Niekedy si pomáham pri objasňovaní toho, čo za zložité citové procesy sa v nás odohrávajú, metaforou – sme ako divadlo s dvomi scénami.
Jedna je určená emóciám – to sa deje v divadle tela, a druhá pocitom, čo sa odohráva v divadle mysle. Hovoríte si, či to nie je to isté? Odpoveď mám od amerického vedca Antonia Damasia, ktorý na mnohých štúdiách dokazuje, že emócie (šťastie, smútok, rozpačitosť, hnev…) sú v úzkom slova zmysle zložité súbory chemických a neurónových odpovedí, ktoré vytvárajú funkčnú štruktúru. Z vlastných emócií potom odvodzujeme pocity, ktoré sa odohrávajú už na vedomej úrovni, nielen na úrovni tela.
To „preskakovanie“ z tela do vedomia nám dáva poriadne zabrať. Pocit potrebuje fyziologický podnet, aby sa stal „surovinou“ a nevyhnutnou podmienkou každého vnímania. Len tak sa dostávame k tomu, že si hovoríme: „Mám taký pocit, že…“ Nadobúdať emočnú istotu je pre nás ten druh práce, kedy potrebujeme porozumieť emócii, aby sa mohla „vyšvihnúť“ na pocit, ktorý nás povedie…
Preto sa neoplatí emócie odháňať, potláčať, nevyjadrovať, odsúvať, odpratávať, likvidovať…, lebo tak strácame spojenie so svojím telom. Bez tela nefunguje spojenie medzi hlavou a srdcom. A keď sa tí dvaja preťahujú o to, kto z nich velí, vyrábajú nám vnútorný rozpor. Potom sme v nepohode a ťažko sa nám rozhoduje…
