Naše vlastné hranice sú pomyselné čiary, ktoré ohraničujú náš bezpečný priestor, v ktorom platia naše pravidlá. Keď nemáme vytýčené pevné hranice, cítime sa nenaplnení, nenasýtení a ľahko manipulovateľní. Nevieme totiž, kde je rozhranie toho, čo potrebujeme, čo k nám patrí, a čo už nie. Hranica je rozhodnutie, ktorým definujeme veci a okolnosti, za ktoré sme zodpovední. Určuje, kto sme a kto nie sme.
Nežiaduca invázia do nášho sveta
V ideálnom prípade sú nami vytýčené hranice pre druhých zjavné. Keď ich vo vzťahoch nedávame jasne najavo a nie je zrejmé, kadiaľ vedú a s akými pravidlami, obracia sa to voči nám. Druhí ich totiž budú prekračovať práve tam, kde si to neželáme. Z toho cítime frustráciu a hnev, lebo nám to vysiela signál, že nás nerešpektujú. Keď máme jasno vo svojom „vymedzení“, slobodne hovoríme zreteľné „NIE“. Pri pokuse o neoprávnené prekročenie hraníc si pomyslíme alebo pevným hlasom povieme: „Toto nie.“ „To nechcem.“ „Takto si to neželám.“
Každá interakcia s ostatnými je skúškou hraníc
Keď potláčame seba, svoje túžby a hodnoty, po určitom čas prestávame rozlišovať, kto sme, po čom vlastne túžime. Ak nemáme pre seba zadefinované pevné hranice, často sa navonok podvolíme. Vo svojom vnútri sme však plní pochybností a zloby. Chceme sa brániť, namietať, ale bojíme sa dôsledkov a toho, že nás nebudú mať ľudia radi. A tak radšej hovoríme polovičaté áno. A ubližujeme si tým, ako vychádzame druhým v ústrety, hoci to ide na úkor nás a toho, čo je pre nás samých dôležité.
Súvisia hranice so sebapoznaním?
Bezprostredne, lebo určujú vzťah k sebe samému. Čím lepšie rozumieme sebe a chápeme sa, tým sú pre nás pochopiteľnejšie dôvody, prečo niečo robíme a načo nám to bude. Len tak môžeme svoje hranice chrániť, keď zistíme, kde ich máme.
Zároveň, hranice vymedzujú, koho k sebe bližšie pustíme, a pred kým ich zatvoríme. Rovnako, ako nám pomáhajú rozhodnúť sa, komu a čomu povieme, ako si nastavíme filtre pre dôveru. Varujú nás, keď ich posúvame mimo naše princípy, hodnoty a zásady a dávajú nám jasne vedieť, že podvádzame samých seba. Od toho, že ich ochránime závisí rešpekt, ktorý si vytvárame najskôr sami, než nám ho prejavia ostatní.
Niekedy máme zábrany bojovať za ne, lebo vieme, že to nebude pochopené a dobre prijaté. Henry Cloud, spoluautor knihy Hranice / Kedy povedať nie, kedy povedať áno (Porta Libri) napísal: „Pri obhajovaní hraníc môžeme niekedy druhému spôsobiť smútok, nepohodu, problém, bolesť. To je v poriadku, nie je to rovnaké ako mu ublížiť.“
„Čiernobieli“ ľudia a ľudia „šedých odtieňov“
Hranice v mysli ako rozmer osobnosti skúmal profesor psychiatrie Ernest Hartmann. Rozvinul a kvantifikoval koncepciu pevných a tenkých hraníc. Pútavo o tom píše v knihe Hranice v nás a vo svete (Vydavateľstvo F). V knihe zoznamuje čitateľa s množstvom rozličných aspektov hraníc, ako sú percepčné hranice, hranice týkajúce sa myslenia a pocitov, hranice medzi rôznymi úrovňami vedomia, hranice medzi snívaním počas spánku a bdením, hranice spojené s pamäťou, telesné hranice, interpersonálne hranice, hranice súvisiace so sexuálnou identitou a inými formami identity, hranice v rámci skupín, či hranice v názoroch a úsudku.
Z jeho výskumov vyplýva, že myseľ niektorých ľudí je rozdelená na osobitné, presne vymedzené priehradky. Myšlienky sú v jednej, pocity v druhej. Tu je realita, tam zasa fantázia. Tu sú muži, tam sú ženy. Buď spím či bdiem, alebo sa nachádzam niekde medzi tým. Toto je moje územie, tamto tvoje. Dobrí susedia potrebujú dobrý plot. Takto pracuje myseľ ľudí s pevnými hranicami (sú to ľudia, ktorí rozmýšľajú „čiernobielo“). Ľudia s tenkými hranicami sú úplne iní. Miešajú rôzne veci, často im splývajú a často zažívajú stavy niekde uprostred. Ich myšlienky sú citovo podfarbené. Ľudí s tenkými hranicami považujeme za ľudí „s odtieňmi šedej.“
Ste človek pevných či tenkých hraníc?
V druhej kapitole svojej knihy uvádza prof. E. Hartmann extrémne príklady pre predstavu, ako to z hľadiska osobnostnej výbavy máme. Väčšina z nás je niekde uprostred a sme kombináciou tenkých aj pevných hraníc.
Človek s pevnými hranicami bude vo všetkých smeroch osobnosť s vysokou mierou sústredenosti, ktorá sa ľahko zameria na jednu vec a bude ignorovať ostatné. Takýto človek nezažíva synestéziu (predstava, ktorú sprevádzajú vnemy z iných zmyslových oblastí, napr. farebné, zrakové predstavy pri počúvaní určitých tónov). Dokáže úplne oddeliť myšlienky od pocitov – „Nedovolím, aby moje pocity zasahovali do mojich myšlienok.“ Je si úplne istý tým, či bdie, spí alebo sníva, nezažíva žiadne prechodné stavy. Takýto človek dokáže presne oddeliť minulosť od prítomnosti a budúcnosti („toto bolo vtedy a toto je teraz“), má veľmi konkrétnu predstavu o vlastnom priestore („toto je môj priestor a toto tvoj“) a má celkom jasnú predstavu o svojej sexuálnej identite („ja som muž, ty si žena“), o skupinovej identite („toto je moja skupina, konáme tak a tak“) a má tendenciu vidieť svet čiernobielo, v pojmoch my verzus oni, dobro verzus zlo.
Človek, ktorý má výhradne tenké hranice občas podlieha synestézii a máva tendenciu prežiť množstvo senzorického materiálu naraz. Neraz sa nedokáže sústrediť na jednu časť vstupnej informácie. Takáto osobnosť vníma myšlienky a pocity ako celok – „Neviem si predstaviť myšlienku bez pocitu.“ Často sa mu stáva, že napoly bdie a napoly spí alebo sa tak hlboko pohrúži do snenia a rozjímania, že občas nerozozná hranice medzi realitou a fantáziou. Má slabší zmysel pre jasnú telesnú hranicu a osobný priestor. Takáto osobnosť si jasne uvedomuje veci z minulosti, no miešajú sa jej s prítomnosťou („som dospelý, no v mnohých veciach som stále dieťa“). Je si vedomá i odchýlok v sexuálnej identite („som muž, no mám v sebe aj viacero ženských čŕt“). Necíti sa vždy ako pevná súčasť jednej skupiny, občas by radšej patril do viacerých skupín alebo by chcel byť „svetoobčanom“. Pri vnímaní alebo posudzovaní sveta uvažuje skôr v odtieňoch šedej, než čiernobielej („v každej dobe je to iné“, „závisí to od kultúry, zvláštnych okolností“).
