Milujem autobiografie, baví ma v nich sledovať, aký kus cesty človek prešiel a čo z neho urobilo toho, kým je. Moja aktuálne najobľúbenejšia je od terapeuta Irvina D. Yaloma. Preslávil sa tým, ako sa dokázal ponoriť do životov iných. Vo svojej dlho očakávanej autobiografii Ako som sa stal sám sebou úprimne a pútavo opisuje svoj život a vzťahy s ľuďmi, ktorí ho formovali ako človeka, ale aj ako odborníka a spisovateľa. Zhltla som ju na dovolenke za deň a potom som zvyšok pobytu viedla s Yalomom fiktívny dialóg na pláži plný otázok, na ktoré mi odpovede ešte len prídu :-). Vzhliadam k jeho práci existenciálneho terapeuta s veľkým obdivom, odokryl mi veľa tajomstiev, čo znamená ponárať sa do hlbín ľudskej duše.
S týmto jeho vyznaním hlboko a absolútne rezonujem: „Naša práca nám okrem toho ponúka príležitosť vystúpiť zo seba a vnímať pravé a tragické poznanie o ľudstve. No to nie je všetko. Stávame sa bádateľmi, ponorenými do najvznešenejšieho poslania, ktorým je rozvoj a udržiavanie ľudskej mysle. Ruka v ruke s pacientom si vychutnávame slasť z objavu – zážitok typu „aha“, keď sa oddelené fragmenty ideácie náhle hladko posunujú a spoja do súvislého celku. Občas mám pocit ako sprievodca, ktorí vodí ľudí po miestnostiach ich vlastného domu. Je ohromné dívať sa, ako otvárajú dvere do izieb, kam ešte nikdy nevkročili, objavujú neotvorené krídla príbytku, v ktorých sa nachádzajú krásne a tvorivé kúsky identity.“
Mám neskromné želanie, že keď raz budem písať svoju autobiografiu ja, nech sa mám o čo podeliť. Mám za sebou iba 10 rokov praxe, čo je oproti Yalomovým viac ako 50 rokom máličko. A hoci ho nedohoním, s pokorou sa šplhám v ústrety tomu, čo vyznáva on – že terapia – u mňa koučing, by sa mali riadiť vzťahmi, nie teóriou.
