Krabica plná lásky
Dievčatko pripravovalo darček k Vianociam. Balilo krabicu do obrovského kusa drahého pozláteného papiera a prikrášľovalo ju lesknúcimi ozdobami a farebnou stuhou.
„Čo to robíš?“, pýtal sa jej otec. „Toľko zbytočne použitého papieru. Vieš, koľko to stojí?“
Dievčatko si pritislo krabicu k sebe a so slzami v očiach utieklo do kúta.
Po štedrovečernej večeri prinieslo dievčatko krabicu v pozlátenom papieri otcovi.
„To je pre teba, oci“, zašepkala.
Otec zneistel. Asi bol na ňu príliš tvrdý. Veď to bol darček pre neho. Začal teda pomaly rozväzovať stuhu, trpezlivo rozbaľoval obrovský papier a pomaly krabicu otvoril. Bola prázdna.
To ho rozzúrilo: „To si zničila všetok tento papier kvôli nejakej prázdnej krabici?“
Dievčatku sa opäť nahrnuli slzy do očí: „Ale ona nie je prázdna! Dala som do nej milión pusiniek.“
Preto má jeden muž na svojom pracovnom stole krabicu od topánok.
„Veď je prázdna“, čudujú sa všetci.
„Nie je. Je plná lásky môjho dievčatka“, odpovie zakaždým.
Darček s „cestou“
Na vzdialenom ostrove učiteľka vysvetľovala žiakom tajomstvo Vianoc: „Vianočné darčeky by nám mali pripomínať lásku Boha, ktorý k nám na zem vyslal svojho syna, aby nás spasil, pretože Boží syn je najkrajší dar celému ľudstvu. Ale darčeky si ľudia dávajú aj preto, lebo sa navzájom milujú a chcú žiť v mieri.“ Jej rozprávaniu pozorne načúval jeden zo žiakov. Deň pred Vianocami daroval chlapec svojej učiteľke mušľu nevídanej krásy. Nikdy predtým krajšiu nevidela.
„Kde si našiel takú nádhernú a skvostnú mušľu?“ spýtala sa svojho žiaka.
Chlapec jej vysvetlil, že ju možno nájsť iba na jedinom mieste, na druhej strane ostrova. Asi dvadsať kilometrov odtiaľ je malá zátoka a more tam niekedy vyplaví takéto mušle.
„Je prosto nádherná,“ povedala učiteľka. „Budem ju opatrovať celý život, a tak na teba nikdy nezabudnem. Nemal si sa ale vydávať na takú dlhú cestu len preto, aby si mi dal darček.“
Chlapec so žiariacimi očami odvetil: „Tá dlhá cesta bola súčasťou môjho darčeka.“
Vzájomné dary
Žili raz mladí manželia, veľmi chudobní, ale šťastní a plní vzájomnej lásky. Ona mala nádherné husté čierne vlasy stiahnuté do dvoch hrubých vrkočov, ktoré jej siahali priam po kolená. Hoci nebola krásavica, každý, kto ju videl, ju musel obdivovať pre jej vlasy. On bol úradník na tom najnižšom poste a jediné, čím by mohol vzbudiť záujem okolia, boli jeho zlaté vreckové hodinky. Zdedil ich po otcovi, ale bez potrebnej zlatej retiazky, ktorá by visiac z jeho vrecka každého upozornila, že je ich majiteľom. Pochopiteľne, túžil mať takú retiazku a žena o jeho túžbe vedela. Aj ráno na Štedrý deň si predstavovala jeho radosť, keby mu retiazku darovala. Nemala ale peniaze na nijaký vianočný dar, kdeže na zlatú retiazku! Zrazu dostala nápad. Vybrala sa bez váhania do mesta, predala svoje krásne vlasy a utekala k zlatníkovi. Kúpila mužovi zlatú retiazku, tú, ktorú on vždy vo výklade obdivoval.
Keď sa muž vracal z úradu, všimol si, že vo výklade u zlatníka už nie je zlatá retiazka a zamrzelo ho to. Ale na jej mieste ležala krásna spona do vlasov. „To by bol pravý vianočný dar pre moju ženu“ – pomyslel si. Neváhal a vymenil svoje zlaté hodinky za zlatú sponu do jej vlasov. Pod vianočným stromčekom dal muž svojej žene sponu do vlasov, ktoré si odstrihla a ona jemu retiazku k hodinkám, ktoré predal…
Napriek tomu boli v ten večer nesmierne šťastní.
