s nimi stretávame. Keď sa vytvorí intenzívnejšie puto, prinesie to do nášho života aj zmeny. Niekedy také, ktoré si neželáme, ale ktoré si blízky predsavzali na nás „spáchať“. Potom sa udeje niečo, čo ich presvedčí, že sa nesprávame podľa ich očakávaní a nahnevajú sa na nás. Dôvod je jednoduchý: Oni majú presnú predstavu o tom, ako by sme mali žiť. Pritom im však vôbec neprekáža, že nevedia, ako by mali žiť oni sami. Čo s tým?
Ako life kouč vždy filozofujem nad tým, ako nadobudnúť slobodu byť samým sebou. Ak by ste si chceli o tom zafilozofovať so mnou, poteším sa.
Možno zrušiť hranicu tým, že budeme po celý čas na nej stáť?
