Mozog je ako parlamentná demokracia – je vytvorený z rozmanitých expertov s prekrývajúcim sa poľom pôsobenia, ktorí súperia o odlišné možnosti. Toto prirovnanie od neurovedca D. Eaglemana je priliehavé. Keď sa pokúsime o zmenu, neuróny v prednej časti mozgovej kôry to nevedia utajiť a informácie sa dostanú do centra strachu v amygdale. Začnú spolu súperiť a spotrebúvať energiu. Keď predná časť mozgu starajúca sa o intelektuálne aktivity stratí svoju kontrolu, nastúpia živočíšne inštinkty z najstaršej časti mozgu. Zapojí sa aj pracovná pamäť a bazálne gangliá, ktoré majú na starosti rutinné činnosti. Kto si uchmatne viac pozornosti a energie, ten je za rečníckym pultom.
Než dostane zmena vôbec šancu na nejaký proces, musí prejsť cez hlučné hlasovanie v hlave a lobovanie jednotlivých centier. V hre sú zisky a straty. Akonáhle sú vyrovnané, alebo straty prevažujú nad ziskami, hlava usúdi, že sa zmena neoplatí. Nariadi, aby všetko zostalo po starom, lebo je to zabehnuté. Navadí, že to nie je celkom funkčné alebo to už neslúži, istoty sú v tom, čo dôverne poznáme. Vtedy si prídeme sebaistý. Inak nás pochybnosti rozkladajú na malé nemohúcne molekuly.
Preto býva aj pozitívna zmena stresujúca. Pre dosiahnutie vnútorného pokoja a istoty sa nám oplatí zamerať úsilie predovšetkým na budovanie dôvery v seba. Dá sa to aj tak, že eliminujeme vplyv všetkého, čo nás zneisťuje, podkopáva našu integritu a sabotuje úsilie. Postoj k tomu sa hodí taký, aký je v bojových umeniach – cieľom múdreho bojovníka nie je výhra, ale dobrý boj. A dobrý boj je boj so strachom, hnevom, pýchou, aj so všetkými našimi slabosťami. V hre je totiž naša vnútorná sloboda. A hoci takýto súboj nemožno definitívne vyhrať, nesmieme ho vzdať, keď si máme udržať sebaistotu a vplyv na svoj život.
