Sedem najčastejších otázok o odpúšťaní

common-heron-gf54746ead_1920

Keby som poznala spôsob, ako zbavovať ľudí „horkosti“ z toho, že nedokážu odpúšťať, oslobodzujem ich na počkanie. Schopnosť odpustiť má totiž pozitívny vplyv na životnú spokojnosť. Tí, ktorí dokážu odpúšťať sú dokonca zdravší, než tí, ktorí neodpúšťajú.

Prečo je odpustenie v živote človeka také dôležité?

Odpustiť znamená prestať nenávidieť. Odpúšťaním vyjadrujeme našu schopnosť odpratávať negatívne emócie z našich sŕdc. 

Neraz predpokladáme, že definitívne odpustenie je kapitulácia. Je to však vedomé rozhodnutie, že prestaneme prechovávať nevraživosť. Chce to od nás rozhodnutie odpustiť dlh, vzdať sa pomsty a odplaty, ktoré sme si zaumienili. Ideálne je prestať očakávať od toho, kto nám ublížil, aby nám poskytol akéhokoľvek emocionálne či iné odškodnenie.

Existujú aj veci, ktoré sa odpustiť nedajú? Ako sa vysporiadať s nimi?

Niekedy sa naozaj ťažko zmieruje s tým, aký je život kruto nespravodlivý. Na to však nemáme dosah, aby sme ľudí a svet naprávali, hoci niekedy si to mocne prajeme. To, čo ovplyvniť môžeme, je dostať sa do pohody napriek tomu. Napríklad tak, že vyriekneme hlasné, zrozumiteľné a rozhodné „nie“, keď s niečím nesúhlasíme, je niečo v rozpore s našimi hodnotami a našou sebaúctou. Postaviť sa sami za seba je často to najlepšie, čo môžeme pre seba urobiť. 

Nemusíme sa snažiť všetkým vyhovieť. Áno, odmietnutím im komplikujeme život. To, že komplikujeme život sebe, nám nepríde ťažké, robíme to radšej, ako vytvárať emočné nepohodlie iným. Je to síc veľkorysé, ale zraňujeme sa tým. Rešpektovať seba, a zároveň iných, je cesta k väčšej vnútornej slobode. Sme potom menej náchylní brať si všetko osobne a väčšmi prežívať emócie iných, než seba.

Čo je pri odpúšťaní najťažšie?

Prekonávanie traumy. Mohla ju zapríčiniť krutosť nejakého človeka, zanedbávanie, nedostatok rešpektu, bezohľadnosť, arogancia, ignorancia či dokonca osud. Dokáže „to vyrobiť“ veľa negatívnych emócií. 

Keď ľudí pri spracúvaní pocitov nenávisti, hnevu alebo zlosti sprevádzam, majú spočiatku ťažkosti zbaviť sa ich. Je to zvyčajne preto, že používajú hnev na to, aby sa stali silnejšími. Hoci spočiatku to môže byť dobrý nápad, postupne sa to stáva zahlcujúcim. Dokonca to mení správanie a človek je podráždený, nespokojný, frustrovaný, cynický, negatívny… Je to neprimeraná ochrana, ktorá dokáže zostať aktívna, aj keď ju už nie je treba. Nesmierne to vyčerpáva.

Čo so zaseknutím sa v starom hneve?

Je zákerný, lebo vyvoláva pocit bezmocnosti a stiahnutie sa do seba. „Liečba“ si vyžaduje postupnú silu hovoriť svoju pravdu nahlas. Nielen to, človek potrebuje ozvučiť aj to, čo ľutuje a čo ho bolí, čo mu ublížilo. Rovnako tak si priznať, aký hnev, odpor a túžbu po pomste alebo po sebatrestaní to v ňom vyvolalo.

Odpúšťanie má množstvo úrovní a pozostáva z množstva uzmierujúcich období. Deväťdesiatpäť percentné odpustenie môžeme považovať za úspešné. Úroveň pod päťdesiatimi percentami vyjadruje status, že práca pokračuje. Dobrá správa je, že dostať sa o kúsok ďalej než za polovicu cesty uľahčuje zvyšný proces, ktorý sa neraz odohráva „sám“ po malých prírastkoch. Definitívne odpustenie môže byť celoživotná práca. Je to v poriadku. 

Čo s hnevom, ktorý cítime voči sebe? 

Pasívna agresivita je spôsob reagovania ľudí, ktorí sa cítia bezmocní. Keď hnev potlačíme namiesto toho, aby sme ho ventilovali v konštruktívnom rozhovore alebo ho dali nejakým spôsobom najavo, namierime ho na seba. Úporná snaha udržať svoj hnev pod kontrolou za každú cenu, prípadne ho ignorovať, maskovať či inak skrývať, má za následok deštruktívne správanie – namierené na seba alebo na iných. 

Hnev treba omilostiť od mýtu, že by sme ho nemali cítiť. Pomáha riadiť sa týmito zásadami:

  1. Akceptujte, že hnev je normálna emócia.
  2. Uvedomte si, že ste dobrým človekom napriek tomu, že sa dokážete hnevať.
  3. Správne využívanie hnevu je prospešné – je to prostriedok na dosiahnutie zmeny a nápravu chýb.
  4. Zamyslite sa nad svojím strachom nahnevať sa. Čo najhoršie by váš hnev mohol spôsobiť? Akú stratégiu by ste mohli použiť, aby ste sa mohli nahnevať, ale pritom sa vyhli obavám z dôsledkov?
  5. Nacvičujte si odmietnutie. Je to dobrá zbraň proti pasívne agresívnemu správania. Ak dôjde k hádke, nemaskuje svoj hnev reakciou ľahostajnosti. Vyjadrite slovami, čo potrebujete a prečo. 

Ako odpustiť sebe?

Položte si otázku: „Čo potrebujem, aby som urobil/a hrubú čiaru a začala znovu?” V odpovediach hľadáte možnosti, čo by vám pomohlo k zmiereniu sa so sebou. Keď viete, čo potrebujete, aby ste sa s danou situáciou ďalej netrápili, púšťajte sa do toho a vytrvajte. Keď sa naučíte odpúšťať sebe, oveľa ľahšie odpustíte druhým.

„Ľudský mozog sa vyvinul tak, aby zaistil, že naše bojové emócie tromfnú povznášajúce, rozvíjajúce a znášanlivé, avšak krehkejšie, pozitívne emócie. Z tejto emocionálnej divočiny je jedinou cestou von zmena vlastných myšlienok prostredníctvom prepisu osobnej minulosti: odpustiť, zabudnúť, alebo potlačiť zlé spomienky. Nie sú však známe postupy, ktoré by zabúdanie, alebo potláčanie uľahčili. Priame pokusy na potlačenie myšlienok sa obrátia proti nám a zvýši sa pravdepodobnosť, že si ‘zakázaný predmet’ predstavíme. Ako jediná fungujúca stratégia pre prepis zostáva iba odpustenie, ktoré sa spomienky nedotkne, ale boľavý tŕň odstráni alebo dokonca pretransformuje.“ Toto sú podporné slová psychológa Martina Seligmana. 

Ako žiť bez nenávisti a s pokojom na duši? 

Nevzdorovať a nechcieť, aby boli veci iné, než sú. Vnútornú rovnováhu dosahujeme, keď sme spokojní s tým čo máme, keď sa neštveme za niečím, čo možno skutočne ani nepotrebujeme. Za vnútornou vyrovnanosťou je stav našej mysle a vedomia, kedy vonkajšie veci prijímame také, aké sú. Filozof by povedal, že hľadáme najskôr svoj vlastný stred, aby sme sa mohli stať stredom pre druhých.

Vnútorný pokoj a naplnenie zmyslu života spočíva v zameriavaní sa na potreby vnútra a duchovna, než pachtením sa po materiálnych veciach. Rovnováha potrebuje asistenciu našej mysle, lebo tá riadi naše zvyky, priania, postoje… Keď sme mentálne silní a myseľ nás nevláči sem a tam, rozhodujeme sa v súlade s vnútorným hodnotovým svetom, morálkou a etikou – tak získavame slobodu. 

Keď sa naučíme žiť v súlade so svojou vnútornou podstatou a vnímať svoje pocity, potreby, myšlienky a schopnosti, a rovnako tak to akceptujeme aj u druhých, vyžarujeme mier. 

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Prešla som jednu etapu životnej cesty bez toho, aby som sa „hlbšie“ pozerala do svojho srdca. A hoci sa mi naplnil detský sen a roky som pôsobila ako publicistka, moje pravé poslanie je v pomáhajúcej profesii. Môj osobný zmysel života „prehovoril“ presvedčivo a zanietene, keď som objavila koučovanie. Teraz som šťastná, že môžem „hľadajúcich“ sprevádzať na ceste za otvorením brány do vlastného vnútra, aby si zodpovedali, kým sú, čo v nich je a kam chcú smerovať.
Mgr. Janette Šimková
certifikovaný kouč RCS