Do rebríčka najväčšmi opomínaných vecí radím zanedbávanie duše. Nie je to hneď na prvý pohľad vidieť, že je podvyživená. Prejavuje sa to však neprehliadnuteľne. Napríklad, keď prichádzame o ľudskosť alebo o svoju individualitu. Neraz si vôbec neuvedomíme, že bez duše riskujeme správanie ako stroje. Na druhej strane to má tú „výhodu“, že bez duše sa dá ľahko splynúť s davom, a tak sa kryť.
Rada svojim klientom ponúkam, aby sme sa v debate dotkli stavu ich duše. Podľa toho sa dá odhadnúť sila človeka. Lebo akonáhle nemá duša pokoj a necíti radosť, sme slabí. Je to pochopiteľné, duša je nositeľ mravného a duchovného života a priesečník citu, vedomia a etiky ako bytostne individuálnych schopností.
Keď vnímam svet okolo seba, mávam pocit, že potreby duše bývajú prudko ignorované – samotnými majiteľmi, aj spoločnosťou. Ľudia sa často ponáhľajú, aby rýchlo odstránili niečo, čo im spôsobuje bolesť, ale liečbu duše odďaľujú. Tak sa stáva duša našim priateľom i nepriateľom zároveň, lebo je svedkom všetkého, čo robíme – dobrého aj zlého. Jej hĺbka sa nedá odmerať podľa toho, čo je na povrchu…
„Každý z nás prišiel na tento svet, aby naplnil svoje ľudské možnosti, a duša je práve tá časť nášho ja, ktorá z nás robí skutočné ľudské bytosti,“ píše Thomas Moore vo svojom inšpiratívnom diele Kniha o duši. „Duševnú potravu získate tak, že budete plniť svoje poslanie, že rozviniete možnosti, ktoré sú skryté vo vašej duši. Ak splníte poslanie svojej duše, budete mať tie správne pocity.“
