Tri najčastejšie otázky o perspektíve vzťahu

photo-1551120036-ae43d011e82e

Poznám veľa príbehov ľudí, ktorí svoje vlastné šťastie podmienili tým, aby boli všetci okolo nich spokojní. Neraz je z toho dilema, či majú zostať vo vzťahu, aj keď v ňom nie sú šťastní.

  • Môže manželstvo/vzťah z rozumu fungovať? 
  • Keď sa láska zo vzťahu vytratila, treba sa rozísť? 
  • Čo so vzťahom, keď v ňom zostalo prázdno po deťoch?

Tieto tri otázky dostávam vo svojej praxi vzťahovej koučky často. Pokúsila som sa na ne odpovedať. Nie sú to univerzálne, ani vyčerpávajúce odpovede nárokujúce si na správnosť. Je to môj pohľad vychádzajúci z predpokladov, že v naplnenom vzťahu sú partneri, ktorí majú jasno vo svojom hodnotovom rebríčku, sú zodpovední, charakterní a morálne konzistentní. V dôležitých otázkach ťahajú za jeden povraz a dokážu spolu zvládnuť aj záťažové okamihy. Bezhranične si dôverujú a sú si navzájom oporou a istotou, preukazujú si rešpekt a úctu, akceptujú svoje odlišnosti a bezvýhradne sa ľúbia. Žijú usporiadaný život, vedia, čo chcú a na čom im záleží. Sú si navzájom oddaní, empatickí, ohľaduplní, vrelí a ústretoví. Strážia si stereotyp, pestujú spoločné zážitky a udržiavajú vo vzťahu vášeň.  

Môže manželstvo/vzťah z rozumu fungovať? 

Partnerstvo bez lásky môže fungovať, len to nebude naplnený vzťah po všetkých stránkach. Môže to byť spojenectvo založené na úcte a rešpekte dvoch osôb žijúcich popri sebe, ale nie so sebou. 

Vzťahy z rozumu majú väčšinou nejaký pádny dôvod, prečo chcú byť ľudia spolu. Najčastejšie je to kvôli strachu zo samoty alebo túžbe po založení rodiny. Často spolu žijú ľudia aj kvôli tomu, že vo dvojici je spoločné bývanie jednoduchšie a lacnejšie. Alebo sa kvôli tomu radšej nerozídu, aby neutrpel ich štandard. 

Potreba bezpečia a istoty môže mať za istých okolností prednosť pred láskou

Ženy zvyčajne uvažujú v kontexte toho, aby ustáli emočné nepohodlie, zvládli strach a obavy a postarali sa tak o seba aj o deti, ak ich už majú alebo po nich túžia. Preto sa ženy, a nielen ony, rozhodujú v rovine pragmatickej: „Aby som nezostala s dieťaťom sama“;  „Nech ma rozchod už nikdy tak ukrutne nebolí, radšej sa už nikdy nezaľúbim“; „Nech ten, kto ma opustil, banuje, ako rýchlo som si našla skvelú náhradu“; „Predsa nezostanem po rozvode na ubytovni“; „Len nezostať na staré kolená sama“; „Je to skvelý kandidát na to, aby moje dieťa vyrástlo v blahobyte“; „S ním, ako najlepším priateľom, prežijem pokojný život“… 

Partnerstvá z rozumu majú jedno zásadné úskalie

Spolužitie nie je iba vecou rozumu a vzájomnej výhodnosti. V spolužití ide o emócie, vzájomnú príťažlivosť, blízkosť, intimitu, pochopenie, empatiu, toleranciu a ďalšie významné hodnoty, ktoré sú pre spokojný a naplnený život nevyhnutné. Keď jeden z partnerov pocíti voči druhému ľahostajnosť alebo dokonca pohŕdanie, nastane odsudzovanie. Odohrá sa to aj vtedy, keď partnera bolí uvedomenie, že je iba prostriedkom vyriešenia zložitej životnej situácie, pozdvihnutia prestíže, odstránenia pocitu samoty alebo garanciou kvalitného potomstva. Do takéhoto prežívania sa zapoja emócie nespokojnosti, ktoré budú fungovanie vzťahu z rozumu atakovať a spochybňovať. Hlavne, keď nastane očakávanie od seba, že to treba nejako vydržať, lebo zmena je nepredstaviteľná a nemožná. To postupne vedie k deštrukcii a vzťah sa stáva toxickým a nepriateľským „miestom“. 

Keď sa láska zo vzťahu vytratila, treba sa rozísť?

Z môjho pohľadu áno, keď sme sa presvedčili, že vzťah skutočne “odumrel” a nie sú v ňom emócie, ktoré by ho vyživovali. Zotrvať vo vzťahu bez pozitívnych pocitov je nezdravé a spôsobuje to tiché utrpenie. Môže to viesť napríklad až k depresii. Sme pocitové bytosti a až do smrti potrebujeme dôverný vzťah, dotyky, objatia, pozornosť, pocit dôstojnosti a sebaúcty a naplnenosť vo vzťahu v podobe lásky. Tieto potreby a ich napĺňanie sú pre nás omnoho dôležitejšie, než niektoré iné. Človek je zrodený k tomu, aby bol šťastný a bezpodmienečne ľúbený. K tomu potrebuje blízkosť, intimitu, objatia a nehu.

Prečo sa “odumretý” vzťah opúšťa ťažko?

Existuje mnoho dôvodov, prečo ľudia zotrvávajú aj v nenaplnených partnerských vzťahoch. U žien sú najčastejšími príčinami finančná závislosť alebo deti. Pre mužov to býva strach zostať sami a pocit zlyhania zo straty rodiny. Obavy pramenia aj z vyhrotených konfliktov kvôli rozchodu a strata spoločenských väzieb. Je to neraz nepredstaviteľné, “podeliť si” deti a priateľov. Do toho nátlak rodiny a blízkych a človek má strach a obavy, či sa to dá vôbec zvládnuť.

Ako to riešiť?

Keď chce človek nájsť odpovede, prečo zotrváva vo vzťahu, ktorý mu spôsobuje bolesť a trápenie, je to akoby hľadal v spleti zauzlených špagátov ten jediný uzol, ktorý všetko povolí. Nebýva to zvyčajne iba jeden dôvod a jedna príčina. Na vyjasňovanie pohnútok a motívov pomáhajú nasledujúce otázky: 

  • Kde sa zobrali pocity o nedostatočnej láske, z čoho pramenia? Už sú mi dôverne známe z iných vzťahových skúseností? Má na to vplyv detstvo a vzťahy v pôvodnej rodine?
  • Čo spôsobuje emočné zranenie, ktoré tak veľmi bolí? Týka sa niečoho konkrétneho?
  • Odkiaľ pochádzajú moje očakávania, ktoré mi partner/ka nedokáže napĺňať? 
  • Aký mám vzťah k sebe? Je v ňom súcitnosť a empatia voči vlastnému prežívaniu?
  • Ako dobre poznám seba a ako dobre svojho partnera?

Cez sebapoznávanie si vieme odpovedať, čo je to, čo skutočne chceme a čo je pre nás dôležité. To však nestačí, potrebujeme urobiť aj rozhodnutia, ktoré nás povedú v ústrety svojim túžbam a napĺňaniu potrieb. K tomu sa však zvyknú pridružiť pochybnosti, strach, výčitky, pocity viny… To všetko človeku nahovorí, že si lásku nezaslúži, nič lepšie nezíska alebo nie je šťastia hoden. Keď ich počúva, vie si dobre zdôvodniť, prečo sa mu oplatí radšej nič nepodnikať a zostávať, aj keď nie je spokojný a trápi sa.

Čo so vzťahom, keď v ňom zostalo prázdno po deťoch? 

Syndróm prázdneho hniezda nemusí byť iba o odchode detí, lebo v tomto období sa prihlásia o slovo aj biologické hodiny. Klimaktérium a andropauza spôsobia zníženú hladinu pohlavných hormónov, čo zasiahne intímny život páru. Je dobré o týchto skutočnostiach otvorene hovoriť a v prípade potreby vyhľadať odborníka. 

Kríza stredného veku ako strašiak

Naša životná púť sa podobá slnečnej púti. Takto metaforicky prirovnal ľudský vývoj Carl Gustav Jung k postaveniu slnka na oblohe počas dňa. Rozlíšil ráno – detstvo a mladosť, dopoludnie – skorú dospelosť, popoludnie – stredný vek a večer – neskorú zrelosť. Počas celého putovania prechádzame procesom individualizácie: stávame sa naším bytostným Ja. Keď naše nevedomie zavetrí, že sme v „polovici života“, príde s dotazníkom, ako by sme zhodnotili svoje doterajšie fungovanie. Chce od nás odpovede na otázky typu: Žijete svoj život tak, ako ste túžili? Napĺňate svoje hodnoty vedúce k zmysluplnosti? Alebo aj nepríjemnejšie, pred ktorými sa nedá ujsť: Ako sa toto všetko odohralo? Kto je za to zodpovedný? Prečo to nie je tak, ako som to chcel/a?

Zo svojej praxe môžem potvrdiť, že hodnotu má spoznať sa a stať sa sami sebou vo svojej úplnosti a prirodzenosti. Zmyslom je dosiahnuť celistvosť svojho bytostného Ja. Nedá sa to bez nadviazania kontaktu so svojím vnútrom, nahliadnutím na svoje tienisté stránky a zmierením sa s nimi. Predchádza tomu vysporiadanie sa s personou. Je to maska, ktorú sme si sami vytvorili, aby sme obhájili svoju pozíciu. Je obrazom nášho prispôsobenia sa spoločenským a kolektívnym hodnotám. Zatrasie nami, keď zistíme, že to, akí sme vo svojej podstate, a to, akí sme, keď máme nasadenú masku, sú dve odlišné bytosti. Do toho príde konfrontácia s partnerom a jeho maskou a stane sa z toho náročný proces. Nevyhnutne vedúci k “novému” nazeraniu na seba, aj na partnera. Tak sa kríza zvláda – znovuzrodíme seba, a tak ju ustojíme.

Čo udržiava oheň?

Každému z partnerov pomôže, keď nájde naplnenosť v niečom, čo mu dáva zmysel, a predíde tak pocitu márnosti. Keď si príde jeden z partnerov “stratený”, premietne sa to do spolunažívania. Rovnako tak, ako keď si jeden z páru začne žiť svojim životom a vynechá z toho druhého, ktorý si príde obídený a podvedený.

Chce to vyvinúť úsilie nachádzať radosť aj v maličkostiach a zaťahovať do nich aj partnera. Tráviť príjemne spoločný čas a rozprávať sa, spomínať a uvažovať nad konkrétnou predstavou ďalšieho spoločného života. Je namieste navzájom sa rozmaznávať sa, venovať si pozornosť, pochopenie, súcit a zhovievavosť, ale dopriať si aj čas byť sami so sebou. 

Silnú potrebu starať sa o niekoho pomôže vyriešiť domáci miláčik. Ideálne zvolený podľa dohody oboch partnerov, aby s ním trávili aj spoločný čas. 

Kedy je správny čas odísť zo vzťahu? 

Netrúfam si vymenovať nejaké kritériá. Keď sa medzi partnermi vytvorí múr ľahostajnosti, stanú sa z nich cudzinci. Láska v odcudzení umiera a keď sa vytratí to, čo ju živilo, vyčerpaním sa vytráca. Nedokáže prekonať ten múr, ktorý akoby mimovoľne vyrástol, ale zbúrať ide len ťažko. Spoločne vynaložené úsilie oboch partnerov pri snahe vyriešiť múr prináša poznanie, či má vzťah potenciál na revitalizáciu alebo na dôstojné uzavretie jeho existencie, keď sa už naplnil.

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Prešla som jednu etapu životnej cesty bez toho, aby som sa „hlbšie“ pozerala do svojho srdca. A hoci sa mi naplnil detský sen a roky som pôsobila ako publicistka, moje pravé poslanie je v pomáhajúcej profesii. Môj osobný zmysel života „prehovoril“ presvedčivo a zanietene, keď som objavila koučovanie. Teraz som šťastná, že môžem „hľadajúcich“ sprevádzať na ceste za otvorením brány do vlastného vnútra, aby si zodpovedali, kým sú, čo v nich je a kam chcú smerovať.
Mgr. Janette Šimková
certifikovaný kouč RCS