Poznáte ten stav, kedy vás vlastné ego vyšťaví natoľko, že prestanete samým sebe dávať všetko potrebné? Mne sa to stane vždy, keď to prepálim s kapacitami. Než sa mi zozbierajú záväzky – sľúbim napísať článok do časopisu, na web, urobiť workshop, vystúpiť na festivale, odpovedať na otázky do rozhovoru… vyzerá to nevinne, keby sa to s termínmi nestretlo v jednom týždni.
Akonáhle si takýto pretlak vyrobím, emočný výťah ma rýchlo zvezie z horných podlaží sebadôvery do podzemia k pochybnostiam o sebe. Začnem byť napätá a nesvoja, lebo nestíham robiť veci tak dobre, ako som zvyknutá. Doma prídem mojim chlapom ako nášľapná mína, lebo prehnane reagujem. Nastúpia výčitky a pocity viny, prídu obavy, čo keď zlyhám a nadávanie si, prečo som to zle odhadla… Viera v seba ide do hája.
Už som sa však naučila, že v tomto vypätom období potrebujem masku superhrdinky odložiť bokom, urobiť poriadnu prioritizáciu a zrovnať sa do verzie bez dokonalosti. Dobre si pamätám časy, keď som predstierala, že všetko hravo dám. Lenže práve sebaklam ma ponížil najviac. Aj naučil – lebo už viem, že tú potupu potrebujem odvrátiť starostlivosťou o seba. A hoci som vyčerpaná, preťažená a mám priveľa práce a primálo času, dám sa na prvé miesto zo všetkých tých naliehavostí. Jasné, že tam trčím celkom nemiestne, ale už viem, že to je to najlepšie, čo môžem urobiť. Lebo keby som v tej vyčerpanosti zaťala zuby a povedala si, že na seba vonkoncom nemám čas, dorazím sa úplne.
Na dno síl môžem siahnuť aj múdrejšie – tým, že v tom celom urobím aj niečo pre seba. Napríklad:
* Pomôžem si vizualizáciou alebo meditáciou, aby som si vyjasnila a prehodnotia svoje myšlienky a správanie. Ideálne v lese pri behaní alebo visiac dolu hlavo vo flyfitovej sieti alebo vnímavým počúvaním štyroch ročných období od Vivaldiho.
*Kreatíva mi urobí nesmierne dobre a zrovná chaotické myšlienky, lebo sa mi zharmonizujú hemisféry – tá dominantná výkonnostná musí ustúpiť tej tvorivej. Na fotke sú moje nové hlinené rámiky.
* Zastavím sa a premýšľam, čo by som mohla v celom tom motaní sa urobiť inak. To ma ratujú priateľky, ktorým sa vyžalujem, že sa hanbím, ako som to prepálila.
* Keď mám pocit, že som paralyzovaná, doprajem si trochu sebaľútosti – vymedzený čas, ideálne nie viac ako hodinu, po ktorej idem a aspoň niečo malé odpracem z cesty povinností.
Čo funguje vám, aby ste neboli lepkavý od komerčnej verzie perfektného človeka?
