Pri koučovaní považujem emócie za veľmi dôležité. Keď som v nedávnej diskusii obhajovala ich významnú úlohu v živote človeka, bola som zaskočená tým, že môj partner v rozhovore im až takú veľkú dôležitosť nepripisoval a mal argumenty, prečo nie sú „hýbateľmi“ z pohľadu toho, ako na ne nazerám ja. Rozpremýšľalo ma to – ako to my ľudia s emóciami vlastne máme?
Súčasný výskum nervových obvodov emócií predpokladá, že emócia je základná časť ľudského rozhodovania a plánovania a že známe rozlíšenie urobené Descartom medzi rozumom a emóciou nie je natoľko jasné, ako sa zdá.
Každý, kto sa vyberie na cestu sebapoznania, si uvedomuje dôležitosť emócií, rovnako ako aj pocitov, o ktorých sa zjednodušene hovorí ako o akejkoľvek surovine a nevyhnutnej podmienke každého vnímania. Práve pocity nás privádzajú hlbšie do nás samých a sú úzko späté s tým, čomu hovoríme intuícia. Pocity vyjadrujú vyššie pochopenie, ktoré presahuje emócie rovnako ako myseľ.
Isto ste už zažili situácie, kedy ste „vedeli“, že si s niekým rozumiete aj bez slov. Ťažko sa to slovami vystihuje, ale máte „ten pocit“.
Jeden z rozdielov medzi pocitmi a emóciami je v tom, že pocity si len tak na želanie nevyvolávame, zvyčajne prichádzajú ako blesk z jasného neba, pričom emócie majú zvyčajne spúšťač, ktorý sa zmocňuje nášho „ovládača“. Emócie sú energie, ktoré sa prejavujú na fyzickom tele. Predstavte si, že ste rozzúrený, nahnevaný, urazený. Čo sa deje s vaším organizmom?
Vždy máte však voľbu, čo urobiť s emóciou, ktorá vás prepadla. Budete sa brániť a vyrazíte do útoku, alebo sa stiahnete do bezpečia, či ujdete alebo zostanete paralyzovaný…?
Emócie majú silný energetický náboj, ktorý môže byť pre nás samých nebezpečný, preto im potrebujeme rozumieť a vyznať sa v nich. Keď majú nad nami veľkú moc, prehlušujú šepoty srdca. Pomáha nám, keď sa na emócie pozeráme ako na deti, ktoré potrebujú pozornosť a uznanie. Nemali by byť posudzované ani potláčané, ale ani sa im úplne nemôžeme vydať napospas, lebo by nás pohltili – a toto je záležitosť uvedomovania. Predstavte si, že si udriete lakeť o zárubňu. Pravdepodobne zahrešíte a nadávate na zárubňu, lebo ona je zdrojom bolesti. Uvedomovanie znamená, že si pomenujete, že ste nahnevaný, lebo vás bolí lakeť. Nie je to o zárubni, ste to vy, koho to bolí a kto je nahnevaný. Chápete svoju emóciu? Fyzická bolesť je prítomná, ale zodpovednosť za emóciu máme vy – preniesli ste zodpovednosť „zvonku do vnútra.“ Reakcia na vonkajšie podnety totiž nie je daná, je to záležitosť našej voľby – my si vyberáme, čo urobíme a ako zareagujeme. Môžeme zárubňu preklínať celý deň a čo nám to bude platné?
Tak je to s našimi emóciami – pomenúvame ich, chápeme, spájame súvislosti, objavujeme, sondujeme, pátrame, ale nepotrebujeme hľadať vinníka a štylizovať sa do role obete. V praxi to vyzerá tak, že si poviete: „Toto je moja reakcia a chápem, prečo ju mám, čo mi pomáha pochopiť, prečo sa cítim tak, ako sa cítim.“ Je to vždy o vás a vašej emócii, vy ju prežívate pri plnom vedomí, že ste sa rozhodli urobiť veci takto a takto. To je prevzatie zodpovednosti, ale aj pokora, lebo ste sami k sebe čestní, dokonca aj vo vašich slabších chvíľach.
Pokiaľ si držíte od emócií odstup, ste v bojovom poli. Emócie sa postavia proti vám rôznymi spôsobmi – pocítite to ako bolesť, napätie, depresiu, vyhorenie, frustráciu… Ak sa cítite vyčerpaní, unavení alebo na dne, je to znamenie, že potláčate určité emócie.
Existuje niekoľko spôsobov, ako sa spojiť s vlastnými emóciami. Keď nám signalizujú príznaky, že sa necítime dobre – či už fyzicky alebo psychicky – energia, ktorá uviazla v emócii chce byť uvoľnená. Preto má význam preciťovať emócie. A je oslobodzujúce opustiť staré emocionálne reakcie, ktoré prerástli do zväzujúceho a obmedzujúceho životného štýlu.
Emócie samy o sebe nie sú ani dobré, ani zlé. Sú len našimi psychologickými odpoveďami na udalosti , ktoré nás stretnú v živote. (Gary Chapman)
