Kde je hranica medzi tým, aby sme zostali v kontakte s moderným svetom, a zároveň neprekročili medze únosnosti? Čoraz častejšie sa potrebujeme samých seba pýtať, ako sa nedať opantávať zázrakmi techniky na úkor plnohodnotného žitia.
Svet reálny vs. svet virtuálny
Môj syn je digitálny domorodec (digital natives), v internetovom svete sa cíti ako doma. On sa do tohto sveta narodil. Akonáhle niekde nie je pokrytie wifinou, zápalisto sa búri a považuje to za obmedzovanie osobnej slobody. Má štrnásť a ja som pre neho fosília v zmysle, že moderné technológie nemám v krvi. Som digitálny prisťahovalec (digital immigrants). S týmto rozdelením generácií prišiel Mark Prensky (www.marcprensky.com) v roku 2001. Už pred ním však sociológovia aj psychológovia upozorňovali na fakt, že sa menia tradičné vzťahy v rodinách – deti prvýkrát v histórii predbehli svojich rodičov v dôležitých znalostiach technológií a s tým súvisiacimi zručnosťami. Deti učia rodičov pohybovať sa v digitálnom svete. Tak som prišla k účtu na Instagrame. Syn skonštatoval, že som predpotopná, keď tam ešte nie som. Trvalo mu tak 2-3 minúty, než mi konto zriadil. Ukázal mi ovládanie tak rýchlo, že som mala z pohybu jeho prstov na smartfóne akurát šmuhy pred očami.
Udržanie rovnováhy medzi elektronickým a neelektronickým životom začína byť riadna výzva
Nie som proti digitálnej ére, priniesla do našich životov nespočetné výhody. Ako to už s pokrokom býva, má aj svoje úskalia. V podmienkach nekonečnej stimulácie z elektronických zariadení zažívam už teraz vo svojej praxi klientov, ktorí majú blízko k závislosti od virtuálneho sveta. Lovia tam množstvo zážitkov. Síce instantných, ale natoľko rýchlo dostupných, že ich uprednostňujú pred reálnym žitím. A to považujem za hrozbu. Byť v spojení, a napriek tomu osamotení, bez živého kontaktu zoči-voči a autentickou dávkou živých emócií – obrovský problém spôsobujúci sociálnu izoláciu.
V online svete je mnoho skreslení, pokrivení a klamstiev. Byť pod veľkým vplyvom „umelých možností“ robí z ľudí nešťastných a nesebaistých tvorov.
Paradox 21. storočia
Navzdory informačnej slobode sme neraz zablokovaní konštruktívne reagovať, protestovať, manifestovať vlastný názor, odporovať… Chýba nám „trúfalosť“ mať vyhranený postoj a stáť si za ním zdravým, asertívnym spôsobom, bez agresie a deštrukcie. Kto by si už dnes chcel zbytočne komplikovať život a obhajovať niečo, čo masa nerobí alebo neuznáva? Mainstreamový postoj má nad nami omnoho väčšiu moc než by sme pripustili.
Byť šťastní vďaka impulzom, ktoré si vytvárame sami zo seba
Pre šťastie je veľmi dôležité, aby sa človek dokázal odpútať od vonkajších stimulov a tešil sa z vlastnej spoločnosti. Len vtedy, ak sa skutočne dobre cítime vo svojej koži, môžeme k sebe priťahovať zdravé vzťahy a udržať si ich.
Neraz postačuje na prekričanie hluku vlastnej nespokojnosti vypnúť elektronické zariadenia a vybrať sa do prírody, na šport, kultúru, posedenie s priateľmi… Takéto jednoduché spôsoby nám poskytovali radosť zo života dávno predtým, než sme sa ocitli v digitálnom svete. A pretrvajú iba tak, že ich neprestaneme robiť. Aj keď si vyžadujú o niečo viac úsilia, než pár klikov prstami. V konečnom dôsledku však rozhoduje to, aké rozhodnutia robíme teraz, lebo majú vplyv na tie budúce. Ukazuje sa, že uprednostňovať pohodlnosť pred činorodosťou nám nesvedčí. Stávame sa rukojemníkmi toho, čo nám na jednej strane slúži, a na druhej nás to oberá o slobodu.
Život nie je problém ktorý treba vyriešiť, ale realita ktorú treba zažívať.
Kierkegaarde
