Nech s tým konečne zatočím! – spustil klient a pokračoval bez nádychu: „Nikdy som sa nebál. A teraz mám strach. Nepáči sa mi to!“
Začali sme spoločne skúmať, čo je teraz inak, než bolo. Z príbehu som zachytila, že Janovi sa už neprihovára ten tichý hlas, ktorý mu na konci dňa zvykol hovoriť, že zajtra to skúsi inak – lepšie, odhodlanejšie, s vášňou… Ten hlas robil posla odvahe. Keď stíchol, vytratila sa odvaha. Niežeby predtým robila randál, ale bola tam a dozerala na proaktívnosť a činorodosť. A zrazu prišlo niekoľko situácií po sebe, kedy sa Jano o niečo usiloval, a nezískal pochopenie, uznanie a podporu od ostatných, a tým ani od seba.
Bol frustrovaný a sklamaný. Zostala mu pachuť zlého pocitu zo seba, lebo zlyhanie bolelo. Táto bezočivosť jeho pocitov nahovárajúcich mu, že je nanič, mu dávala zabrať. Namiesto toho, aby sa púšťal získavať nové, pozitívne skúsenosti, si systematicky pripomínal tie staré. Jano si uvedomil, že ho paralyzuje neustále prehrávanie si toho, čo mu nevyšlo. Nemal guráž pustiť sa do nových vecí, lebo sa bál, ako by to dopadlo. Jeho perfekcionizmu, ktorý mu predtým umožňoval vyniknúť, ho zrádzal. Chcel od neho dokonalé plány a odpovede aj na otázky, na ktoré chodia odpovede až z aktivít, a nie z teoretického špekulovania.
Resuscitoval svoju odvahu tým, že si udelil dovolenie konať v niektorých veciach aj bez garancie výsledkov. Pripustil, že môže viac improvizovať, aby zozbieral odvahu začínať nové veci hoci len preto, aby mal dobrý pocit zo seba. Sľúbil si, že prestane na seba tlačiť, lebo dokonalosť s odvahou a málokedy kamošia.
Mne pri úvahách o odvahe pomáha, že nepotrebujem poraziť strach, ale urobiť rozhodnutie, že niečo iné je dôležitejšie ako strach.
