Gabriel Marcel mal skúsenosť, že „môžeme náhodne stretnúť úplne neznámeho človeka, z ktorého zrazu zaznie výzva taká neodolateľná, že zvráti celú navyknutú perspektívu, ako keď vietor prevracia rozostavané kulisy…“
Hlboko sa s touto myšlienkou stotožňujem. V mojom živote to mám takisto.
V poslednom čase som často dostávala otázky, ako som sa k life koučingu prepracovala, a tak som veľa spomínala. A hoci som ešte neprešla s koučovaním veľký kus cesty, som si istá, že ho chcem a túžim robiť, lebo ma napĺňa a obohacuje.
Mám odložené vyznanie klientky, ktorú obdivujem a veľa som sa od nej naučila. Kristi napísala:
„Čítala som neskonale veľa príručiek o pozitívnom myslení, o tom, ako si predstavovať danú vec a ona sa potom stane. Nedá sa to poprieť a v určitom meradle to niekedy funguje. Keďže žijeme v hmotnom svete, tak sa predstavy zhmotňujú pomaly, oveľa pomalšie ako fungujú naše myšlienky. Často ma to odrádzalo od záväzkov či stanovených cieľov, pretože mi niečo neustále našepkávalo: — Príliš dlho ti to trvá, preto to nebude to pravé pre Teba.
V čase, keď som sa dostala na bod mrazu, som si s pomocou koučerky začala vyjasňovať súvislosti:
– Dosiahnem to, čo skutočne očakávam?
– Ako TO dosiahnem?
– Stačí len moja vytrvalosť?
– Dokážem vôbec ustáť pocity neistoty?
– Dokážem odhadnúť svoje predpoklady a sily, keď budem chcieť vstúpiť na nové územie?
Postupne som si vyskúšala, že niekedy je najlepšie nehybne stáť a inokedy je nevyhnutné rozbehnúť sa so životom o preteky.
Dnes už viem, že nie je najdôležitejšie niečo sebe či okoliu dokazovať.“
Som na Kristi hrdá. Dokázala vo svojom živote zmeniť veci tak, aby ho žila plnohodnotnejšie a bohatšie. A ja som mohla byť pritom, keď svojim rozhodnutiam dávala konkrétne kontúry. To je veľká pocta a vážim si ju. S trochou nadsadenia to vidím ako Arnold Schonbert: „… možno sa niečo vykonalo, ale mne to uznanie nenáleží. To si zaslúžia moji odporcovia, pretože len tí mi skutočne pomáhali.“
