Každý z nás je pohltený príbehom svojho života, v ktorom sa riadime aj tým, čo všetko musíme robiť, alebo nemáme robiť. V nejakom momente sa nám môžu začať diať zvláštne veci a nám prestáva byť dobre. Postrádame ľahkosť a slobodu. Zrazu nám zostanú na výber dve možnosti. Buď zostaneme vo svojom pôvodnom príbehu a slepo uveríme tomu, čo sme videli a počuli, alebo sa začneme obzerať a pýtať sa čo je to, čomu skutočne veriť chceme.
Ako dve ženy (mená sú zmenené), ktoré som začala sprevádzať na ich ceste hľadania. Ich príbehy sú zdanlivo odlišné…
Príbeh prvý
Mária je vo vzťahu, v ktorom ju muž ovláda, manipuluje, znevažuje a neustále kritizuje. Keď sa v intimite zmieria a on sa akože ospravedlní, ona mu odpustí. Takto sa to točí dookola už roky. Keď si myslíte, že by mala od neho odísť, tak si to uvedomuje aj ona. Vie, že by mala svojho hrubého muža opustiť. Myslí si však, že je to príliš radikálne. Dúfa, že by sa jej muž mohol zmeniť. Verí mu, že sa chce naozaj zmeniť, ale nemôže si pomôcť. Je ochotný chodiť na terapiu. Naozaj ju miluje. Ona to vie. Len nijaký zo svojich sľubov doteraz nenaplnil.
Mária presvedčivo rozpráva, akú vášeň spolu zažívajú. To, že mužovi toleruje istý druh zneužívania si pripúšťa zatiaľ opatrne. Nedokáže si totiž predstaviť, že by mohla žiť s mužom, ktorý by jej ponúkol svoju vášnivú lásku bez zneužívania. Prázdno v jej srdci zapĺňa necitlivý muž a ona neverí, že by ju iný muž mohol tak hlboko milovať. Ona miluje vášeň svojho muža.
Príbeh druhý
Zuzka sa príkladne o seba stará. Úspešne sa jej rozvíja kariéra, má dobrých priateľov a spokojný život. Čaká na toho pravého. Občas zájde na rande alebo na obed s nejakým kamarátom, ale nie je to nič vážne. Žije totiž v pochybnostiach a strachu, či dokáže opäť dôverovať láske, lebo sa sklamala. Radšej utlmuje svoje srdce a zoceľuje svoje telo. Bojí sa opustiť svoj dôverne známy životný štýl. Už si zvykla na určitú mieru utrpenia a svoj pekne zariadený domov má naozaj rada, má rada svojich priateľov, svoje zviera, svoje rituály… Svoje pocity uložila do bezpečia a jej rozhodnutie byť v bezpečí sa jej stalo zvykom. Bojí sa riskovať a otvoriť sa viac, než jej umožňuje napätý sebaobranný postoj. Chráni svoje srdce pred láskou tak starostlivo, že k nej nijaká neprenikne.
Čo majú dva príbehy spoločné?
Mária aj Zuzka sa ocitli vo vzťahu, ktorý znižuje ich hodnotu. Jedna je ohrozovaná mužom, ktorý ju ovláda a druhá presunula svoje pochybnosti z vonkajších do vnútorných a oslabuje sa vlastnou nedôverou v lásku. Obe majú srdce schúlené a ubolené, lebo to čo cítia ich skôr otupuje, ako vyživuje.
Obetovanie sa
Keď ženy zneužívajú muži alebo keď zneužívajú samé seba, stáva sa im tá situácia natoľko dôverne známou, až im pripadá normálna. Zvykli si na to a žijú v stuhnutí bez toho, aby si uvedomili, že sa tak vlastne samé rozhodli. Lebo ich rozhodnutie sa im stalo zvykom. Pochybujú, či vôbec majú nejakú inú možnosť. Boja sa opustiť väzenie, do ktorého sa uzatvorili. Tieto ženy sa nechtiac rozhodli byť obeťou menšej lásky, než je tá, o ktorej v hĺbke duše vedia, že si ju zaslúžia. To, že im v tom nie je dobre je znakom toho, ako ich vlastný život upozorňuje na neslobodu. A túžba po naplnenej láske sa hlási o slovo.
Vzťahy sa nedajú kontrolovať
Možno krátkodobo, keď sa ich snažíme nejako napasovať na náš život. Lenže integrita, dôstojnosť, česť a sloboda sa len tak ľahko odbiť nedajú. Dávajú o sebe vedieť cez vnútorný konflikt a nepokoj. A hoci vieme, že máme vždy na výber, niekedy trvá, než si to pripustíme. Potom stojíme pred rozhodnutím buď pokračovať v načatom živote ďalej a trápiť sa s pokusmi o jeho kontrolu, alebo si vytvárať nové žitie s lepšou kvalitou a rešpektujúce naše potreby.
Keď láska muža a sebaláska striedavo prichádzajú a odchádzajú
Cyklus emočného „sebazneužívania“, kedy nami lomcuje túžba odísť a túžba zostať, sa opakuje dovtedy, než sme ochotní otvoriť sa niečomu inému, ako tomu dôverne známemu, čo sme vytvorili. Pokým nepripustíme význam zmeny presahujúci drámu večného kolísania, zotrvávavame vo vzťahoch plných závislosti.
Takmer všetko, čo vo vzťahoch vyvoláva problémy – kritika, obranný postoj, súťaživosť, silný nesúhlas – pramení z nedostatku porozumenia, akceptovania alebo uznania jedinečnosti a výnimočnosti partnera. Neraz pre zlepšenie vzťahov stačí pochopiť vlastnú potrebu nezávislosti a hovoriť o nej. Lebo bez sebaprijatia a sebalásky len ťažko bezvýhradne prijímame iných. Oni nám totiž zrkadlia to, čo nám prekáža na sebe. Len vďaka úcte a rešpektu sa nám darí vytvárať lepšie, hlbšie a posilňujúcejšie vzťahy. Napokon, jedna vec je cítiť sa šťastne a plní energie. Skutočne naplnení sa však cítime až vtedy, keď sa nám vracia späť to, ako sa dokážeme s nadšením o našu energiu podeliť s tými, na ktorých nám záleží, a ktorých máme radi takých, akí sú.
Život sa nám len tak nedeje
Vytvárame si ho sami. Keď sa budeme tváriť ako obete situácií a ľudí okolo nás, tak si pritiahneme udalosti, v ktorých obeťami aj skutočne budeme. Niekedy je však ťažké dôverovať životu, že nás vezme presne tam, kde máme byť. A hoci vieme, že si môžeme vytvoriť život, aký chceme žiť, nedôverujeme si. Neraz nám chýba podpora zvonka, ktorá by aktivovala tú vnútornú. Vždy sa ale možno spoľahnúť na to, že dobré veci sa nám začnú diať, až keď šťastiu dovolíme, aby sa zrodilo z nášho vnútra. Niet priamejšej cesty na zlepšenie nevyhovujúcej situácie v našom živote, ako prevziať zodpovednosť sám za seba, za svoj život, za svoje vnútorné prežívanie. Všetko, čo sa nám deje súvisí s našim vnútorným nastavením. Vonkajší svet to iba odzrkadľuje. Preto sa neoplatí manipulovať udalosti a ľudí, súdiť druhých alebo si neustále vyčítať minulosť.
Obavy sú verziou modlitby za to, čo nechceme
Ženy s príbehmi ma vyhľadali, lebo sa rozhodli, že už nechcú ďalej ospravedlňovať svoje uviaznutie v zátoke, kde je škaredý výhľad. Odhodlali sa ísť pohľadať cestu ku krajšiemu horizontu, lebo intuícia im hovorí, že je ešte veľa toho, čo by chceli objaviť. Uvedomili si, že aby sa cítili dobre musia uskutočniť zmenu v sebe. Je to proces, ktorý ego neznáša, lebo jemu vyhovujú veci tak ako sú, nemá potrebu ich meniť. Napokon však ego príjme radosť z objavovania a vnímania samého seba, len treba zotrvať v dvoch odhodlaniach:
- zozbierať odvahu opustiť všetko to, čo sa obávame stratiť, lebo v tom je pripútanosť, ktorá nás robí neslobodnými
- láskavo obdariť všetky časti svojho zanedbaného „ja“ starostlivosťou a pozornosťou, aby vedeli, že sa chystajú lepšie časy ako boli tie staré.
Vaša Janette
P.S. Ja verím tomu, že život je dobrodružstvo. A v dobrodružstve je vášeň. A vo vášni je radosť. A s radosťou sa nám žije šťastne.
