Dobrí námorníci síce neovládajú počasie, ale naučia sa ho pozorne sledovať, dešifrovať a rešpektovať jeho silu. Pokiaľ sa to dá, vyhýbajú sa búrkam. Keď sa už do nejakej dostanú, vedia, kedy zložiť plachty, uzavrieť poklopy, spustiť kotvu… Získali to skúsenosťami – odovzdanými, aj naučenými. Vedia, že môžu mať pod kontrolou iba to, čo sa dá mať pod kontrolou. Keďže počasie je nestále, je to ten najlepší učiteľ.
Našu myseľ môžeme prirovnať k moru – niekedy pokojnému, inokedy rozbúrenému. Učíme sa, ako „na ňom“ manévrovať a zvládať rôzne poveternostné podmienky. Najväčšie vlny hádže, keď sa nevieme rozhodnúť. Alebo keď vstúpi na palubu čierny pasažier v podobe nejakej inkognito myšlienky z nevedomia. Takej, ktorá sa ťažko priznáva alebo chápe. Rozpúta to emočnú búrku. Vtedy treba spustiť plachty a nerobiť nič iného, než zostať bdelí a uvedomelí.
Potrebujeme myšlienky, ktoré nás vedú k túlaniu a blúdeniu, zastavovať. Najlepšie tak, že im nedovolíme plávať do premýšľania o udalostiach, ktoré sa stali v minulosti, možno nastanú v budúcnosti alebo sa nestanú vôbec. Na tom totiž takmer vždy stroskotáme. Chce to udržať si iba taký ponor, ktorý nás nepotopí. A ten závisí od toho, ako sa dokážeme oslobodzovať od vonkajších vplyvov. To nám umožňuje ponárať sa sami do seba a nachádzať tam tie najlepšie kompasy.
